Magické puto 2. kapitola Bohdana (ja-rozprávanie)

 Do školy som prišla ako prvá. Bola to malá chatrč, v ktorej bolo uprostred ohnisko určené na tvorbu magického ohňa. Steny boli chránené proti nemu aj proti kúzlam, aby chatku nezrútili ani najmocnejšie zaklínadlá.

Sadla som si na svoje miesto napravo od ohniska. Pokrčila som kolená a napravila som si dlhé tmavé šaty. Držan, ktorý som mala priniesť na hodinu, som si položila vedľa seba.

Cítila som ľahké vzrušenie.

Cestou do školy som stretla Ctibora. Pozrel sa na mňa. Inak než ostatní. Cítila som niečo blízke fascinácie, keď sme sa na seba pozreli. Jeho oči, tak tmavé, tak neľútostné. Chceli sa pred všetkým ukryť. Kým tie moje nevideli len jeho temnotu.

Zaujíma ma, aký bude, keď sa dostane z tej svojej strohosti a budeme sa spolu hrať.

Tvárou mi prešiel jemný úsmev a napravila som si venček z kvetov. Sú krásne aj v zime. Ostatným sa to nepáči, no je to moja obľúbená hra. Môj spôsob, ako si udržať kontrolu nad silnou mágiou. Nechcem, aby vedeli, že som podobná jemu.

Ktovie, čo by na to učiteľ povedal, keby to zistil.

Natiahla som nohy viac k sebe a prečesala som si vlasy malým dreveným hrebeňom s poškodenými zúbkami.

Mokoš sa zjavila na druhej strane pri ohni.

„Tak sme tu,“ povedala vecne.

Neusmiala sa. Len si uhladila svoje dlhé čierne šaty a prstom dobla do ohniska.

Zjavila sa mi len včera. Moja bohyňa. Čakala som niečo iné, niečo letné alebo jarné. No Mokoš je bohyňa zeme, osudu a ženskej sily.

Ešte ani neviem, či ju učiteľovi ukážem. Čo ak mu to o mne niečo dôležité prezradí? Ešte si nie som istá, čo mu môžem povedať. Nechcem, aby na mňa tlačili tak veľmi ako na Ctibora.

Ale už viem, ako si ho získam. Cez to jediné, čo ho zaujíma.

Preto dúfam, že príde skôr. Musí prísť skôr. Mám možno len jeden pokus.

Nechce sa ku mne veľmi približovať. Asi má strach.

Emócie iných vo mne kĺžu len po povrchu. Ešte som sa celkom neotvorila.

„Áno, sme tu,“ povedala som trpezlivo. „Budeme sa učiť a ty budeš pozorne počúvať.“

„Tak to si ešte rozmyslím,“ odpovedala Mokoš.

Podráždene sa zachvela.

„Toto miesto je trochu menšie, než som čakala. Okrem toho, chceme len jeho. Nikto iný nás predsa nezaujíma. Povedala si mi, že nesmieme byť dobré, že len jemu ukážeme našu skutočnú moc.“

„To áno, máš pravdu,“ povedala som. „Ale aj tak nesmieme byť najhoršie, inak sa nám budú zase smiať.“

Niekedy som nevedela, čo urobiť. Tak veľmi ma lákalo ukázať im, kto som, ale mama povedala, že to bude príliš veľa, že by ich to mohlo ešte viac znepokojiť.

Mám si nájsť len jedného kamaráta alebo kamarátku, s ktorými budem sama sebou. Niekoho, komu môžem skutočne veriť.

Matka chce, aby som zistila, kto je pre mňa najlepší. Ak sa zmýlim, bude to len moja chyba. Radmila rozhodne nikoho nešetrí. Niekedy si myslím, že je tvrdšia ako Mark.

Vošiel Ctibor.

Srdce sa mi zastavilo. Niečo na ňom je, niečo, čo ma priťahuje. Niečo, čo mi hovorí, že je tou pravou osobou. Natiahla som k nemu ruku, no potom vošiel aj Mark.

Mokoš si povzdychla.

„Zas je neskoro.“

Vesna vošla za Ctiborom.

„To nie je nikdy, nezabudni, sestrička.“

Postavila sa k nej a natiahla k sestre ruku. Keď sa spojili, svet vybuchol farbami.

Keď ich spoločná hra skončila, Mark si ma premeral znepokojeným pohľadom.

„Zdá sa, že vaše bohyne chcú spolupracovať.“

Nebola som spokojná. Takto som to nechcela. Učiteľ to nemal vedieť.

„No ja neviem, asi to bude len náhoda. Mokoš sa objavila len nedávno, ešte možno ani nevie, čo chce.“

Mokoš na mňa vyplazila jazyk a pevnejšie chytila Vesnu.

Ctibor ostal pokojný a nezúčastnený, držal sa bokom.

„Čo to znamená, učiteľ?“ opýtal sa stroho.

„To ešte neviem. Postavte sa vedľa seba a teraz sa chyťte za ruky vy.“

Mokoš pustila Vesnu a zatlieskala.

„Toľko kvôli tomu narobia a pritom je to tak jednoduché.“

„To nie je potrebné, nemusíme to skúšať,“ povedal Ctibor.

Jeho slová ma trochu sklamali. Prečo musí byť taký tvrdohlavý? Aj on to cíti. Viem, že áno.

Potom som si spomenula na to, ako ho provokujú a ako nenávidia mňa. Nechce zvýšiť svoju nenávisť.

„Skúsiš to a uvidíme, čo sa stane.“

„Ale učiteľ, chceli ste predsa, aby som veci riešil aj bez mágie.“

„Aj k tomu sa dostaneme. Ber to ako svoju skúšku.“

„Naozaj by ste to urobili takto?“

„Áno,“ povedal Mark. „A ponáhľajte sa, lebo prídu ostatní a bude to horšie.“

Do školy s nami chodia ešte ďalší budúci adepti a aj obyčajné deti sa potom pridávajú, keď prechádzame praktickými vecami. Táto generácia bola dosť plodná, je nás desať, ale nie je jasné, či všetci dokončia štúdium.

Vstala som a natiahla ku Ctiborovi ruku.

Je to tak správne, viem to. Tentoraz to viem. Som dcérou vedmy. Mal by sa s tým zmieriť, že vidím veci, ktoré on nie.

Ctibor zo seba vydal nespokojný zvuk, no natiahol ruku. Naše prsty sa preplietli.

Akoby sa uzavrel zámok, ktorý nás spojil. Na chvíľu som mala pocit, že naša sila je taká intenzívna, až napriek ochrane zničí steny chatrče.

Cítila som to. Boli sme tak silní, až Mokoš spokojne zatlieskala a Vesna sa schovala za jej chrbát.

Mágia sa stala len myšlienkou, ktorá sa zľahka dokázala prejaviť. Zažali sme ohnisko, bolo silnejšie než kedykoľvek predtým. Posvätný oheň sa rozhorel novou silou. Mágia sa krútila po miestnosti v túžbe uniknúť von do sveta, vykričať, akí silní dokážeme byť.

Vnímala som to tak intenzívne ako žiadny iný dotyk vo svojom živote.

Ctibor od prekvapenia stuhol. Sila, ktorú sme mohli vyslať, však nebola ešte pod našou kontrolou. Len nám z nej brneli prsty a telá sa nespokojne hýbali.

„Dobre, to stačí,“ požiadal nás Mark zľahka zdeseným hlasom.

Neochotne som pustila Ctiborovu ruku, no predtým sa môj prst dotkol jeho dlane a pocit príjemnosti sa rozšíril po celom tele. Bola som silná, neohrozená a prijatá.

Ctibor sa hneď odtiahol a takmer klesol na kolená.

„Nie je ti dobre?“ opýtal sa Mark a starostlivo mu pomohol sadnúť si.

„Ale je, až príliš,“ odvetil Ctibor ticho.

„Ale radšej si aj tak oddýchni. Dnes budeš mať už len bežné lekcie.“

„Nie je to potrebné, učiteľ.“

„Ale je.“

Má ho rád. Skrýva to, ale má ho ako syna. Všimla som si.

„Máš pravdu,“ povedala Mokoš. „Aj on veci skrýva, aj on v podobnej dileme býva.“

„Nie je tvojou úlohou ma hodnotiť,“ zamračil sa Mark.

Mokoš naňho vyplazila jazyk.

„Ale je, ja si poviem, čo chcem. Alebo ťa mám nakŕmiť bleskom?“

„Ale sestrička,“ utešovala ju Vesna. „To nie je potrebné. Tak to nemyslel.“

Mokoš sa trochu upokojila, ale stále naňho vrhala nahnevané pohľady.

Dvere sa otvorili. Uvidela som dlhé svetlé vlasy. Iste. Vošla Svetlana. Starešinova vnučka. Najobľúbenejšia z našich.

Za ňou vstúpil aj Branimir. Ten sa tiež asi stane žrecom ako Ctibor. Nemajú sa veľmi radi a aj teraz, keď videl, aký je Ctibor bledý, sa usmial.

Svetlana si sadla čo najďalej odo mňa a Branimir schválne oproti Ctiborovi. Vždy ho tak veľmi provokuje. Niekedy sa oňho takmer bojím. Ctibor by mu mohol veľmi ublížiť, keby chcel.

Naša trieda sa pomaly zapĺňala ďalšími študentmi. Ostali už len miesta pre bežné deti, ktoré sa k nám pridajú asi až o tri hodiny. Pokiaľ ich Mark nezavolá skôr.

Oheň horel poriadne, ešte stále ten náš magický. Sedeli sme v dostatočnej vzdialenosti od neho.

„Aj vy ostatní ste už našli svoje bohyne?“ opýtal sa Mark.

Branimir sa zatváril poplašene.

„Nie, teda… asi nie.“

„Ako to myslíš asi?“ chytil sa toho Mark. „Tak áno, alebo nie?“

„Nuž… niečo asi mám,“ odkašľal si Branimir, „ale ako môže byť mojou bohyňou boh?“

Svetlana si zakryla ústa, aby nevybuchla smiechom.

„Nesmejte sa!“ napomenul adeptov a budúce vedmy zvýšeným hlasom. Hneď nastalo ticho.

Ja som sa smiať nechcela, no aj mne sa kútiky trochu pohli. Asi preto, lebo to urobili všetci. Aj keď viem, že to nie je správne. No mne sa smiali tiež, keď som použila nesprávne slovo.

„Tak len pre zopakovanie, Branimir,“ pokračoval Mark. „Tvojou spoločníčkou nemusí byť bohyňa, ale aj boh, podľa toho, čo si vyberieš. A v istých fázach sa to môže znovu zmeniť. Takže… ktorý boh ťa poctil svojou prítomnosťou?“

„…môj boh je Svarog, ale neviem, či sa práve teraz objaví. To ešte neovládam,“ povedal Branimir.

Mark prikývol.

„Výborne. A čo vy ostatní?“

Oni len krútili hlavami.

„A ona?“ Svetlana pozrela na mňa.

Uvedomila som si, že Vesna a Mokoš sa rozhodli zmiznúť spolu. Ostatní ich ešte nevideli. Niekedy sa schovajú, ak je zrazu v miestnosti priveľa ľudí. Vtedy sa privolávajú ťažko.

„Mojou bohyňou je Mokoš,“ vyhlásila som sebavedome.

„Pche, to ťažko,“ odsekla Svetlana. „Temná Mokoš by si nevybrala niekoho ako si ty. Cudzinku, ktorá by našim bohom nemala ani čo ponúknuť.“

„Svetlana, to stačí!“ Mark sa na ňu prísne pozrel.

„Nie, nestačí. Prečo vlastne študuje s nami, veď nie je naša.“

„Svetlana, o tom sme už hovorili,“ povedal Mark. „Bohdana má iného otca, ale našu matku. Je naša.“

Zdalo sa, že ju to nepresvedčilo. Stále si ma nepriateľsky premeriavalа.

„Teraz máme veľa práce. Priniesli ste si pomôcky, nech môžeme začať.“

Všetci mu ukázali džbány. Okrem Ctibora, ktorý mal túto záležitosť už za sebou. No stále akosi nevyzeral dobre.

Nechcela som mu ublížiť. Trochu som sa oňho začala báť. No nesmela som sa prezradiť.

Radšej som sa venovala svojmu džbánu. Mali sme sa pokúsiť z energie vytvoriť rovnaký.

Nešlo mi to. Bolo to veľmi ťažké. Aspoň sa však objavil akýsi tmavší obrys. Ostatní na tom boli horšie – nestalo sa vôbec nič. Niektorým džbány dokonca popraskali.

„A on prečo nič nerobí?“ opýtal sa Branimir, keď si všimol, že Ctibor len sedí a ohrieva si ruky nad ohňom.

„Ctibor už túto techniku ovláda,“ odpovedal Mark. „Jemu som dnes už dal skúšku, ktorú urobil. Bude sa učiť len bežné veci. Keď prídu ostatné deti, na dnes má dosť. Ty sa však radšej sústreď na svoje povinnosti.“

„Jasné, on má vždy výhody, lebo je—“

„Buď ticho!“ Ctibor náhle vyskočil.

Pás mágie, ktorý vyšľahol z jeho rúk, Mark zastavil jediným prudkým strčením svojej vlastnej mágie. Rozprskol sa vo vzduchu. Magické iskry dopadli všade naokolo. Našťastie neboli skutočne horľavé, no deti to aj tak vyľakalo.

„Nechcem už toto viac vidieť!“ napomenul Mark Ctibora.

Branimir sa uškrnul.

„Iste, učiteľ,“ odsekol Ctibor cez zuby a sadol si späť na svoje miesto.

Mark mávnutím ruky odstránil aj zvyšné iskry. Pracovali sme ďalej, až kým do chatrče nenazrel starešina Velimir.

„Mark, môžeš na chvíľu?“

„Iste,“ odpovedal náš učiteľ.

„Seďte tu,“ povedal ešte, „nič nerobte a neopovážte sa jeden s druhým začať. Inak budú prísne tresty.“

Všetci sme prikývli a znepokojene sa stiahli na svoje zvyčajné miesta.