Magické puto 3. kapitola Ctibor (ja-rozprávanie)

 

„Tak ako si dopadol?“

Prekvapene som zdvihol zrak k Bohdane, ktorá na mňa napriek treskúcej zime čakala pred školskou chatkou. Mokoš za ňou stále veselo poskakovala a zo snehu vytvárala malé gule. To mi len pripomenulo, že týždeň nesmiem praktizovať mágiu ani vidieť Vesnu. Sľúbil som to – a sľub má v našom kmeni vážne dôsledky.

„Zle,“ odsekol som chladne.

Chcel som len prejsť okolo nej, ale postavila sa mi do cesty.

„Čo chceš,“ hlesol som otrávane. Ak mi aj ona začne kázať, asi to nezvládnem. Mark na mňa po škole kričal vyše hodiny. Našťastie nie pred ostatnými, ale aj tak.

„Mrzí ma to. Viem, že Branimir ťa stále provokuje. Nie je ľahké odolať tomu pocitu chcieť mu rozpučiť hlavu.“

Trochu ma potešilo, že ma aspoň niekto chápe.

„Ale cena za ten výbuch je príliš vysoká. Týždeň nesmiem používať žiadnu mágiu, všetko mám robiť bez nej a ešte ma aj pridelil k Helde, výrobkyni čajov, aby som jej po škole pomáhal. A to nie je všetko – popoludní mám ísť na ihrisko a pred všetkými sa Branimirovi ospravedlniť.“

Mark bol v tomto bode nekompromisný. A ak nechcem, aby ma v kmeni považovali za zbabelca, ktorý neplní sľuby, budem to musieť urobiť.

„Zvládneš to. Verím, že áno. Nemusíš to predsa myslieť naozaj.“

Mokoš zľahka zapískala.

„Veru nemusíš. Stačí, keď to povieš dostatočne nahlas. Podáte si ruky ako my so sestrami a bratmi a bude to vybavené.“

Iste. Jej sa to povie, keď to nemusí urobiť ona.

„Dobre. Tak ja už idem. Hneď za tou Heldou, nech to mám z krku.“

„Pôjdem s tebou,“ navrhla Bohdana – niečo, čo ma skutočne prekvapilo.

„Ty? Prečo by si to mala robiť?“

„Aj tak som sa u nej chcela zastaviť po čaje pre mamu. Okrem toho ťa v tom nenechám samého. Po tom, čo sa dnes stalo, by sme mali spolupracovať.“

Iste. Lenže ja som to nezvládal tak dobre ako ona. Ani ten pocit, keď som cítil niečo ako potešenie z dotyku. Vo mne to vyvolávalo skôr odpor. No odpor sa dá prekonať – viem to veľmi dobre.

„V poriadku. Tak poď so mnou. Ale počítaj s tým, že aj tebe tá ženská dá nejakú prácu.“

Je divná aj na naše pomery. Jej vnuk Tibor je celkom fajn chalan, asi najviac v poriadku z adeptov, ale ona je čudáčka. Viac než ja. Mágiu ani poriadne nepoužíva a stále tvrdí, že tak je to dobre.

Pridal som do kroku, aby pochopila, že nebude ľahké za mnou stíhať. Mokoš sa kĺzala za nami. Znovu som si spomenul na Vesnu. Žiadna útecha, žiadne upokojenie. Celý týždeň budem tak sám. Tak aspoň nech je tu Bohdana. A Mokoš. Ona trest nemá, môžem vidieť aspoň ju.

Na Marka sa však veľmi hnevám. Asi si ma nevypočul. Branimir vždy ide až do živého. Neviem, či by to on zniesol. Možno áno – keď je taký dokonalý.

Zastal som. Dostali sme sa k chatrči, ktorá patrí Ivanovi. Susedí s Helginou. Nemám ho rád. Vlastne vôbec. No má dôležité postavenie v kmeni. Velí bojovníkom – a tí sú nevyhnutní. Bez nich by sme boli bezbranní.

Hrozba útoku tu stále je, aj keď v zime sa zvyčajne nebojuje. Nikto nevie, ako sa nepriatelia rozhodnú. Bojovníci musia byť stále v pohotovosti.

Bohdana sa na chvíľu zastavila a dívala sa na dvere, akoby jej na nich niečo prekážalo.

„Nie je doma, neboj sa,“ povedal som ticho.

Nevychádza s ním dobre. Všetci vedia, že sa naváža do nej aj do jej matky – viac do nej. No za jeho postojom je aj niečo iné. Niečo, čo nepoznám. Nie je to obyčajná nenávisť. Je to iné. A rovnako temné.

Potiahol som ju za rukáv a radšej sme zamierili rovno k Helginej chatrči.

Oni majú na dome len takú značku, ktorá vyzerá ako vlnka. No ešte som si ju ani poriadne neobzrel – zakaždým sa mi zdá trochu iná. A už som počul Helgin hlas.

„Poďte ďalej.“

Bol ostrý a chladný ako severný vietor.

Vošiel som dovnútra ako prvý. Nechcel som, aby Bohdana čelila náporu jej očividne zlej nálady. No ona sa nepostavila za mňa, ako som očakával, ale hrdo stála vedľa mňa. Nebojí sa. To sa mi páči – aj keď to skôr ja mám strach.

Helgin dom je rovnako skromný ako všetky ostatné v osade. Nízky drevený strop, hlinené steny vystužené trámami, police plné sušených bylín a zväzkov koreňov. Na stole hlinené misky, kamenný mažiar a niekoľko fliaš s tmavými tekutinami. V kúte praskalo malé ohnisko s kotlíkom. Všetko pôsobilo staro, opotrebovane – no účelne. A všade bolo cítiť bylinky. Viac než v ktoromkoľvek inom dome.

„Čo tu chceš, chlapče?“ oborila sa Helga na mňa.

Na Bohdanu sa však usmiala a vymenili si veľavravné pohľady. Ja som medzitým pocítil dotyk Morany. Práve ona musí byť aj jej bohyňa. Našťastie sa nezjavila. Už aj tak mi stačí, že počujem jej hlas počas nepokojných snov, ktoré mi v poslednom čase nedovolia spať.

„Poslal ma učiteľ Mark. Mám ti týždeň pomáhať.“

Už len vysloviť to bolo ťažké. Čo tu budem robiť – a bez mágie?

„V poriadku. Roznesieš pár vecí.“

Skvelé. Presne to som potreboval. Behať po tábore a navštevovať jednotlivé domy. Nemám rád veľa ľudí a teraz budem musieť vojsť takmer všade.

„Ja mu pomôžem,“ ozvala sa Bohdana.

To by bolo celkom fajn. To som musel pripustiť.

„Nie, ty nie. Musí si svoj trest odpykať sám,“ odsekla Helga. „Ale môžeš ho odprevadiť, ak chceš. No vonku je treskúca zima. Neostaneš radšej na čaj? Mám už aj tvoje vrecúško.“

„Nie, ďakujem. Pôjdem s Ctiborom.“

„Tak dobre. Ak inak nedáš. Tvoje vrecúško je na stole. Označené vaším symbolom. Vezmi si ho. Ja sa zatiaľ porozprávam s Ctiborom.“

Sledoval som, ako Bohdana vošla do kuchyne. S obavami som sa pozrel na Helgu. Netvárila sa vôbec nadšene, že ma vidí. Vedmy sú už také – vedia toho priveľa a potom ich to desí.

„Dnes budeš odnášať proroctvá.“

Toho som sa bál asi najviac. Sú ťažké a treba povedať presné slová bez toho, aby človek vedel, aká bola otázka. To nie je moja vec.

Podala mi prívesok s obrazmi. Zrejme jediná výnimka, kedy budem môcť odpovede čítať. Je to skôr veštenie než mágia – a to nemusím. Aj keď odpovede sú už hotové.

„Roznes všetky proroctvá. Tie, ktoré sa ti ukážu, odovzdáš dnes. Prívesok si môžeš nechať. Odmeny mi odovzdáš. A budeš pokračovať celý týždeň.“

„Samozrejme, vedma. Ako poviete.“

Nepriečil som sa. Bolo by to zbytočné. Dúfal som len, že ich dnes bude dosť, aby som nemusel ísť na to prekliate ihrisko.

Bohdana sa vrátila. Držala svoje vrecúško. Zaplavila ma vôňa leta, po ktorom som tak veľmi túžil. Zima ma desí. Pripomína mi to, kam možno skutočne patrím.

„Môžete ísť,“ povedala Helga. „Pozdravuj matku.“

Bohdana prikývla. Otvoril som jej dvere. Pripadalo mi to milé, aj keď som mal plné ruky.

„Môžem niesť to vrecúško, ak chceš,“ povedala ticho.

„Nie. Ja to zvládnem.“

„Tak ti ho aspoň podržím, keď budeš odovzdávať odkazy.“

„To môžeš. Dobrý nápad.“

Stisol som v ruke prívesok.

Igor.

Skvelé. Prvé meno. On neznáša také veci a určite nebude doma. Ktovie, čo chcel vedieť. Odpoveď dostanem až vtedy, keď budem pred ním.

Prívesok zľahka zablikal a vyzýval ma k naliehavosti. Medzitým začalo znovu snežiť. Mokoš sa kĺzala okolo nás a všetko komentovala.

„Čo chcel? Veď to uvidíš, čo chcel,“ smiala sa.

Len som prikyvoval. Nie je nič horšie než pohnevať si bohyňu – aj keď je v malej podobe.

Igora sme našli pri hradbe. Kontroloval stráže, overoval súčasný stav. Aj v zime je to potrebné, napriek všetkému. Keď som k nemu pristúpil, zamračene si ma premeral. Je vysoký, silný a svalnatý. Všetky atribúty, ktoré ma na staršom mužovi znervózňujú, lebo viem, že schytať od neho facku by dosť bolelo.

„Mám tu pre teba proroctvo,“ ukázal som mu biely prívesok, ktorý mi žiaril v rukách.

Igor ma odtiahol preč, takmer bolestivo, až k zadnej hradbe. Bohdana ostala stáť v bezpečnej vzdialenosti.

„Tak to vysyp!“ odsekol hrubo.

Oprášil som si šaty od jeho dotyku. Neznášam, keď ma niekto takto schmatne.

„Možno bude tvoja,“ prešli mi mysľou obrazy, ktoré sa vynárali z prívesku.

„Možno?“ zopakoval.

„To je všetko. Prepáč. Nič viac tam nie je.“

„Tak za to tej starej šarlatánke nezaplatím.“

„Tvoja vec,“ odsekol som chladne a vyhol sa jeho pohlavku.

Takže náš bojovník sa chce asi oženiť. Neprekvapuje ma to. Vek na to rozhodne už prekročil. No veštby bývajú neisté a nejednoznačné.

„Dal ti niečo?“ opýtala sa Bohdana tichým hlasom.

„Nie. Nechce zaplatiť. Veštba sa mu nepáčila. Nech si to vybaví s Helgou. Ja sa tým zaoberať nebudem.“

Bohdana proti tomu nič nenamietala.

„Kam pôjdeme ďalej?“ stisol som prívesok v ruke.

„Dnes už nikam.“

„Ako je to možné?“

„Neviem. Skrátka tam nič ďalšie nie je.“

Odniesli sme teda vrecúško späť a povedal som Helge, ako Igor reagoval.

„Pche, ten ešte uvidí,“ zavrčala a zabuchla mi nahnevane dvere pred nosom.

Prišiel čas ísť na ihrisko. Prudko som sa nadýchol a pozrel na Bohdanu.

„Naozaj pôjdeš so mnou?“

„Áno. Ako som ti sľúbila.“

„Dobre. Ako chceš.“

Vykročil som smerom k hlavnej chatrči, v ktorej sa deti cez zimu hrávali. Časť z nich bola aj vonku – stavali si zo snehu rôzne predmety a postavy.

„Kde je Branimir?“ zastavil som jedno z mladších detí.

„Vo vnútri,“ zapišťalo dievčatko vystrašene.

Skvelé. Tak sa strápnim tam.

Vošli sme dovnútra. Tentoraz som Bohdanu pustil ako prvú. Starší chlapci sa hrali v jednom z kútov. V zime je povinností menej – pre nich je to, až na chlad a nedostatok jedla, raj.

„Ale, ale… pozrite sa, kto prišiel,“ Branimir vstal a postavil sa predo mňa.

Bohdana mi jemne stisla ruku. Pochopil som varovanie. Musím sa ovládnuť. Musím.

„Prepáč mi, že som proti tebe v škole poslal kliatbu,“ začal som radšej hneď, skôr než stratím odvahu.

„Ty si sa mi naozaj prišiel ospravedlniť?“ posmieval sa Branimir ako zvyčajne.

„Áno. Prišiel. A je na tebe, či to prijmeš, alebo nie.“

„Nuž, to si ešte rozmyslím. Ale ruku ti podám, keď si už podal takú námahu.“

Podal mi ju – dosť bolestivo. Dívali sme sa pritom jeden druhému do očí, akoby sme na seba chceli skočiť. Až potom som ho pustil. Jeho energia bola pre mňa nepriateľská. Rovnako ako ich smiech, ktorý ma pálil.

Musel som rýchlo odísť, aj napriek tomu, že sa počasie zhoršilo a ja som sa nesmel chrániť mágiou pred chladom.

„Zvládol si to vynikajúco,“ povedala Bohdana jemne.

No ja som ten pocit nemal.