meropeworld

  Po prestávke som zamierila ku skrinkám. Dnes máme podľa rozvrhu literatúru. Nie gramatiku. Bez čítanky nie je ani veľmi povolený vstup na hodinu. Náš profesor literatúry tieto veci berie dosť vážne a keď si niekto niečo zabudne, vie byť dosť nepríjemný. Dáva za tie veci čierne body, akoby sme boli na základnej. Tri čierne body – malá päťka. Radosť s ním spolupracovať. Alexa má teraz telesnú. Zistila som, že sa prihlásila do druhej skupiny, preto bude mať túto hodinu v inom čase. No to je okej, nie sme spolu nonstop ani v škole. Úprimne povedané, som jej teraz tak trochu závidela. Zbrojný patril k top najprísnejším učiteľom na škole. Aj keď mal len okolo tridsať a predtým bol najmladší on, ani zďaleka nebol taký fajn ako profesor Novotný. Slovenčina by ma inak bavila, keby ju len neučil on. Vzala som si čítanku. A takisto aj knihu z literatúry. Vybrala som ich zo skrinky a chystala som sa ísť na hodinu, keď som zrazu počula akýsi buchot. Moju pozornosť upútal jeden z bočných výcho...

  Profesor sa prechádzal medzi nami. Sem-tam na niečo upozornil. No bol milý a šiel na to skôr s pozitívnejším prístupom. No keď prišiel ku mne, srdce mi začalo biť prudšie. Naklonil sa k môjmu plátnu. „Pôjdeš cestou tmavých farieb alebo skôr svetlejších?“ opýtal sa. „Ešte si nie som celkom istá, ale asi ma viac dnes lákajú tmavé.“ To som si ešte nevyskúšala. Väčšinou som maľovala svetlejšie obrazy, ale teraz som si vedela predstaviť aj tmavé slnečnice s jemnejším dramatickým efektom. „Obe kombinácie môžu byť zaujímavé, nechaj sa viesť srdcom,“ povedal mi tichším hlasom. „Na tejto strane by som ešte pridal jeden kvet. Kompozícia tak bude vyváženejšia a oko sa nebude zastavovať len na jednej časti. Skús si predstaviť, kam sa bude divák pozerať ako prvé a kam ho chceš viesť.“ „Asi máte pravdu,“ povedala som tichším hlasom. Privrela som jedno oko a ešte raz som si to pozrela. A veru, bolo tam miesto, ktoré pôsobilo trochu menej vyvážene. Tak som dokreslila ešte jednu. Aj keď skúšam de...

  Potom som sa presunula na výtvarku. Alexa šla na bonusové hodiny z matematiky. Zas asi s Jahodovou. No vyzerala spokojne, očividne jej tento štýl hodiny sadol. Bol to zvláštny pocit, tak trochu mi bilo srdce viac než predtým, že som sa opäť vrátila do umeleckého sveta. Niežeby som sa netešila, ale ja skrátka, keď som ho opúšťala, mala som pocit, že sa už nikdy nechcem vrátiť, že nič, čo som urobila, nie je dosť. Teraz som sa bála toho, že sa ten pocit znovu objaví a ja naň nebudem vôbec pripravená. Podarí sa mi zvládnuť, ak do mňa znovu niekto rýpne? Nebola som si tým istá. Okrem toho som stále žila v tej istej dileme. Viac mu nepísať, alebo riskovať, že zistí, kto som. Určite mi položí priame otázky a čo potom? Budem klamať? To nie. To som si nevedela ani predstaviť. Bolo by to ako zahrávať sa s ohňom, aj keď ten pocit, ktorý som mala, keď sme si písali… To som nikdy predtým necítila. A nebolo to v romantickom zmysle, skôr som mala pocit, že mi rozumie ako človek, ktorý sa vyzná...

 HP FF P Pergamen osudu wattpad tento blog pár: snamione stav: dokončený prvý draft

  Ležal som na lúke. V jemnej, takmer až zamatovej tráve. Nebo bolo jasné a vzduch príjemne voňal letom. Natiahla som ruku a zavolal som Moranu. Bola trochu nespokojná, že ju volám na lúku plnú kvetov. No ja som sa s ňou potreboval porozprávať osamote. Sme spolu len krátko a ja si ešte nie som istý, ako to bude fungovať, aj keď viem, že od určitého času ku mne skutočne patrila. Nanešťastie viac než Vesna. No necítim k nej to, čo som cítil k predstave Vesny. „Tak ako sa ti páči, že sme teraz spolu?" opýtal som sa jej. Morana, zvyčajne odmeraná a chladná, sa ani teraz takmer nepohla. „Mám rada ten pocit, že sme spolu. No mám aj veľa otázok." „Akých napríklad?" naklonil som sa bližšie k nej. Jej pekná tvár zrazu stvrdla. „Prečo si pobozkal obe dievčatá?" Tak aj ju to trápi. Aj ona chce vedieť, či to nejako súvisí s tým, že som náhle zmizol. Kedysi by mi bolo nepríjemné o tom hovoriť, ale teraz... „Chcel som a páčilo sa mi to tak. Bohdanu mám veľmi rád, ale Karina... ti...

  Mama sa vrátila domov približne o pol hodinu neskôr. Počula som buchnutie dverí, tak som vstala a šla som sa pozrieť do obývačky. „Ahoj, zlatko, ako bolo v škole?“ opýtala sa veselým tónom hlasu. Dnes mala očividne dobrú náladu. Čo ma prekvapilo, lebo mala stretnutie s mojím otcom. Povedala, že spolu musia prebrať nejakú dôležitú vec týkajúcu sa spoločného programu. Z nejakého dôvodu vraj chcela, aby som tentoraz nešla za ním, aj keď som ešte nevedela prečo. No bola z toho dosť nervózna, lebo vedela, že nerád mení program našich stretnutí. Mňa to už až tak veľmi netrápilo. Otca vidím rada, ale stále sa trochu hnevám, že neobjavoval viac. „Ale celkom to šlo. Veď vieš, mami, len prvý deň.“ Mama položila kabelku do poličky. Očividne si kúpila novú. Do svojej zbierky, ktorá sa pomaly rozrastala. Odkedy sa stala hlavnou architektkou, viac utráca za svoju obľúbenú záľubu. No vždy mi dovolí požičať si akúkoľvek z jej nových prírastkov. Nakupuje samozrejme skôr vo výhodných akciách alebo...