Magické puto 1. kapitola Ctibor (ja-rozprávanie)

 Znepokojujú ma jeho sklony k temnote, Velimír.

Slová môjho učiteľa sa mi neustále zjavovali v myšlienkach. Nemusel som byť génius, aby som pochopil, že myslí mňa. Iste má aj iných študentov, no ja som ten, o ktorom hovorí najčastejšie – a nie vždy v dobrom.

Moje nohy sa dotkli zľadovateného povrchu. Od rána snežilo. A akoby to nestačilo, fúkal aj mrazivý vietor, ktorý som necítil len preto, že som mal pred sebou – aj napriek učiteľovmu nesúhlasu – ochranné kúzlo.

Mal som však dosť kázania v osade. Potreboval som si vyjsť k svojmu obľúbenému miestu.

Cestou som zažal pár zhasnutých ohňov. Nenápadne, ľuďom z kmeňa, ktorým sa ich nepodarilo zapáliť z mokrého dreva. Chcel som, aby si dokázali udržať teplo. Neukázal som im však svoju tvár. Vždy som sa ukryl a počkal, kým sa potešili. Potom už nevnímali nič iné a ja som nehlučne, potichu prešiel okolo nich.

Môj učiteľ hovorí, že je to plytvanie mágiou. Ja sa však nerád dívam na to, ako sa chvejú kvôli jedinej chybe.

No ja mám predsa len trochu rád ten pocit, keď ich vidím šťastných. Aspoň na chvíľu. Aj keď viem, že ich to nezocelí, svojím spôsobom ma to oddeľuje od tej temnoty, o ktorej hovorí Mark. Aspoň ja mám ten pocit, že je to tak.

Zastavil som sa tesne pri brehu. Stiahol som zo seba ochranné kúzlo a nechal ho jemne sa rozplynúť. Na tejto strane vietor nefúkal tak intenzívne. Stál som na brehu a díval sa na jazero, ktoré mi vždy v letných mesiacoch poskytuje útechu a možnosť odovzdať mu moje rozbúrené myšlienky.

Ešte minulý rok bolo všetko v poriadku, no už mám dvanásť a čoraz viac bojujem so skutočným vzdorom, ktorý ma núti byť nepriateľský k učiteľovi, matke a každému, kto mi chce vydávať príkazy.

Natiahol som ruky pred seba a vytvoril guľu. Nechal som ju kĺzať tak blízko, ako to bolo možné. Len malé cvičenie na koncentráciu. Nič, čo by malo nejakú zvlášť veľkú moc. Guli sa dá aj prikazovať na určitý čas, to robím rád. Teraz som však chcel len uvoľniť svoje pocity priamo do nej.

Boli tak horúce, že by rozohriali všetky ohniská v našej osade.

„Vesna, máš nejaký nápad, ako to vylepšiť?“

Po mojom boku sa ozvalo veselé zapišťanie. Objavilo sa dievčatko s hustými tmavými vlasmi a vo farebných šatách, ktoré by dievčatá z nášho kmeňa zrejme označili za nevhodné.

„Skús vytvoriť nejaké kvety,“ začala moja spoločníčka ľahkomyseľne.

„Kvety v zime?“

„A prečo nie? Zima už bola dlho. Ja chcem jar.“

Akoby aj nie, keď je ona sama zosobnením tejto bohyne. No je to moja verzia. S mojimi slabosťami. Moja duša zhmotnená v nej.

„No tak aspoň pre mňa…“ našpúlila pery.

Dupol som nohou do snehu. Miesto pod ňou sa roztopilo. Poslal som tam energiu z gule a o chvíľu sa zo zeme vytlačil bledomodrý prvosienkový kvet – krehký, no vzdorujúci zime.

Vesna zatlieskala.

„Ty si môj človek.“

Usmial som sa. Keby som mal sestru, bola by ako ona. No ja mám len márnu nádej. Nič viac.

Nechal som guľu istý čas kvet chrániť. Sústredil som na to všetku svoju silu. Mágia mi ide – asi to jediné naozaj najlepšie. Aspoň to hovorí môj učiteľ. A štve tým všetky ostatné deti.

Energia sa vyčerpala. Kvet zmizol. No pocítil som úľavu, ktorá mi z pliec zobrala veľké bremeno. Ako vždy, keď som sa vzdialil od osady a prišiel na magické miesto nabité podpornou energiou. Moje miesto.

Začínala mi byť zima, no ignoroval som to.

„Bohdana nie je cudzia. Len iná,“ povedala Vesna múdro a potiahla ma za vlasy.

„Au,“ chytil som si boľavé miesto.

Rozbehla sa, akoby sa bála, že jej to vrátim, hoci v snehu nezanechala žiadne stopy.

Mal by som sa vrátiť. Učiteľ ma bude hľadať. Zas ma pokarhá, že meškám s povinnosťami. No tu sa cítim tak voľne. Tak príjemne.

Zima je dlhá a všetkých ovláda nervozita a strach z blížiaceho sa hladu. Zásoby sa pomaly míňajú a hranica je veľmi tenká. A ja cítim ich utrpenie. Nemôžem sa tomu vyhnúť.

Silná mágia zosilňuje moje emócie aj citlivosť voči emóciám iných. Preto sa snažím uzavrieť do svojho sveta – do tichého sveta bez nevyhnutných zvukov. Pomáha to, ale nie úplne.

Nedokážem sa vyhnúť ich bolesti. Ich strachu.

Vypnúť ho je oslobodzujúce.

Kdesi na pozadí mojich myšlienok som počul Moranin hlas. Taký lákavý. Taký krutý.

Nesúcit s nimi. Zahoď všetok súcit a nájdi ma. Ja mám všetky odpovede.

Pohol som hlavou a rýchlo som si vrátil ochranu späť na telo. Viem, že ma volá. Mal by som ju prijať namiesto Vesny, no bránim sa tomu. Nemôžem Vesnu poslať preč. Je so mnou od detstva – a tento hlas sa objavil len nedávno.

Je krutý, no prináša vyslobodenie z bolesti. A ja neviem, ako dlho mu dokážem vzdorovať.

Časť zo mňa vie, že k nej patrím. No veľká časť patrí aj Vesne.

„Nepočúvaj sestru, nepočúvaj sestru,“ Vesna okolo mňa rozrušene poskakovala a ukázala mi uslzené oči.

„Ja zmiznem, keď vpustíš ju. Zmiznem.“

Jemne som chytil jej ruky do svojich.

„Neboj sa. To nedovolím. Nikdy to nedovolím.“

Objal som ju aj cez ochranné štíty. A cítil som jej teplo, ktoré by dokázalo zohriať celú osadu.

Kiežby znovu nastala jej vláda.

No zima sa ešte zďaleka neskončila.

Pomaly som vykročil späť k ceste vedúcej do osady. K bolesti. Ešte raz som sa obzrel za miestom, ktoré mám najradšej, no povinnosť ma volala späť. Vesna kráčala po mojom boku a zanechávala za sebou aspoň čiastočné teplo.

Prešiel som cez vráta, ktoré tvorili našu hradbu pred okolitým svetom. Hradbu, za ktorou bola naša osada – spevnenú mágiou. Mňa však vpustila dovnútra automaticky.

Snehová guľa sa odrazila od mojej magickej ochrany.

„Kto to hádže?“

Odpoveďou mi bol len tichý smiech.

Branimir. Kto iný než on by sa odvážil urobiť niečo také. No ja mu to nevrátim. Viem, že chce, aby som to urobil. Provokuje, púšťa sa do bitiek, jeho slová bolia, ale je mi jasné, čo chce dosiahnuť – a nedovolím mu to.

Chce, aby sa starešina na mňa opäť nahneval. Aby ma znovu súdili a karhali. Tak ako naposledy, keď sme sa pobili. On z toho vyviazol, lebo patrí k Igorovej rodine. Ja sa však na to nemôžem spoliehať navždy.

Prešiel som naším táborom. Medzi menšími chatrčami pozliepanými z drevených klád, hliny a spletených prútov, spevnenými slamou a kožami. Strechy mali nízke, aby udržali teplo, a medzi stavbami sa vinuli úzke chodníky vyšliapané v snehu.

Zastavil som sa až pri našej chatrči.

Dvere boli zavreté. Pred ňou ohnisko, ku ktorému som si sadol a znovu ho zažal. Magický plameň sa rozhorel vo vnútri a ja som si zohrieval ruky.

„Kde si bol?“

Mark si ku mne sadol. Vždy vie, kedy sa vrátim. Má na to nos.

„Len som sa potreboval prejsť. Prevetrať si hlavu.“

Mágia je jediná vec, ktorú ovládam poriadne. Kým oni ešte len pracujú s dymom, ja už vytváram predmety z energie. Nenávidia ma pre to.

Bohdana. Ona sa ťa zastala, ozval sa Vesnin hlas.

„Vieš, že by si teraz nemal odchádzať,“ povedal Mark. „Ostatní sú nervózni.“

„Ja viem, učiteľ,“ povedal som ticho. „Ale tá bolesť je neznesiteľná.“

„Tvojou úlohou nie je postarať sa o nich takýmto spôsobom. Si študent. Máš sa učiť.“

Prikývol som. Má pravdu. Len sa s ňou neviem zmieriť.

Vrátka na susednej chatrči sa otvorili. Uvidel som hlboké modré oči. Bohdana.

Nie je naša. Nikdy nebude.

Učiteľ mi položil ruku na plece.

Zjavila sa Živa – Markova bohyňa.

„Jedného dňa bude z teba ten, na ktorého čakáme,“ povedala.

„Nájdi si spôsob, ako im pomôcť bez porušenia pravidiel.“

„Pokúsim sa o to,“ povedal som. „Ešte neviem ako, ale urobím to.“

Mark sa usmial a jemne stiahol ruku z môjho pleca.

„Teraz poď do školy. Prišiel čas na preskúšanie.“