Škola života 20. kapitola

 „Ty ešte nie si oblečená?" počula som Grethin hlas.

Prebudila som sa uprostred sna a okamžite som pocítila úľavu, že sa mi to len zdalo. Sakra, to bolo tak bláznivé... Po odchode Beatrice som hneď zaspala a toto ma čakalo.

„Nie, prepáč, ja už idem na to," zamrmlala som, vstala som, dala sa dokopy a vzala si veci do školy. Vrátane tej eseje. Asi práve tá ma tak stresuje, že sa teraz neviem prestať smiať.

Dúfam, že dnešný deň bude v pohode. Naozaj nemám náladu na žiadne prekvapenia, pomyslela som si znepokojene, keď sme za sebou zavreli dvere.

Srdce mi bilo o niečo rýchlejšie pred hodinou moderného tanca. Zdalo sa mi, že novú choreografiu poriadne neviem, no napokon som to odtancovala celkom dobre. Profesor Blake ma ani veľmi nekritizoval. Po skončení hodiny nás však ešte chvíľu zdržal.

„Profesorka Elmesová ma požiadala, aby som vám pripomenul školský ples. Je to udalosť roka, ako hovorí ona, a lístky sú už v predaji."

„Budete tam aj vy?" opýtal sa Derek.

„Iste," odpovedal profesor Blake pokojne. „Budem reprezentovať našu fakultu. Je na vás, či pôjdete alebo nie. Ples je pre študentov dobrovoľný."

Nebola som si istá, či pôjdem aj ja. Záleží to od ceny lístkov a podobných vecí. Okrem toho nemám žiadne poriadne šaty a to už je dosť veľká položka. Tie z maturity sú dosť trápne.

„Ja určite idem," vyhlásila Gretha a hneď si začala niečo šepkať s Beatrice a Sarah. Aj ony boli z toho rozrušené a celý deň o tom trkotali.

Esej u dekana dopadla dobre. Nebolo to také zlé, ako som si myslela, a mala som to aspoň z krku. Potom sme sa zastavili pri okienku, kde sa predávali lístky. Cena nebola až taká hrozná, ako som čakala, hoci stále som váhala.

Gretha šla ako prvá a chcela kúpiť lístky pre našu skupinu. Všetci jej dávali peniaze, aby nemuseli stáť v rade.

„A ty?" opýtala sa ma.

„Ja fakt neviem."

„Prečo?"

„Nuž... nemám šaty," priznala som.

„To nič," mávla rukou. „Niečo sa nájde. Požičiaš si."

„Tak dobre," povedala som a dala jej peniaze, hoci trochu s ťažkým srdcom.

Celý zvyšok dňa to všetci riešili. Len ja som bola akosi na chvoste. Neviem, či sa dokážem baviť. Mám z toho nervy a stále nie som spokojná s tým, ako som vyriešila svoju situáciu. No neviem sa k ničomu odhodlať, čo ma štve ešte viac, než si dokážem pripustiť.

Prišla mi správa. Videla som tam len písmeno B, tak som ju neotvorila pred ostatnými.

„Tak teda, už ti píše," naklonila sa ku mne Beatrice.

„B?" zopakovala nahlas a mňa oblial studený pot. „Prečo si ho nepomenuješ láska, zlatko alebo tak? Prečo len B?"

„Tichšie," zasyčala som a štuchla ju lakťom.

„No tak neboj sa," pošepla dotknuto.

Po škole sme si sadli do kaviarne a potom sme skončili na lavičke. Už som sa tešila, keď bude teplejšie a budeme môcť sedieť na tráve. Možno už budem mať všetko vyriešené.

Odbehla som od nich, aby som si konečne mohla prečítať správu.

B: Dnes si mimoriadne krásna.
Srdce mi zahrial príjemný pocit.

B: Však prídeš na ples?

Ja: Áno, vyzerá to tak, ale asi nám to nebude nič platné.

B: Raz si spolu môžeme zatancovať. To je bežné.

Ja: Študentky ťa asi často budú vyzývať do tanca, však?

To ma trochu štvalo. Asi budem žiarliť.

B: Najradšej by som tancoval len s tebou. Ale neboj sa, nebudem tancovať až tak veľa.

Ja: Prečo?

B: Mal som pred rokmi nehodu. Musím si dávať pozor.

Ja: Akú nehodu?

B: Teraz o tom radšej nebudeme hovoriť. Skôr sa ti chcem ospravedlniť, že som ti nenapísal skôr. Je to pre mňa stále zvláštne. A chcem, aby si vedela, že to nerobím stále. Vlastne som to ešte nikdy neurobil.

Ja: Ani ja som niečo podobné s nikým neurobila. Ale Devon...

B: Devon je minulosť, alebo sa mýlim?

Ja: Ešte som mu to nepovedala, ale je.

B: Mala by si mu to povedať. Čím dlhšie to budeš odkladať, tým horšie.

Ja: Som si istá. Je na konferencii, poviem mu to, keď sa vráti.

B: To rád počujem. Ver mi, bude ti lepšie.

Ja: Hovoríš z vlastnej skúsenosti?

B: Iste. Už som musel pár vzťahov ukončiť.

Ja: Znie to desivo.

B: Nikdy to nie je príjemné, ale niekedy nevyhnutné. Chceš sa dnes stretnúť a trochu to odľahčiť?

Znovu ma zalialo teplo.

Ja: Kedy a kde?

B: Pošlem ti adresu. Pekné miesto, ďaleko od školy.

To znelo dobre. Potrebujem prvé rande, aby som vedela, na čom som. Možno sa príliš skoro vzdávam niečoho istého, ale mám pocit, že to za to stojí.

Vrátila som sa k ostatným. Našťastie znovu riešili ples. Dievčatá boli celé pohltené šatami, chalani sa tvárili rozpačito. Dohodli sme sa, že pôjdeme ako partia, no aj tak budú chcieť mať partnerky.

Ja ostanem len súčasťou partie. Nemôžem ísť s osobou, s ktorou by som ísť chcela.

Ospravedlnila som sa a šla som sa pripraviť na svoje prvé oficiálne rande.

Dlho som si skúšala rôzne kombinácie, až som napokon vyrazila v nohaviciach a tričku. Zavolala som si taxi, prešla sa po ulici a vošla do malej kaviarne. Bolo tam pokojne, hoci nie príliš romanticky.

Profesor Blake prišiel krátko po mne, ešte s telefónom v ruke.

„Prepáč," povedal. „Som v organizačnom výbore plesu."

Sadol si oproti mne.

„Ale teraz som len tvoj."

Položil mobil na stôl. Rozpačito sme sa na seba pozreli.

„A čo profesor Sebastian?" spýtala som sa.

„Čakal som, že všetko vezme na seba," povzdychol si. „Ale tento rok je z neho záhadný muž."

„To som rada."

„Až tak sa ho bojíš?"

„Nie. Len ma nemá rád."

„To nie je nič výnimočné. Jeho priazeň si treba zaslúžiť."

Usmiala som sa. O to nestojím.

„Ale dúfam, že ty ma máš rád aspoň trochu," vyhŕklo zo mňa.

„Mám," odpovedal ticho.

„Vieš... aj ja ťa mám rada," dodala som a hneď som si zakryla tvár rukami. „Prepáč, neviem, čo to do mňa vošlo."

„To nič," povedal pokojne. „Môžeš mi povedať čokoľvek. Zem sa neprepadla."

To ma upokojilo. Pri ňom mám vždy záchvat úprimnosti. Veď som mu povedala aj o Devonovi. Aspoň to, že bol, aby som zabudla na tú iskru, ktorú som cítila k nemu.

„Máš súrodencov?" opýtal sa profesor po tom, ako sme sa ešte chvíľu rozprávali o tom, ako to na plese urobiť tak, aby nás videli spolu a zároveň nevideli. To nás oboch očividne na istý čas úplne pohltilo.

„Nie, som sama. Len ja a mama..." ani neviem prečo som to povedala práve takto.

„Ja už mám len otca, ale veľmi sa spolu nebavíme," povedal ticho. Nemala som pocit, že by to chcelo komentár. Hlavne preto, že v škole ho dosť často zastavuje, no aj tak som to nechala tak.

Potom prišla moja voda a jeho káva. A medzi nami znovu zavládlo rozpačité ticho. Tak skoro sme nemali o čom hovoriť. Skvelé. S Devonom sme sa ani na chvíľu nezastavili. Prečo mám teraz pocit, že som úplne zaseknutá a len si ho obzerám, akoby bol vo výklade? Bola som nervóznejšia než predtým.

„Tá nehoda, o ktorej si hovoril... ako sa ti to stalo?" Keď som už nemala o čom hovoriť, znovu som sa dostala na nebezpečnú pôdu.

„Nuž... mal som autonehodu s kamarátom. Hádali sme sa a vyleteli sme z cesty."

Tá predstava spôsobila, že som takmer pustila pohár.

„To ma veľmi mrzí."

„Jemu sa našťastie nič nestalo, no ja mám trvalé následky. Nevyzerá to tak, ale už by som nezvládol ten nápor. Preto si ma videla častejšie sedieť. Nikdy som ani nechcel učiť. Museli ma do toho dokopať."

„Prepáč... muselo to byť ťažké."

„Vieš, asi preto o tom nerád hovorím. Ale nie je to tajomstvo."

Potom sme sa znovu rozprávali o celkom bežných veciach. Hlavne o tom, aké to bolo, keď mal profesionálnu kariéru. To ma skutočne zaujímalo. Čas začal plynúť rýchlejšie a ja som sa trochu uvoľnila. Napokon sme sa spolu aj zasmiali, keď mi rozprával pár zábavných príbehov z koncertov. Ani neviem ako, no tá nervozita sa postupne rozplynula.

„Bol to príjemný večer," povedal tesne predtým, než sme mali zaplatiť účet, a jeho ruka sa zľahka dotkla tej mojej.

„Bol. A veľmi," odpovedala som.

Už som nebola až taká nervózna. Nabudúce to zvládnem lepšie. Možno konverzácia neodsýpala presne tak, ako by som si predstavovala, ale chcem sa s ním stretávať. Ešte je toho toľko, čo na ňom chcem objaviť.