Láska a nenávisť 10. kapitola

 Oliver

Učiteľ povedal, že nám dá zajtra test.

Prešiel už polrok a ja som na to mal myslieť. No akosi som na to celkom pozabudol.

Sadol som si za stôl vo svojej izbe a začal si opakovať poznámky. Zdalo sa mi, že nič neviem dostatočne na to, aby som vôbec prešiel. Otázky budú všeobecné… a ja úplne pohorím.

Posledné dni som sa až príliš dobre bavil a teraz som mal pocit, že si to vyžiadalo svoju daň.

Musím to dobehnúť.

Musím sa sústrediť.

Nič ešte nie je stratené.

Sklonil som sa nad zošity a snažil sa ignorovať krik prichádzajúci z chodby. Niekto zrejme niečo rozbil.

Ako sa tu má človek vôbec na niečo sústrediť?

No nedá sa nič robiť. Budem to musieť zvládnuť.

Lord sa už ohľadom mňa cíti lepšie. Už nie je taký odmeraný, a tak ho nechcem sklamať.

A rovnako ani seba.

Nemôžem byť na tom predsa až tak zle. Veď som sa predtým priebežne dosť učil. Učiteľ ma aj preskúšal a išlo mi to relatívne dobre.

Rozhodol som sa trochu uvoľniť.

Len si to čítať a v hlave opakovať. Keby som to mal všetko recitovať nahlas, asi by som oňho prišiel.

Vstal som, vzal jeden z papierov a opakoval si slovesá.

Keď sa zrazu dvere odchýlili.

„Mladý pán ťa volá,“ povedal Roger, mladý sluha, ktorý u nás nastúpil len pred pár dňami. Osobne bol pridelený pánovi.

Lord sa zrejme rozhodol, že synovi dopraje ten luxus, aby mu predsa len pomáhal jeho osobný komorník. Očividne sa už vzdal myšlienky, že sa bude musieť starať len o seba.

„Čo chce?“ opýtal som sa rozrušene.

Teraz na jeho hlúposti nemám čas. Mám toho na učenie veľa. Naozaj viac, než by som si prial.

„To neviem. Skrátka chce, aby si prišiel do jeho izby. A bodka.“

Zavrel za sebou dvere.

Ten je teda namyslený, akoby slúžil samotnému kráľovi. Ešteže ja komorníka nemám. Na niečo také by som si len ťažko zvykol.

No neostávalo mi nič iné, než ísť sa pozrieť, čo má mladý pán zas v úmysle.

Mladý pán v izbe nebol.

Zase si zo mňa vystrelil.

Zavrel som dvere, nahnevaný, a hneď som sa znovu pustil do učenia. To fakt nemôže myslieť vážne. Práve dnes a v takýto čas.

Hrabal som sa v poznámkach, krčil čelo nad zložitými odpoveďami. Bol už takmer večer, keď som si povedal dosť.

Už sa to tak či tak nenaučím.

Dám si kúpeľ. Na mieste, ktoré je tu obľúbené. Večerný. Vraj to nosí šťastie.

Je to miesto, kde sú aj svetojanské mušky. Takmer magické.

Prešiel som popri domčekoch zamestnancov a potichu zastal na brehu jazera. Už tam boli tisíce svetielok.

Jemne som sa začal vyzliekať a nohami som sa dotkol vody. Najprv sa mi zdala studená, no čím hlbšie som šiel, tým bola príjemnejšia.

Preplával som nahý pár dĺžok. Jazero nebolo veľké, no bol to príjemný pocit. Dnes bol mimoriadne teplý deň a voda sa jemne dotýkala mojej pokožky.

Ponoril som sa a nechal všetko za sebou.

Všetky starosti. Všetky obavy.

Na pár sekúnd akoby sa zastavil svet.

Potom som len tak stál vo vode po pás a sledoval, ako mušky krúžia nad lúkou. Boli ako drobné svetlá… krajšie než kedykoľvek predtým.

Vyšiel som na breh.

No moje šaty som nemohol nájsť.

Kde len sú? Hádam ich niekto nevzal?

Zdesene som sa obzeral. No nikoho som nepočul.

Siahol som trochu ďalej a napokon som ich našiel. Len som si zle odhadol miesto, kde som ich položil.

Poutieral som sa a obliekol.

Zdalo sa mi, akoby na mňa opäť padla všetka ťažoba sveta.

A ja som len stál… a díval sa do tmy.

Do hlavného domu som sa vrátil v dobrej nálade. Bolo už neskoro a svetlá boli zhasnuté. Ticho som sa zakrádal po schodoch. Nechcel som nikoho rušiť a už vôbec nie zobudiť. Prešmykol som sa po chodbe až k mojej izbe.

Rýchlo som sa prezliekol, padol som do postele a vplával do sveta snov. Podarilo sa mi to v rekordnom čase.

Zobudili ma kvapky vody na mojej tvári.

Otvoril som oči. Bol to len sen, našťastie. Žiadna voda tu nie je, no aj tak som sa chvíľu nespokojne obracal. Ten pocit bol chvíľu úplne živý.

Počul som, ako niekto dupe po schodoch. To určite ten nový sluha, on rád chodí ako slon. Znechutene som sa obrátil na druhý bok. Ešte bola tma, nemusím vstávať, potom mi v mysli naskočil ten test a ešte viac som sa zabalil do prikrývok.

Nemám rád také veci a už vôbec nie teraz.

Otočil som sa na brucho. Telo som mal napäté, prudko som dýchal. Tak ako vždy, keď som sa niečoho skutočne bál. Ako naposledy Gregora, keď ma prepadol na svojich pozemkoch. Chcel som si vtedy v dobrej viere skrátiť cestu. Prvý raz a naposledy.

Potom som pocítil jeho ťažkú ruku na svojom chrbte. Cítil som však aj niečo iné. Niečo, čo by som cítiť nemal. Vzrušenie, keď ma držal v zovretí.

Tá predstava vo mne prebudila príjemné pocity, ktoré som nemal pod kontrolou.

To nie zas.

Akoby nestačilo to, čo sa stalo naposledy. Nemôžem sa tým nechať ovládať.

Moja ruka pohladila moju hruď, zavrel som oči. Nie, násilie ma nepriťahuje, ale chvíľa, keď ma tak držal, bol som úplne bez dychu. Aj keď ho nenávidím. Aj keď je rovnaký ako náš pán.

No dych sa mi napriek tomu zrýchlil. Tá predstava byť niekým držaný ma rozpaľovala viac, než som si prial.

Chrbtom ruky som sa pohladil po bruchu.

Nie, nie je na to čas. Na toto nikdy nebude čas…

No dych sa mi ešte viac zrýchlil, akoby ten jediný dotyk bol elektrizujúci.

Nie, o nič nešlo a vtedy som sa skutočne veľmi bál. Veľmi…

No moje telo zovrelo bolestné napätie.

Zavrel som oči pevnejšie. Moje predstavy ma zaviedli ďaleko. Do toho dňa, do tej istoty, že nevyviaznem… a predsa som nemohol prestať.

Zavrel som oči a potlačil hanbu.

Moja druhá ruka znovu prešla po hrudi, napätej a bolestne rozochvenej.

Nie, nesmiem cítiť také veci. Nemôžem.

Otočil som sa na bok. Potlačil temný povzdych, keď som sa dotkol hrubých prikrývok.

A voľne som spustil ruky vedľa tela.

Po teste prišli pánovi kamaráti. Sledoval som ich len z diaľky. Už len ich prítomnosť vo mne vyvolávala nervozitu.

Bol tam aj on.

Gregor. Najväčší nepriateľ.

Pohľadom som prešiel po jeho vysokej postave. Nie je ako mladý pán. Je krutejší. Nevypočítateľný.

Pomyslel som si znepokojene.

A ešte viac som sa prikrčil, aby si ma nevšimli. Srdce mi prudko bilo. Gregor niečo mladému pánovi vykladal, nepočul som. Len som videl, že spolu hovoria nie príliš v priateľskom duchu.

No hádam sa nepobijú.

To by som musel zasiahnuť.

Lord by mi neodpustil, keby som jeho syna nechal samého proti niekomu, ako je Gregor. No ja sa biť neviem.

S napätím som sledoval, čo sa stane.

No mladý pán sa len otočil na svoju stranu a Gregor šiel tou druhou.

„A ty tu čo robíš?“ osopil sa na mňa.

Vôbec som si neuvedomil, že prešiel na túto stranu a našiel ma ukrytého v kríkoch.

Stuhol som.

„Na niečo som sa ťa pýtal?“ zahrmel ostro.

Len som pokrútil hlavou.

Premeriaval si ma chladným pohľadom.

„Tak hovor, jazyk nemáš?“ odsekol znovu.

„Ja… ja… nič nerobím, len…“

Gregor sa uškrnul.

„Ako chceš. Nič nerobíš. No hlavná vec, že sa staráš do toho, do čoho nemáš…“

Chytil ma.

A ja som znovu stuhol. Konáre som cítil na svojom chrbte. Dúfal som, že ma nepritisne viac. Sú ostré.

„Do ničoho sa nestarám, naozaj nie…“

Vytrhol som sa mu a takmer som spadol.

Pobavilo ho to.

Spomenul som si na svoje pocity. Tak hlúpe. Tak naivné.

No očividne dnes nemal veľmi náladu sa so mnou trápiť. Nechal ma tak. Len si ma opovržlivo premeral.

Mal som šťastie.

No vôbec som sa tak necítil.

Srdce mi prudko bilo a stále som ho sledoval.

Čo to je? Čo je ten pocit?

„Aký pocit?“

Neuvedomil som si, že som to vyslovil nahlas.

„Ale nič, vôbec nič…“

Gregor sa ku mne znovu priblížil.

„To ma skutočne zaujíma. Tak spusti!“

Sklonil som hlavu.

„Nič, pane. Vôbec nič.“

„Veď preto. Nepokúšaj svoje šťastie.“

Napomenul ma prísne a opustil náš pozemok.

Vrátil som sa k mladému pánovi. Aj ostatní jeho kamaráti už odišli.

„Čo je, čo sa stalo?“ opýtal sa trochu agresívne.

Po teste nemal dobrú náladu. No ja som mal pocit, že som vedel viac než polovicu, a to bolo presne to, čo som potreboval.

„Ale nič, len som sa stretol s pánom Gregorom.“

„Čo od teba chcel?“

Obrátil sa ku mne.

„Ale nič, dnes má pomerne dobrú náladu.“

„Tak to si teda nemyslím.“

Mladý pán mi ako vždy oponoval, nebolo na tom nič mimoriadne.

„Ja idem jazdiť, neviem ako ty… ale nič iné už nepotrebujem.“

Otočil sa smerom k stajniam.

Nech sa stalo čokoľvek, asi mu to veľmi nepomohlo.

Ostal som tam ešte chvíľu stáť. Potreboval som sa vydýchať.

Aj ja pôjdem.

Rozhodne si nenechám ujsť možnosť trochu si vyčistiť hlavu.

Šiel som opačnou stranou ako mladý pán. Tentoraz si zobral pokojnejšieho koňa. Očividne nechcel pokúšať osud a Blesk, ako vždy, neprekonával žiadne rekordy ani nič také.

Tak som ho pomaly viedol smerom k lesíku. Ďaleko od strany, ktorou sa domov mohli vrátiť pánovi kamaráti. Vedel som, že jeho obľúbená trasa je po ceste, ktorú som tentoraz vynechal.

Len som si užíval jazdu a pokoj.

Keď som prišiel k veľkému stromu, priviazal som Bleska a ľahol som si do jeho tieňa.

Možno budem mať aj vynikajúcu.

Ani to nie je vylúčené. Zodpovedal som všetky otázky… len či správne.

Prechádzalo mi hlavou.

Potom som počul prasknutie.

Strhol som sa.

„Je tu niekto?“

Žiadna odpoveď.

Mladý pán by sa rozhodne ozval. On sa nemá čoho báť.

Srdce mi zovrel chlad.

„Odpovedzte, ja som vás počul!“ kričal som, aj keď mi nebolo všetko jedno.

Stále žiadna reakcia, len ticho.

Povzdychol som si, možno to bolo len nejaké menšie zviera a ja si zbytočne robím starosti.

Znovu som sa natiahol pod strom.

Akékoľvek zvuky ustali, tak som privrel oči. Nemal by som tu spať, ale aj tak… len na chvíľu si trochu oddýchnem.

Stále ma trochu bolela hlava z tých otázok a tak.

Naozaj som sa snažil nezaspať, no hlava mi klesla a ja som len cítil, ako som sa nechal unášať.

Mojej tváre sa dotkol vietor. Počul som bleskové zašumenie.

Na pokraji spánku som cítil, ako mi po tvári prešiel ľahký dotyk, jemný ako motýlie krídla. Ten krátky dotyk nežnosti mi pripomenul niečo domáce a hrejivé.

No spánok ma už ťahal do svojho objatia.

Ďalší dotyk vklzol pod napätú látku mojej košele.

Oči som nechal zatvorené.

Cítil som chladný dotyk prsteňa. Hruď sa mi prudko dvíhala a klesala. No nedovážil som sa otvoriť oči.

Je to sen alebo skutočnosť?

Nebol som si istý.

Tvrdá hrana prsteňa prešla po mojej hrudi, akoby na nej chcela zanechať stopu. Druhá ruka ma ďalej hladila po tvári a perách. Niekto po nich prechádzal prstom.

Tvrdohlavo som sa odmietal prebudiť.

Nie teraz. Na to nie je čas.

Chcel som predsa spať.

A znovu som sa ponáral do spánku.