Škola života 16. kapitola

 Srdce mi bilo ako šialené. Samé buch-buch, každú chvíľu, až to začínalo byť trochu bolestivé. Pozbierala som sa po izbe. Sakra, je tu neporiadok. Všetko máme rozhádzané, akoby sme boli úplne chaotické, aj keď to tak zvyčajne nie je. Väčšinou si vieme udržať poriadok, lenže teraz je v škole toho toľko a stále niekam lietame.

Pozrela som na stôl s knihami z teórie. Aspoň tie by som mohla strčiť do stolíka, no ani neviem, ktoré sú moje a ktoré Grethine. Radšej som sa ich ani nedotýkala, lebo potom by sme už nenašli nič. Všimla som si tanečné topánky pri dverách, ale ani pri nich som si nebola istá, či sú moje alebo jej.

Ozvalo sa zaklopanie. Vyschlo mi v krku.

„Vstúpte,“ hlesla som takmer nehlučne.

Dvere sa otvorili. Sadla som si na posteľ a nervózne zažmurkala. Sakra, mala by som sa riadiť tým svojím motom – nerieš a tvor. A pritom neriešim vôbec nič.

„Ahoj,“ povedal ticho.

Aj ja som mu rovnakým tónom odpovedala. Prečo je to také čudné?

Sklonil sa ku mne a prezrel mi nohu. Trochu som sa trhla.

„Dám ti niečo proti bolesti?“

„To by nebolo zlé,“ priznala som priškripnutým hlasom.

Ukázal mi tabletky, ktoré mi už predtým dával. Jednu som si vzala, zapila ju a hneď mi bolo lepšie. Brnenie v nohe ustúpilo a ja som konečne dokázala rozumne uvažovať.

Pritiahol si stoličku a sadol si ku mne.

„Asi fakt nemáš v poslednej dobe šťastie.“

„Aj mne to tak pripadá.“

„Ale to nevadí, ja som tu…“

Srdce mi zvieral zvláštny chlad. Kiežby som nič necítila. Kiežby bolo všetko jednoduché. Lenže nebolo. Dýchalo sa mi ťažko.

Sklonil sa ku mne bližšie.

„Vieš… chýbala si mi.“

Tie slová asi teraz nemali zaznieť. Myslela som si, že mám vo veciach jasno. Žiadne city. Iste. Človek sa pripúta aj k ceruzke, nieto ešte k inej živej bytosti.

„Chcem sa ti ospravedlniť,“ hlesla som. Jazyk sa mi plietol a ešte raz som sa napila vody. Len prikývol.

Trochu ma to zmiatlo. Dívala som sa naňho znepokojene. Devon je skutočný. A aj keď sa mi najprv zdal chladný, dokáže byť starostlivý. Dobrý.

„Nebolo to fér,“ povedala som ticho.

„Máš pravdu,“ priznal. „Ani ja som nemal odvahu.“

Posunul sa bližšie. Ja som sa len slabo usmiala. Keby bol nepríjemný… keby bol zlý… všetko by bolo jednoduchšie.

„Potrebujem viac času,“ priznala som napokon.

„Dobre. Tlak nie je dobrý pre nikoho.“

Objala som ho. Kiežby to bolo jednoduché. Kiežby som nemusela stratiť jednu úžasnú vec kvôli inej.

„Ja už budem musieť ísť,“ povedal. „Zajtra sa môžeme porozprávať, ak budeš chcieť.“

Prikývla som. Keď sa ešte raz otočil, dodal:

„Prosím, neplač. Naozaj sa nehnevám.“

Nechala som ho odísť a ostala som sedieť v tichu. Pustila som si playlist a len som potichu pohmkávala. Gretha bola vonku. Podľa storíčok sa bavili. Ja som bola na internáte a sekala som dobrotu.

Trochu som čakala, že mi profesor Blake napíše, ale nestalo sa tak. Pustila som si tureckú telenovelu a zapadla som do postele. TikTok ma nebavil, len som ho rýchlo zbehla, aby mi nič neuniklo. Blake neaktualizoval ani Instagram. Naozaj ho nesledujem… len som tam omylom klikla.

Skončila som pri videu o tom, že by sme mali úplne vypnúť sociálne siete. Paradoxne ma to vystresovalo ešte viac. Tak som sa vrátila k telenovele. Bahar ma chytila. Pripadala mi ako novodobá Anna zo Zeleného domu.

Myslela som na Devona. Či je skutočne v poriadku. A potom na ten obrovský chaos v mojej hlave, keď som myslela na Blaka. Všetko mi začalo dochádzať. Držať sa toho, čo mám. Byť dospelá. Zrelá.

Pozrela som na svojho medvedíka a vzala som ho do náručia. Objatie nie je nikdy na škodu. Túžba urobiť správnu vec bola taká silná, až som znovu začala pochybovať.

Vzťah s Blakom by mi priniesol veľa bolesti. Nemôže sa ku mne priznať. Utajený vzťah. Tajný. Zvládnem to? Zvládnem povedať Devonovi, že sa už neuvidíme, keď ho vidieť chcem?

Kvôli Devonovi by si zo mňa len trochu uťahovali. Kvôli Blakovi môžem vypadnúť zo školy. Čítala som pravidlá. Nie je to len tak.

Zavrela som oči. Toľko myšlienok. Neviem si s nimi poradiť. Ešte nie.

Znesieme niekedy ten skutočný pocit straty?

Snažila som sa neplakať, ale slzy boli skutočné. To jediné, čo išlo rýchlo a bez problémov.