Škola života 18. kapitola

 Asi som sa rozhodla.

Teda… myslím.

Mala by som si byť istejšia v tom, čo chcem. Viem to. A predsa sa stále bojím. Nie je to niečo, čo by som si za bežných okolností vybrala. A mám aj hroznú trému.

Dnes sa pokúsim všetko urovnať tak, aby boli všetci aspoň relatívne spokojní.

Pocítila som, ako vo mne narastá napätie. Kiežby to šlo bez toho. Kiežby som to vedela uzavrieť bez toho, aby sa mi tak veľmi zvieral žalúdok. No musím sa o to aspoň pokúsiť.

Myslela som na to počas všetkých predmetov. Neustále. Až kým mi nedošlo niečo, čo ma znepokojilo ešte viac.

Esej.

Tento týždeň by som ju mala dokončiť. Na tej dekanovej hodine mi to povedal jasne. Myslela som si, že všetci ich odovzdávame naraz, ale ukázalo sa, že to chce postupne – podľa poradia hodín. Našťastie mi tú tému pripomenul, inak by som si vôbec neuvedomila, že nabudúcu hodinu som na rade ja.

Som prvá, ktorá esej odovzdá. Mali sme len úvodné hodiny a ja vôbec netuším, čo tam budem písať. Ešte som sa nerozhodla, ako tú tému spracujem.

A rozhodne si to nemôžem nechať na poslednú chvíľu.

Idem do toho dnes. Najlepšie dnes.

Gretha sa smiala, keď videla, ako som vyštartovala. Na internáte som sa okamžite zahrabala do kníh. Čítala som zdroje, jeden za druhým. Prečo ich musí byť toľko? Prečo ich nemôže byť menej?

Nič som nevnímala.

„Idem von, čo ty?“ opýtala sa Gretha, keď som dopisovala tretiu stranu.

„Nič nestíham.“

„Veď je len začiatok týždňa…“

„Hej, iste,“ zamrmlala som a písala ďalej, akoby som ju ani nepočula.

Popoludní som mala hotovo. Vyložila som si nohy na posteľ a konečne som si vydýchla.

Taká pohoda.

Už len korektúry a bude to dobré. A pritom som sa tak bála, že to bude ťažké. Nebolo. Neviem, či je to presne to, čo chcel, ale na viac sa fakt nezmôžem. A navyše to mám hotové dopredu.

Dnes už budem len oddychovať.

Nič iné…

Sakra. Niečo som predsa len chcela urobiť.

Zakryla som si tvár rukami, ale hneď som to pustila z hlavy. Je neskoro a nechcem sa na noc rozrušiť. Zapla som si film, obložila sa vankúšmi a nechala sa unášať tým príjemným pocitom.

Zaspávať pri filme. Nemyslieť na nič.

Až kým ma neprebudil jemný dotyk vánku na tvári.

Nezavrela som okno.

Rýchlo som ho zavrela a znovu som padla do postele. Polovicu filmu som prespala, ale nevadilo mi to. Cítila som sa oddýchnutá.

Čo tak trochu nočného vzduchu?

Trochu si prevetrať hlavu. Ešte nie je tak neskoro. Na internát sa vrátim v pohode. Len sa prejdem a vrátim sa.

Vzala som si kabát a vyšla von.

Bola jedna z tých nocí, keď chladný vzduch hladí líca. Usmiala som sa, natiahla ruky a v tme som sa párkrát otočila dokola. Svet sa trochu rozmazal – a mne bolo hneď lepšie.

Mala som chuť vykričať do sveta, aká som šťastná.

Namiesto toho som šla ďalej, okolo areálu kampusu.

Stála tam menšia skupinka chalanov. Pili pivo, veľmi si ma nevšímali. Až kým na mňa jeden z nich nemával.

„Hej, pridáš sa?“

Najprv som chcela odmietnuť. Potom však zvíťazila túžba po dobrodružstve. A po vyhnutí sa nevyhnutnému.

Pristúpila som k nim.

„Emmet?“ spoznala som ho.

„Olivia, ahoj.“

Objal ma okolo pliec a stiahol bližšie. Podal mi pivo. Bol neškodný, tichý. Aj jeho dvaja kamaráti pôsobili v pohode. Takí skôr kockáči.

Napila som sa. Bolo sladkasté. Dobré.

„Prečo nie si s dievčatami?“ opýtal sa.

„Robila som esej.“

„Na tú od dekana?“

„Áno.“

Objal ma pevnejšie.

„Pozrite, chalani. A ja som si myslel, že sa snažíme len my.“

„Nielen vy,“ povedala som.

„Mimochodom, ja som Alex a toto je Ethan,“ predstavil ich.

Podali sme si ruky – trochu formálne, trochu pre zábavu. Alex mal pevný stisk, Ethan len vlažný. Pôsobili normálne. Pokojne.

„Snaž sa,“ povedal Alex vážnym tónom. „Budeš mať náskok.“

Emmet ma pustil a ja som stála v ich kruhu, popíjala pivo a presviedčala samu seba, že sa nič zlé nedeje.

„Ako sa ti tu páči?“ opýtal sa Emmet.

„Niekedy veľmi. Niekedy je to ťažké.“

Odložil plechovku a natiahol ku mne ruky.

„Dáme spoločenský?“

„Len tak?“

„Prečo nie?“

„Nie som v tom dobrá.“

„Máš šťastie. Ja áno. Tancoval som závodne.“

Keď ma chytil, vedela som, že vie viesť. Otočil ma. Nebolo to ako s profesorom Blakom – ale nebolo to zlé. Smiala som sa.

„Si dobrý,“ priznala som.

Ponúkol mi druhé pivo. Nemala by som. Ale prečo nie.

Dorobila som esej. Môžem sa trochu baviť.

„Začína tu byť zima,“ ozval sa Ethan. „Nejdeme dnu?“

Mal pravdu.

Vošli sme potichu dovnútra, do prázdnej miestnosti vzadu. Ethan položil malý reproduktor, pustil hudbu. Len tak nahlas, aby sme sa mohli smiať a skákať okolo.

Potom som do chalanov trochu štuchala. Len pre zábavu. Vzájomne sme sa podpichovali, až ma úplne premohli. Oprela som sa o stenu, vysilená.

Emmet sa ku mne naklonil.

„Toto je iný život než doma. Konečne voľný život. Žiadne príkazy ani zákazy.“

„Žiadne príkazy ani zákazy,“ zopakovala som.

Jemne ma pohladil po líci. Oči mal pokojné. Čisté. A trochu sa zahanbil.

Usmiala som sa naňho a sledovala, ako Ethan s Alexom tancujú ďalej. Street dance. Fakt dobrí. Ako majstri.

To by som ja nikdy nedala.

Asi som sa rozhodla.

Teda… myslím.

Mala by som si byť istejšia v tom, čo chcem. Viem to. A predsa sa stále bojím. Nie je to niečo, čo by som si za bežných okolností vybrala. A mám aj hroznú trému.

Dnes sa pokúsim všetko urovnať tak, aby boli všetci aspoň relatívne spokojní.

Pocítila som, ako vo mne narastá napätie. Kiežby to šlo bez toho. Kiežby som to vedela uzavrieť bez toho, aby sa mi tak veľmi zvieral žalúdok. No musím sa o to aspoň pokúsiť.

Myslela som na to počas všetkých predmetov. Neustále. Až kým mi nedošlo niečo, čo ma znepokojilo ešte viac.

Esej.

Tento týždeň by som ju mala dokončiť. Na tej dekanovej hodine mi to povedal jasne. Myslela som si, že všetci ich odovzdávame naraz, ale ukázalo sa, že to chce postupne – podľa poradia hodín. Našťastie mi tú tému pripomenul, inak by som si vôbec neuvedomila, že nabudúcu hodinu som na rade ja.

Som prvá, ktorá esej odovzdá. Mali sme len úvodné hodiny a ja vôbec netuším, čo tam budem písať. Ešte som sa nerozhodla, ako tú tému spracujem.

A rozhodne si to nemôžem nechať na poslednú chvíľu.

Idem do toho dnes. Najlepšie dnes.

Gretha sa smiala, keď videla, ako som vyštartovala. Na internáte som sa okamžite zahrabala do kníh. Čítala som zdroje, jeden za druhým. Prečo ich musí byť toľko? Prečo ich nemôže byť menej?

Nič som nevnímala.

„Idem von, čo ty?“ opýtala sa Gretha, keď som dopisovala tretiu stranu.

„Nič nestíham.“

„Veď je len začiatok týždňa…“

„Hej, iste,“ zamrmlala som a písala ďalej, akoby som ju ani nepočula.

Popoludní som mala hotovo. Vyložila som si nohy na posteľ a konečne som si vydýchla.

Taká pohoda.

Už len korektúry a bude to dobré. A pritom som sa tak bála, že to bude ťažké. Nebolo. Neviem, či je to presne to, čo chcel, ale na viac sa fakt nezmôžem. A navyše to mám hotové dopredu.

Dnes už budem len oddychovať.

Nič iné…

Sakra. Niečo som predsa len chcela urobiť.

Zakryla som si tvár rukami, ale hneď som to pustila z hlavy. Je neskoro a nechcem sa na noc rozrušiť. Zapla som si film, obložila sa vankúšmi a nechala sa unášať tým príjemným pocitom.

Zaspávať pri filme. Nemyslieť na nič.

Až kým ma neprebudil jemný dotyk vánku na tvári.

Nezavrela som okno.

Rýchlo som ho zavrela a znovu som padla do postele. Polovicu filmu som prespala, ale nevadilo mi to. Cítila som sa oddýchnutá.

Čo tak trochu nočného vzduchu?

Trochu si prevetrať hlavu. Ešte nie je tak neskoro. Na internát sa vrátim v pohode. Len sa prejdem a vrátim sa.

Vzala som si kabát a vyšla von.

Bola jedna z tých nocí, keď chladný vzduch hladí líca. Usmiala som sa, natiahla ruky a v tme som sa párkrát otočila dokola. Svet sa trochu rozmazal – a mne bolo hneď lepšie.

Mala som chuť vykričať do sveta, aká som šťastná.

Namiesto toho som šla ďalej, okolo areálu kampusu.

Stála tam menšia skupinka chalanov. Pili pivo, veľmi si ma nevšímali. Až kým na mňa jeden z nich nemával.

„Hej, pridáš sa?“

Najprv som chcela odmietnuť. Potom však zvíťazila túžba po dobrodružstve. A po vyhnutí sa nevyhnutnému.

Pristúpila som k nim.

„Emmet?“ spoznala som ho.

„Olivia, ahoj.“

Objal ma okolo pliec a stiahol bližšie. Podal mi pivo. Bol neškodný, tichý. Aj jeho dvaja kamaráti pôsobili v pohode. Takí skôr kockáči.

Napila som sa. Bolo sladkasté. Dobré.

„Prečo nie si s dievčatami?“ opýtal sa.

„Robila som esej.“

„Na tú od dekana?“

„Áno.“

Objal ma pevnejšie.

„Pozrite, chalani. A ja som si myslel, že sa snažíme len my.“

„Nielen vy,“ povedala som.

„Mimochodom, ja som Alex a toto je Ethan,“ predstavil ich.

Podali sme si ruky – trochu formálne, trochu pre zábavu. Alex mal pevný stisk, Ethan len vlažný. Pôsobili normálne. Pokojne.

„Snaž sa,“ povedal Alex vážnym tónom. „Budeš mať náskok.“

Emmet ma pustil a ja som stála v ich kruhu, popíjala pivo a presviedčala samu seba, že sa nič zlé nedeje.

„Ako sa ti tu páči?“ opýtal sa Emmet.

„Niekedy veľmi. Niekedy je to ťažké.“

Odložil plechovku a natiahol ku mne ruky.

„Dáme spoločenský?“

„Len tak?“

„Prečo nie?“

„Nie som v tom dobrá.“

„Máš šťastie. Ja áno. Tancoval som závodne.“

Keď ma chytil, vedela som, že vie viesť. Otočil ma. Nebolo to ako s profesorom Blakom – ale nebolo to zlé. Smiala som sa.

„Si dobrý,“ priznala som.

Ponúkol mi druhé pivo. Nemala by som. Ale prečo nie.

Dorobila som esej. Môžem sa trochu baviť.

„Začína tu byť zima,“ ozval sa Ethan. „Nejdeme dnu?“

Mal pravdu.

Vošli sme potichu dovnútra, do prázdnej miestnosti vzadu. Ethan položil malý reproduktor, pustil hudbu. Len tak nahlas, aby sme sa mohli smiať a skákať okolo.

Potom som do chalanov trochu štuchala. Len pre zábavu. Vzájomne sme sa podpichovali, až ma úplne premohli. Oprela som sa o stenu, vysilená.

Emmet sa ku mne naklonil.

„Toto je iný život než doma. Konečne voľný život. Žiadne príkazy ani zákazy.“

„Žiadne príkazy ani zákazy,“ zopakovala som.

Jemne ma pohladil po líci. Oči mal pokojné. Čisté. A trochu sa zahanbil.

Usmiala som sa naňho a sledovala, ako Ethan s Alexom tancujú ďalej. Street dance. Fakt dobrí. Ako majstri.

To by som ja nikdy nedala.

Emmet chytil Sarah len veľmi jemne a znovu celý sčervenel, keď ju pobozkal. Bolo to trochu strohé, trochu nesmelé, no chalani aj tak tlieskali a Gretha sa smiala.

„Čo robíte?“ nakukla dnu Beatrice. Stále mala ten svoj mierne kyslý výraz.

„Hráme sa, pridáš sa alebo nechaj tak,“ ozval sa Alex.

„Idem do toho,“ povedala a sadla si oproti mne. Akurát tak, že sa mi pozerala priamo do očí.

„Výborne, tak točíš,“ rozhodol Emmet, kým sa prvá dvojica usadila späť na svoje miesta.

„Prečo ja?“ ohradila sa Beatrice.

„Prišla si posledná, tak ideš!“ zasmial sa niekto.

Beatrice sa zatvárila otrávene, no roztočila fľašu tak silno, až som mala pocit, že každú chvíľu odletí. Točila sa nekonečne dlho. Zo sledovania sa mi už takmer začala motať hlava.

Zastavila sa.

Ethan.

Ozval sa búrlivý potlesk. Beatrice nevyzerala nadšene, ale aj tak ho doslova vyvliekla na nohy a pobozkala ho tak prudko, až sa mu takmer podlomili kolená.

Tlieskali sme a smiali sa.

Možno to bolo detinské, ale bolo to dostatočne uvoľňujúce — hlavne keď sa to netýkalo mňa.

Ja chcem bozkávať len Blaka.

Len Blaka.

To je jediná pravda, ktorá je pravá a skutočná.

Šepkalo mi to srdce a nechcelo prestať.

Som z neho až taká hotová.

No super.

Bola som na rade ja. Teda aspoň všetci na tom trvali. Neisto som vzala do rúk fľašu a opatrne som ju roztočila. Sledovala som, ako sa krúti, a myslela som len na jednu jedinú vec. Chcem bozkávať len profesora Blaka. Odteraz už len profesora Blaka.

Fľaša sa začala spomaľovať, pomaly a takmer neúprosne sa blížila k svojmu cieľu.

Blake.

Blake.

Opakovala som si v duchu.

No fľaša sa, samozrejme, zastavila na Ethanovi. Ozval sa potlesk a ja som zbledla.

„Viete, ja tak trochu mám priateľa,“ začala som neisto.

„Ale no tak, je to len hra,“ podpichol ma Emmet.

„Ja viem, ale asi to nedám, prepáčte…“

Napokon sa však nič vážne nestalo. Aj tak mi zatlieskali a my sme sa bavili ďalej.