25. kapitola

 Na dekanovu prednášku sme prišli tak ako zvyčajne, dosť vyčerpané z hodiny moderného tanca. Ostávala nám už len jedna hodina do času, keď budeme musieť prezentovať projekt. Ten týždeň neskutočne rýchlo uletel. A dostaneme prvé vážnejšie hodnotenie. Už teraz som z toho neskutočne nervózna a nie som jediná. Nielen ja prehodnocujem svoje pôvodné plány. Aj ostatní akosi zvädli a všetko sa im zdá nie dosť dobré. Dokonca aj Beatrice si už nemyslí, že jej Afrodita by mohla dostať aspoň B. A povedzme si pravdu, moja Aténa bola dosť zamestnaná sladkými rečami tunajšieho profesora, takže som stále mala pocit, že som nič nedotiahla do úplného konca.

Keď sme vošli do učebne na naše zvyčajné miesta, uvidela som profesora Blaka celkom vpredu. Spúšťal si tam prezentáciu. Tak on bude zastupovať otca aj na tejto prednáške. Myslela som si, že ho dostanú len štvrtáci. Dnes som si neoverovala ani zmeny v rozvrhu. Gretha áno, no povedala, že nič mimoriadne tam nezaznamenala. Možno to tam zabudli zapísať, aj to sa stáva.

Poplašene som siahla na poznámky. Povedal, že on necháva študentov rozprávať, no ja vôbec netuším, čo bolo na posledných prednáškach. Len som si zapisovala poznámky a vôbec o nich nepremýšľala.

„Čo ti je?“ opýtala sa Gretha.

„Ale nič, len Blake mi povedal, že on rád necháva rozprávať študentov,“ pošepla som jej.

Aj Gretha potom trochu znervóznela.

„Baby, čo sa toľko učíte, už si aj tak nič nezapamätáte,“ smial sa Derek.

Gretha doňho bolestivo štuchla. Derek dotknuto sykol a len pokrútil hlavou.

Trieda sa zaplnila a profesor pristúpil bližšie k našim laviciam.

„Dnes budem musieť prevziať aj túto hodinu. Nanešťastie pre vás,“ trochu žartoval. Videla som mu na tvári úsmev, no mne nebolo všetko jedno. Nerada rozprávam pred celým ročníkom, ktorý má túto prednášku spolu. Tak som dúfala, že nezabudne na to, čo som mu povedala o svojich rozprávacích schopnostiach a nedá mi v žiadnom prípade slovo.

„Dnešnou témou bude zhrnutie konceptov, ktoré ste preberali s pánom dekanom, spolu s novým blokom, na ktorý prechádzate v tejto fáze semestra,“ pokračoval.

„Na základe vašich predchádzajúcich skúseností by ma najprv zaujímalo, kedy a za akých okolností vás umenie dokáže skutočne zasiahnuť. Čo podľa vás predstavuje rozdiel medzi hrou na umenie a skutočným umením, ktoré zasiahne srdce?“ položil jednu z tých otázok, ktorých som sa bála asi najviac.

Odpoveď nebola v žiadnej knihe jasne naznačená. A samozrejme, po tejto otázke nastalo ticho v našej skupine nezvyknutej na takúto debatu. Dekan sa veľmi veľa na prednáškach nepýta a na hodinách sa skôr držíme textu.

Prosím, nič sa nepýtaj našej strany. Nič sa nepýtaj našej strany, opakovala som si v mysli.

No on prišiel práve k našej lavici.

„Derek, Olivia, bol by som rád, keby ste začali vy…“

Stisla som pery. Pozrela som sa naňho takmer vyčítavo, no on sa len sladko usmial.

„Prepáčte, pane, ale ja sa dnes necítim dobre,“ Derek sa poplašene pozrel do svojho zošita.

„V poriadku, skúsite to nabudúce. Olivia?“ pozrel sa na mňa a ja som priam cítila, ako sa pred celou triedou strácam.

Nie je to Sebastian. Neponíži ťa, opakovala som si.

„Nuž… srdce vám to povie. Budete mať taký pocit… že aj keď to nie je technicky dokonalé alebo aj je, má to stále srdce, má to stále príbeh…“ dosť som sa chvela a moje vyhlásenie bolo nesúvislé.

„Dobre, Olivia,“ odvetil profesor povzbudivo.

No ja som bola naňho naštvaná. Vedel predsa, že nechcem hovoriť, tak prečo to urobil aj tak? To musí byť vždy zásadový.

Diskusia sa potom rozbehla. Keď ma neskritizoval pod čiernu zem, ozvali sa aj ďalšie hlasy a postupne sme prešli ten súhrn.

„Výborne. Som veľmi spokojný. Na to, že ste prváci, ste sa pomerne rýchlo chytili. Naozaj sa nemusíte báť hovoriť. Čím skôr to pochopíte, tým lepšie,“ pozrel sa znovu mojím smerom.

Beatrice sa zachichotala. Šliapla som jej na nohu. Sykla a štuchla do mňa. Dosť ma z toho zabolelo rameno a vyčítavo som na ňu zazerala. Potom však prišiel čas robiť si poznámky z novej časti, tak sme vhupli späť do dobre známeho ticha.

Po hodine sme sedeli na chodbe. Vzájomne sme sa poštuchovali a bavili sa. Všetci sme potrebovali trochu uvoľnenia. Derek kúpil chrumky a delili sme sa o ne. Reed už v našej partii nebol, škoda, bol celkom fajn. No teraz sa k nám na chvíľu pridal David. Gretha síce nebola nadšená, no nechala to tak a dovolila mu hovoriť.

Ja som sa potom na chvíľu vzdialila. Potrebovala som pauzu z nášho chaosu pred ďalšou hodinou. A chcela som aj niekoho vidieť.

Profesor Blake má dnes konzultačné hodiny. A keďže on prekvapil mňa, ja na oplátku trochu zmätiem jeho.

Vyšla som hore k jeho kabinetu, skontrolovala čas a zaklopala.

Otvoril dvere, očividne prekvapený.

„Potrebujete niečo, Olivia?“ opýtal sa dosť formálne, keďže na chodbe boli aj ďalší študenti.

„Potrebovala by som s vami prebrať prácu, ktorú ste nám zadali, pán profesor,“ odvetila som sladko.

Veď počkaj, pomyslela som si.

„Iste, poďte ďalej…“ nechal ma prejsť a zavrel za nami dvere.

Kabinet bol prázdny, len kopa kníh a rozrobených vecí. Okrem toho som si všimla plyšáka na stole.

„To je vaše?“ opýtala som sa.

„Nie, kolegyňa si ho tu zabudla, keď sa sťahovala do väčšej pracovne.“

Pokynul mi, aby som si sadla. Takmer som vybočila z roly, no ovládla som sa a sadla si na ponúkanú tvrdú stoličku.

„Tak čo ste so mnou chceli konkrétne prebrať?“ opýtal sa ako typický vyučujúci.

Trochu som si šúchala nohami. Vôbec som si nepremyslela, čo poviem.

„Tá práca je naozaj taká dôležitá pre celkové hodnotenie?“

„Veľmi dôležitá, Olivia,“ povedal a spojil si ruky.

„A čo sa stane, ak by som z nej nedostala dobré hodnotenie?“

„Čo myslíte, že by sa mohlo stať?“

„Nedostanem možnosť urobiť skúšku?“

„Nie, také vážne to ešte nebude, ale aj tak vám neodporúčam to podceňovať.“

„Ale teraz vážne, prečo si ma vyvolal, keď som ti povedala, že nechcem hovoriť pred všetkými?“

„Pretože sa šíria reči a ja budem musieť pritvrdiť, aby som ich potlačil.“

„A to znamená čo?“

„Že budeš musieť byť veľmi dobre pripravená, lebo tvoje chyby budem musieť zdôrazniť obzvlášť.“

„Nebude to podozrivé?“

„Nie, ak sa budeme tváriť, že tvoj záujem o mňa je len jednostranný.“

„Naozaj to urobíš?“

„Urobím to, ak budem musieť. Je to žiaľ nevyhnutné.“

„Naozaj neexistuje iné riešenie?“

„Existuje, ale dôsledky by sa ti nemuseli páčiť. Teraz by si už mala ísť.“

Vstala som. Zaťala som päste. Takto človek dopadne, keď dá šancu niečomu takému.

Čo som si asi myslela.