Amišská nevesta (reels story) 1

Potichu som zišla dolu do kuchyne. Mamm už dopiekla posledný koláč. Chcela som dnes vstať skôr a pomáhať jej s objednávkami, no ako vždy ma odbila s tým, aby som si radšej oddýchla. A to len preto, že anglický doktor povedal, že mám astmu.

To, čo sa mi začalo stávať, keď som sa rozrušila, keď som sa príliš ponáhľala, keď bol vzduch plný múky alebo keď som sa zľakla, teraz považujú za chorobu.

Teraz si myslí, že som slabá a nič nedokážem. Zakázala mi pomáhať jej s koláčmi.

Nemám z toho veľkú radosť a musím ísť znovu za doktorom, aby mi dal pre ňu papier, že môžem robiť všetko, čo chcem. Rozhodne nemienim len tak sedieť, kým mamm bude pracovať. Má toho veľa. Ja som jediná osoba, ktorá jej môže pomôcť. No viem, že len papier od doktora ju presvedčí.

Ešte som ani poriadne nestihla za sebou zavrieť dvere a ona sa ku mne ustarostene obrátila.

„Elisabeth, ako sa cítiš?“

„Dobre, mamm, danke.“

Pristúpila som k sporáku, na ktorom bublala voda na čaj. Chcela som jej ho aspoň pomôcť zaliať, no ona ma od sporáka znovu odohnala.

„Ja to urobím, ty by si sa nemala namáhať.“

Chcela som jej to znovu vysvetliť. Doktor mi nezakázal robiť bežné veci, pokojne môžem normálne pracovať. No ona ma vôbec nepustila k slovu.

„Dnes príde chlapec od Millerovcov, kvôli novému stolu a stoličkám.“

Spozornela som.

„Novému stolu a stoličkám?“

Mamm sa konečne aspoň trochu usmiala.

„Objednala som pre nás nový jedálenský stôl a päť nových stoličiek.“

„Päť nových stoličiek?“ zopakovala som znepokojene. Na čo nám niečo také bude? Sme tu len my dve. Nikto iný. A len tak ľahko sa to nezmení. Stretnutia sa u nás takmer neorganizujú, naposledy to bolo, keď som bola ešte veľmi malá a dad bol ešte doma. Odvtedy je tu len ticho.

Mamm zaliala čaj pre nás obe. Sledovala som, ako jej to ide od ruky, a priala som si byť taká šikovná ako ona.

„Áno, dcérka, päť.“

„Ale na čo ich budeme potrebovať?“

Mamm sa len usmiala.

„Čoskoro sa predsa vydáš a budeme pozývať na večeru teba a tvoju novú rodinu.“

Viem, že to myslí dobre. Viem, že sníva o tom, že sa všetko zmení, ale to sa nestane. A už vôbec nie teraz. Ten sprej, ktorý musím mať vždy pri sebe a už som ho musela párkrát aj použiť.

„Samozrejme, mamm, ako povieš,“ nechcela som, aby dnes bola smutná. Ak chce ten nový stôl, nebudem proti. Možno sa nám predsa len zíde. Ten starý už skutočne nevyzerá dobre a s objednávkami sa nám teraz darí dobre. Môžeme si to dovoliť.

Mamm nechcela, aby som sa ďalej motala v kuchyni. Tak som vyšla von. Dnes ešte nepôjdem k lekárovi, musím tu ostať kvôli Millerovcom. Príde predsa ich chlapec, aspoň sa na chvíľu s niekým budem môcť pozhovárať. Nemáme veľa návštev. Väčšinou k nám chodí len Delilah a jej rodina.

No možno príde skôr a ja sa stihnem zastaviť aj u lekára. Naozaj potrebujem ten papier, aby sa mamm upokojila. Najprv som si myslela, že to nebude nutné, ale keď som jej ukázala ten sprej, úplne ku mne zmenila prístup. A teraz dokonca tvrdí, že sa vydám. Akoby to bolo celkom isté.

Prudké rozrušenie z tej predstavy, že by si mamm skutočne mohla robiť nádeje, že sa to stane a potom by bola sklamaná, spôsobilo, že sa mi začalo ťažšie dýchať. Rýchlo som siahla do malej taštičky, ktorú vždy nosím pri sebe, a vybrala tú vec. Ten inhalátor.

Aplikovala som si tú horkú látku, ktorá sa rozliala po mojich perách. Také odporné, ale hneď sa mi uľavilo. Doktor ma naučil, ako to robiť. Bola som z toho taká zdesená, že sa to stalo práve mne. Akoby nestačilo to, že mamm a dad žijú oddelene, ešte aj toto.

Snažila som sa pokojne dýchať a sústrediť sa na niečo pekné, tak ako mi to doktor povedal.

Keď sa mi napokon úplne uľavilo, vrátila som sa späť dovnútra. Mamm už balila koláče. O chvíľu po nich príde strýko Delilah. Je vždy trochu mrzutý a prísny, ale vďaka nemu má mamm aj ja prácu, ktorá nás živí. Musíme sa spoliehať len samy na seba. A naše koláče sú široko-ďaleko vychýrenou pochúťkou. Jedny som priniesla aj doktorovi a aj on povedal, že by bol rád, keby sme pre neho ešte nejaké upiekli pre jeho matku na oslavu.

Napravila som si kapp a uhladila zásteru na šatách, aby tam nebol ani jediný pokrčený záhyb. Chcela som vyzerať čo najlepšie. Len preto, aby si nemysleli, že kvôli zlému osudu mi na ničom nezáleží.

Približne o dvadsať minút prišiel Jeremiah. Nezdržal sa dlho, len vzal koláče a s napätým výrazom na tvári opustil náš dom. Nikdy nebol veľmi zhovorčivý, no patrí k tým, s ktorými máme pevné väzby, a cítim voči nemu rešpekt.

Pozametala som trochu v jedálni a práve keď som odkladala metlu, počula som znovu zvuk bričky. Vyzrela som von cez dvere. Bol to Samuel Miller. Najobľúbenejší z chlapcov Millerovcov. Vkladajú do neho veľké nádeje, či už čo sa týka rodinného podniku Millerovcov, alebo jeho svadby. Všetci veria, že žena, ktorú si vyberie, bude veľmi šťastná. Teší sa veľkej obľube v tunajšej spoločnosti. Má dobrú povesť, je príťažlivý a mužný.

Trochu som sa stiahla, aby si nevšimol, že sledujem, ako vystupuje z bričky. Najkrajší z Millerovcov, aspoň v mojich očiach, ale nielen to. Je láskavý, starostlivý a pracovitý. Nikdy som o ňom nepočula ani jediné krivé slovo.

Srdce mi zovreli zvláštne pocity, keď som sa dívala do jeho tmavých očí. Keď zrazu stál predo mnou, stratila som slová. Vždy sa mi to stáva, keď ho vidím. No môj dych sa znovu skrátil. Akoby som zrazu cítila neodbytný závrat.

Nie, teraz, prešlo mi mysľou, no bolo už neskoro. Nemohla som dýchať a on ma zachytil. Neobratne som znovu siahla po taštičke. Jemne som sa vymanila z jeho ochranného objatia a vybrala som znovu tú vec. Ozvalo sa tiché štuchnutie a ja som sa znovu nadýchla tej kyslej chuti. Musela som. Inak som cítila, že nechytím dych.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ustarostene. Jeho hlas znel tak nežne.

„Jah, nič mi nie je,“ snažila som sa chytiť dych.