Škola života 15. kapitola

Tak a je tu ďalšia hodina. Naozaj neviem, čo si mám myslieť. Hlavne nie teraz. Blake prišiel na hodinu v dosť zlej nálade. Priam som cítila, ako zúri.

„Takže vy máte čas ešte aj na začiatku hodiny diskutovať," začal na margo toho, že nás počul rozprávať sa. No bol to on, kto meškal už dvadsať minút, ale rozhodli sme sa predsa len počkať.

Nikto neodpovedal ani slovo, tak si hodil svoje veci celkom dozadu a pristúpil späť dopredu.

„Zopakujeme si choreografiu z minulej hodiny. No najprv sa v krátkosti rozcvičte, tak ako zvyčajne..."

Dal nám pokyny a len si sadol na lavičku. Dnes asi s nami tancovať nebude, ale bude nás len sledovať. To bude ešte horšie. Neviem prečo, ale akosi ma to rozhodilo.

A nebola som jediná.

„No tak chcete snáď čakať na pozvanie?" znovu trochu zvýšil hlas a mne prešiel po chrbte mráz.

Blake nás pozorne sledoval, kým sme sa rozcvičovali, a potom sme prešli na zvyčajnú choreografiu z posledných dní. Tancovala som čo najďalej od lavičky.

Sakra, ešte mi aj zazvonil mobil v taške. No nešla som ho ani zdvihnúť, cez hudbu to aj tak nebolo poriadne počuť. Snáď si to nevšimol.

Na chvíľu ma jeden rad posunul celkom blízko k nemu. Trochu som stratila rovnováhu. Ostatní to využili na to, aby sa pekne mohli stiahnuť.

Premeral si ma pohľadom. Sakra, aké hodnotenie mi dá dnes. Netváril sa práve nadšene.

Samozrejme, pokúsila som sa o otočku, nevyrátala som si to a... vžum. Bola som na zemi. Ako vrece zemiakov.

Niektorí prestali tancovať a chceli mi pomôcť. Iní sa na tom dobre bavili.

„Tancujte ďalej, ja sa o to postarám..."

Profesor Blake sa ku mne sklonil a pomohol mi vstať. Taká hanba. Celá som bola nesvoja, no keď som pocítila dotyk jeho pevných rúk, hneď mi bolo lepšie.

Horšie bolo, že ma pre zmenu trochu rozbolela noha.

„V poriadku?" opýtal sa ticho.

„Ale áno, asi..." oprela som sa oňho lepšie.

No keď som sa trochu otriasla a skúsila som tancovať, akosi som cítila bolesť.

Sakra, to nie.

„Sadni si na chvíľu," pomohol mi dostať sa na lavičku.

Hodina ani nezačala a ja som už zas všetko zbabrala.

Skontroloval mi nohu. Našťastie som sa len trochu udrela, nebolo to až také zlé, len citlivé.

„Dnes budeš len sedieť na lavičke, nedá sa nič robiť. Mala by si si oddýchnuť... ale keď sa budeš cítiť horšie, pôjdeš do ambulancie."

Tak to nie. To nie.

Ambulancia v žiadnom prípade. Ešte na to nie som pripravená. Nie, vlastne sa ani nehnevám, ale trochu sa skôr bojím. Neviem sa zmieriť s tým, keď je ku mne niekto nepríjemný. Ťažko sa s tým vyrovnávam.

Tak som tam len tak sedela a dúfala, že to nepríjemné pichanie napokon prejde. Rukou som si jemne nohu aj pomasírovala.

Ostatní dosť intenzívne tancovali. Profesor Blake im dal aj ďalšie pokyny, aby sa rozdelili do dvoch skupín, potom zmenil hudbu.

Ja som len neisto sedela vedľa neho. Keď som pocítila jemné zlepšenie, chcela som vstať, ale jeho ruka pristála na tej mojej.

„Nie," pošepol mi.

Telom mi prešlo mučivé teplo. Prečo sa tak musím cítiť práve pri ňom? Je moja pravá láska? A existuje vôbec niečo také? A čo Devon, kto je on? Záleží mi na ňom. A sama neviem, čo z toho je láska a čo len hormóny.

Naozaj si týmito vecami nie som vôbec istá. Kiežby som bola. Kiežby bolo všetko absolútne jasné ako v romantických príbehoch istého druhu.

Profesor jemne odtiahol ruku, no ja som chcela, aby tam ostala. Naozaj neviem, prečo som k nemu priťahovaná viac než k ostatným. Aj keď je mi jasné, že by som nemala.

Devon je menšie zlo. Už som o tom hovorila aj s Grethou. To, že tu má ambulanciu, pre mňa nie je až také nebezpečné. Dá sa to akceptovať...

Ponorená v myšlienkach som len počúvala hudbu a sledovala, ako ostatní tancujú. Stále sa mi zdajú technicky omnoho lepší než ja. Pocítila som novú dávku neistoty.

Čo ak nebudem nikdy taká dobrá ako oni? Čo ak len strácam čas?

Nie. Musím sa pozbierať. Nič nie je stratené. Bude to v poriadku. Bude to dobré. Bude to dobré. Opakovala som si to takmer bez prestania.

Hudba napokon stíchla.

Beatrice dnes neprišla na hodinu. Gretha chcela ísť ku mne, ale ja som jej naznačila, aby šla s ostatnými. Nechcem nikoho zdržiavať.

„V poriadku, môžete odísť," počula som profesora Blaka napokon.

Úplne som sa stratila v myšlienkach. V nohe mi stále bolestivo pulzovalo, no bolo to lepšie. Tiež som vstala.

„Vy počkajte," povedal mi profesor Blake ticho, keď vypínal hudbu.

Dokrivkala som k svojim veciam. Z batohu mi vykukol labubu. Dala som si ho tam ako prívesok a mimovoľne som ho pohladila, lebo som nevedela, čo s rukami.

Profesor Blake si odkašľal.

„Ohľadom toho bozku..." začal a ja som sa striasla.

Jeho ruky sa dotkli mojich pliec. Trieda bola prázdna, svetlo už zhasnuté.

„Takéto veci nerobím. Nikdy," povedal tvrdým hlasom. „Ale ty... na tebe je niečo, čo nemôžem ignorovať..."

Srdce sa mi prudko rozbehlo. Obrátila som sa k nemu a ovinula ruky okolo jeho pliec.

„Mrzí ma to, že som vám spôsobila starosti," povedala som potichu.

„Starosti? Nie, tak by som to nenazval."

Jeho ruky prešli po mojom chrbte.

„Olivia."

Jemne som sa odtiahla, noha ma trochu zabolela.

„V poriadku?" opýtal sa a znovu ma podoprel.

„Áno, nebojte sa."

„Mala by si ísť. Už je neskoro," pošepol mi, no nepúšťal ma.

„Neviem, čo to znamená ani ako to skončí, ale..." naklonil sa bližšie a pobozkal ma. Najprv jemne. „Nemôžem prestať..."

Objala som ho okolo krku a opätovala bozky. Riziko nás prinútilo odtiahnuť sa rýchlejšie.

Keď sme sa od seba jemne odpojili, cítila som sa ľahká ako obláčik.

„Teraz už choď. Oddýchni si s tou nohou. Dám ti svoje číslo... ak chceš."

Vymenili sme si kontakty.

Na internát som sa dotiahla s boľavou nohou, ale srdce mi lietalo.

Ani mi nevadilo, že nikam nepôjdem. Teraz som chcela len snívať.

A keď som neskôr zavolala Devonovi späť, vedela som, že tentoraz to chcem vyriešiť úprimne.

Gretha už bola prezlečená. Naša partia jednoznačne ide von.

„Ako tá noha?" opýtala sa.

„Ale dobre..." urobila som jemnú piruetu. Samozrejme, bolelo to veľmi, ale ani to mi nemohlo pokaziť radosť.

„Radšej opatrne, tento rok tuším nemáš šťastné."

„Mne to hovor. Dávno som toľko nepadala a všetko..."

Sadla som si na posteľ a vystrela som ruky. Dal mi svoje číslo. Pobozkal ma. Nerobí to stále. Ale mňa odolať nedokázal.

Ani mi nevadilo, že nikam nepôjdem. Teraz som chcela len snívať.

„Ale to nevadí, aj to zvládnem, ako vždy," dodala som ticho a znovu mi na pery naskočil ten lákavý úsmev.

„Niečo sa stalo?" opýtala sa ma Gretha.

„Niečo? A čo by sa také malo stať?"

„Veľmi sa usmievaš, akoby si vyhrala v lotérii."

„Ja neviem... možno aj," pokrčila som plecami.

„Takže ťa už netrápi ani Beatrice?"

„Nie, vôbec. Asi ma trochu desí to, že ma teraz má rada, ale to je všetko."

„Neboj sa, zvykneš si." Gretha si vzala ešte kľúče a mobil. „Ale naozaj ťa to tak bolí, že nejdeš?"

„Nemôžem... ale pozriem si vaše stories."

„Ani to nie je zlé... tomu ver."

Naposledy som sa tam aj tak nevyznamenala. Stále síce neviem, kto to bol, ale ani to vedieť nechcem. Radšej ostanem tu v bezpečí. Odteraz žiadne takéto úlety. Len profesor Blake a ja. Nikto iný. Všetko ostatné sa urovná.

S Devonom sa pozhováram radšej ešte dnes. Síce cez videohovor, ale aj tak. Musím to mať za sebou...

Gretha odišla a ja som ostala sama. Zavolala som mu späť.

Obraz naskočil. Bol doma.

Tak či tak sme sa len pobozkali. Nemusí to pokračovať. A on aj tak vzťah nechcel. A nič sme si nesľúbili.

„Ahoj, prepáč, že som sa ti dlho neozvala."

„To je v poriadku, nevadí. Dôležité je, že mi voláš teraz."

Prehodila som nohu cez nohu a trochu to zabolelo. Všimol si to.

„Si v poriadku?"

„Ale to nič nie je, len som trochu zakopla na hodine."

„Bolí to veľmi? Mám sa zastaviť? Som ešte v ordinácii."

Hlas svedomia mi nahováral, že by som s ním predsa len mala hovoriť osobne. Žiadne vykrúcačky, len čistá úprimnosť.

„Dobre, zastav sa... pre istotu."

Prikývol a ja som mu poslala údaje o izbe. Teraz aj tak väčšina ľudí bude preč. Nebude to vôbec nápadné. A keby aj... potrebujem predsa lekára.