Škola života 16. kapitola 2/2

 Mala by som ísť do školy.

Lenže sa mi znovu vôbec nechce. Dnes je opäť posledný deň v týždni a máme spevácku prípravu. Ani netuším, čo budeme dnes spievať, no akosi sa na to neteším. Neviem, či sa vôbec dokážem sústrediť po tom všetkom, čo som zas narobila.

Rukou som si prešla po čele a zadívala sa na svoj odraz v zrkadle. Mala som sa včera rozhodnúť. Ale nie. Nie. Len som si vyčítavo upravila úplne rozstrapatené vlasy. Radšej si to skomplikujem. To mi ide vždy lepšie.

Pozrela som si rozvrh. Nič sa nezmenilo. Dnes to vyzerá tak, že si všetko odkrútime až do konca. V piatok mi povinnosť ísť von aj tak odpadla. Stále ešte nechcem príliš zaťažovať tú nohu, nech sa úplne spamätá. Namiesto toho sa budem len tak motať po škole. Neznie to veľmi záživne, ale je to to najlepšie, čo môžem urobiť.

„Ideš na prvú hodinu skôr?" opýtala sa Gretha.

„Nie, ešte si potrebujem niečo zariadiť," odpovedala som. Už nikam chodiť skôr nechcem. Vždy to len prinesie problémy.

Sadla som si von na lavičku. Bol jeden z tých dní, keď bolo znovu trochu teplejšie, no aj tak som sa zabalila do svetra. Len som sledovala študentov, ako okolo mňa prechádzajú. Pôsobili bezstarostne a spokojne. Niektorí si navzájom ukazovali kroky, iní sa hravo strkali. Páry sa držali za ruky, usmievali sa na seba, objímali sa v tichu.

Ja to nemôžem urobiť ani s jedným z nich.

Čo som si to zas vybrala?

Dobre, Devon nie je až taká zlá možnosť. Ale neviem... nie som si istá. Už ničím. Moje city ma môžu zaviesť do problémov. Ako zvyčajne.

Natiahla som nohy viac pred seba a pohla prstami. Noha vyzerala v poriadku, no ktovie, ako to bude po tanečných hodinách. Asi by som radšej cítila bolesť, než sa musela rozhodovať. Ak stratím Devona, budem smutná. A Blake... priťahuje ma, ale nič o ňom neviem. Prečo som sa sakra dostala do takejto situácie?

Vyprskla som smiechom, keď okolo prešiel ďalší pár. Chlapec sa otočil, dievča sa naňho vyčítavo pozrelo.

„Prepáčte, riešila som niečo na telefóne," vyhovorila som sa. Našťastie to zabralo a odišli ďalej.

„Čo tu sedíš tak sama?" ozval sa mi za chrbtom hlas.

Strhla som sa.

„Lucas?"

Spolužiak zo základnej školy. Ruky mal vo vreckách a pôsobil uvoľnene.

„Áno, ja osobne. Môžem?"

Prikývla som a sadol si ku mne, batoh si položil vedľa lavičky.

„Tak ako sa máš, Harperová?"

„Ale dobre," odpovedala som potichu.

Pozorne si ma premeral.

„No dobre... dá sa to zniesť," opravila som sa a pozrela na nohu.

„A ty?"

„Mohlo by to byť aj lepšie," posunul sa ku mne bližšie. Ako kedysi.

Bol to dobrý kamarát. Nič medzi nami nebolo, len sme sa ku koncu trochu nezhodli. Vyčítal mi, že som sa rozhodla zmeniť svoj život.

„Mám ti znovu vyveštiť?" opýtal sa ticho.

„Neviem, či je to dobrý nápad."

„No tak, snáď sa nebojíš. Veď mágia predsa neexistuje," parafrázoval moje vlastné slová.

Podala som mu ruku. Chvíľu sa na ňu zamyslene díval.

„Nuž, dievča... fakt neviem," zamrmlal.

„Tak čo, nájdem muža svojho života?"

Usmial sa.

„Ty chceš vedieť práve toto?"

„Prečo nie."

„Nájdeš," povedal napokon. „Ale bude to komplikované."

Nepovedal mi nič nové. No zrazu sa strhol.

„Čo si ešte videl?"

„Ale nič... nechaj to tak," rýchlo vstal. „Musím na hodinu. Nabudúce sa uvidíme."

Dívala som sa na svoju ruku.

Čo sakra videl?

Napokon som sa zdvihla a šla k učebniam. Bola som zvedavá, aké texty dnes dostaneme. Naposledy sme skúšali niečo popové, tak ktovie, čo príde teraz. Našťastie nespievame stále to isté.

Sadla som si pred učebňu. Prišla ku mne Sarah, s ktorou zvyčajne spievam. Zaradili nás do jednej skupinky. Je milá, no dosť si drží odstup. Zistila som však, že aj ona rada číta amišské romance – toho som sa chytila.

„Dnes som priniesla jednu peknú pesničku. Možno ju profesorka zaradí."

„To znie zaujímavo," naklonila som sa k nej.

„Je to po turecky," dodala. „Ale napísala som aj výslovnosť."

Usmiala som sa.

„Veľmi pekná pesnička. Poznám ju. Yanar, Yanar," zanôtila som potichu.

Zasmiala sa.

Takže ďalšia vec, ktorú máme spoločnú.

Možno by som jej mala venovať viac pozornosti.

„Čo robíte?" prisadla si k nám Gretha, v tesnom závese s Beatrice.

Dala som si týždeň voľna od našich projektov a veľmi ju to nepotešilo. No nemôžem stále fungovať naplno na sieťach. Nie som na to zvyknutá a potrebujem si aspoň trochu vydýchnuť.

„Nič dôležité," odvetila som potichu.

Sarah sa trochu zarazila, tak som doplnila:

„Naša spolužiačka priniesla skvelú pesničku. Skúsime presvedčiť profesorku, aby sme si ju mohli zaspievať."

„Môžem?" Gretha si text zobrala a letmo ho prebehla očami.

„No neviem, či toto zaspievaš."

„Ver mi," usmiala som sa. „Pozerám toľko tureckých seriálov, až mám pocit, že tomu jazyku rozumiem."

Samozrejme, nie úplne. Ale aspoň viem dobre napodobniť melódiu.

„Hej, veru, to som si všimla," poznamenala Gretha. Turecké seriály veľmi nemusí a dáva mi to najavo, najmä keď ich sledujem s titulkami.

„Zaspieva to, ver mi. Poznám jej rozsah," ozvala sa Sarah.

Znelo to pre mňa ako kompliment, keďže som sa spevu nikdy systematicky nevenovala. Ona áno. Prišla už takmer ako hotová speváčka a v našej skupine je jednoznačne najlepšia.

Znovu som sa začala rozprávať so Sarah a Grethine poznámky som sa rozhodla ignorovať. Dnes zjavne ani ona nie je úplne vo svojej koži.

Práve vtedy prešiel okolo profesor Blake. Chcela som so Sarah skúšobne zaspievať jednu slohu, aby videli, aké budeme úžasné. Usmial sa na mňa. Aspoň ja som mala ten pocit. Možno si ma len letmo premeral. Ale po tom, čo sme spolu prežili, mi zrazu všetko pripadalo ako výplod mojej fantázie.

„Kam sa toľko pozeráš?" napomenula ma Gretha.

„Na nášho pekného profesora?" dodala Beatrice.

Pocítila som, ako mi líca zružoveli.

„Nie, vôbec nie," rýchlo som odvetila. „Len som ho pozdravila, rovnako ako vy..."

Potom našťastie prišla profesorka a vošli sme dnu. Stiahlo sa mi hrdlo.

Čo ak si to všetko pamätám nesprávne?

Čo ak mi vlastne nikdy nedal šancu?

Čo ak som si len niečo zle vysvetlila, alebo si to jednoducho rozmyslel?

Dokážem to vôbec prijať?

Nie. Takto určite nie.

To by nebolo fér.

Postavila som sa na naše značky. Sarah stála vedľa mňa. Beatrice na nás znovu zazerala a držala sa pri Grethe, ktorá ju potľapkala po pleci.

„Neboj sa," začula som jej šepot, no potom všetko ostatné zaniklo.

Profesorka nám rozdala nové texty. Spolu so Sarah sme jej však ukázali aj novú pesničku.

„Ak to zvládnete, môžete to skúsiť, nevidím v tom problém," povedala. „No nacvičíte aj túto."

„Samozrejme, pani profesorka," súhlasila Sarah.

Nuž, naložili sme si viac, než bolo nutné, ale stáť to za to bude.

„Dnes si vypočujeme, ako pokročili jednotlivé páry," pokračovala profesorka. „Začneme textom z minulej hodiny. Beatrice a Gretha, poprosím vás."

Beatrice sa zatvárila otrávene.

„Ak môžu mať ony aj inú pieseň, tak aj my si niečo doneseme," poznamenala.

Gretha do nej jemne strčila. V speve si nie je istá. No Beatrice pokračovala:

„Mám niečo skvelé."

„V poriadku," prikývla profesorka. „Ak chcete, táto možnosť platí pre všetkých. Nie je to však povinné."

Gretha na mňa vrhla pohľad, ktorý stál za to, no vedela som, že sa naozaj nehnevá. Nemá to v povahe.

Postupne sme spievali. A potom prišla na rad naša hlavná pieseň.

V našej skupine sme boli len dievčatá. Spev je rozdelený trochu inak – hlavne preto, že ide o doplnkový predmet v našom odbore. Profesorka učí aj iné hlavné predmety, kvôli ktorým to musí mať takto prispôsobené.

Blake sa mi zdal citovo chladný. Možno si to len namýšľam, pretože mi nemôže prejavovať city, ale aj tak. Jeho pohľad v sebe nemal ani city, ani túžbu, akoby v ňom vôbec neboli. Pomyslela som si, že má na sebe úplne chladnú masku, a pritom sa mi na začiatku zdal úplne iný.

Dnes, na našej poslednej hodine, bol akoby úplne inde. Všetci si tú zmenu všimli a nikoho nenechala celkom chladným. Čakala som, že po hodine mi aspoň niečo povie, no on nás len poslal preč a nijako nedal najavo, že by so mnou chcel hovoriť.

Samozrejme, nemala by som si to brať osobne. Možno má starosti, ktoré sa ma netýkajú. Aj tak to však vo mne zanechalo zlý pocit.

Jeden bozk nič neznamená. Je to len kvapka v mori.

Znovu s nami netancoval. Len sedel a vydával príkazy. Dosť ostro kritizoval každý krok. Bola som z toho nervózna, no snažila som sa znovu nespadnúť. Možno až príliš – moje pohyby boli podľa neho príliš kontrolované. Nabudúce musím byť lepšia. V poslednej chvíli si pripadám úplne nemožná. Slečna Nemožná – takú prezývku by som si mala dať.

Na chodbe mi zamával Lucas. Znovu sme sa stretli. Beatrice aj Gretha zastali, keď ho uvideli, a aj Sarah si ho zvedavo obzerala. Lucas nie je môj typ, ale je to fajn chalan. A našťastie k nemu nemám žiadne romantické city – čo znamená, že sa z jeho strany tiež nemám čoho báť. Konečne som sa mohla trochu uvoľniť.

„Tak čo, v pohode?" opýtal sa.

„Ale áno. Lucas, toto je Gretha, Beatrice a Sarah," predstavila som mu dievčatá.

„Ahojte," odvetil uvoľnene a mierne sa usmial.

Zvláštne, na základnej škole takmer neprehovoril ani slovo, bol len zahrabaný v skicári. Ako sa to mohlo takto zmeniť? Možno len podlieham starým predsudkom. Tu nie sú chalani ako u nás. Je to umelecká škola. Možno konečne našiel svoj domov. Tak ako ja.

Blake sa chcel pretlačiť okolo nás. Vtedy mi niečo napadlo. Usmiala som sa a zľahka som objala Lucasa. Ten sa na tom len smial, ale ja som po očku sledovala Blaka. Žiadna reakcia. Nič. Jeho oči ostali chladné. Len sa pozrel na hodinky.

Trochu ma to sklamalo. Nemohla som si pomôcť. Len som sa dívala na jeho chrbát a premýšľala, či ma vôbec berie vážne. Aspoň trochu.

„Haló?" počula som Grethu. Jej hlas ku mne doľahol až príliš neskoro a vôbec som nepočula, čo povedala. Zato Lucas sa stále ešte smial. Našťastie sa ani trochu nehneval.