Škola života 21. kapitola

 

Včera sme sa rozlúčili len bozkom na tvár. Nie preto, že by som nechcela viac, ale dala som si záväzok, že kým nevybavím veci s Devonom, nebudem sa púšťať do nového kontaktu. Možno je už neskoro, ale aspoň budem mať pocit, že som sa zachovala fér. Veci sa stále dajú napraviť, každý deň je tá možnosť a ja som sa rozhodla skúsiť to správne.

A žiadne ďalšie rande, kým nebudeme oficiálne rozídení, sa konať nebude. Aspoň ma to motivuje k tomu, aby som sa konečne rozhýbala. Devon mi písal, že pozajtra sa už vráti. Zovrelo sa mi hrdlo, ale už som bola pripravená to urobiť. Aj keď to bude ťažké. Naozaj mu nechcem ublížiť. Jemu ani sebe.

No kým budem musieť konečne čeliť tomu nepríjemnému chladu, dievčatá vymysleli, že pôjdeme do požičovne kvôli šatám na ples. Našli jednu dobrú, vraj ešte pomerne lacnú. Tak sa tam ideme pozrieť medzi hodinami. Ja som však chcela odísť neskôr. Potrebovala som si ešte skontrolovať, koľko mám prostriedkov a ako som na tom.

Beatrice mi zas poslala niečo za videá, no nie je to tak veľa, ako som čakala. Musím si dobre zvážiť, koľko miniem za tú požičovňu, aby som to neprehnala. Aj tak som si trochu robila výčitky, že sa do toho vôbec takto púšťam. Minula som peniaze aj na ples. A bude to chcieť ešte mejkap a účes. Beatrice povedala, že príde nejaká jej kamoška. Spolupracuje s ňou pri niektorých projektoch. Ja som sa s ňou ešte nestretla, no ktovie, koľko bude chcieť.

Asi by som mala skôr uvažovať nad tým, že to urobím sama, ale nie som dobrá v týchto veciach. Základný mejkap ešte zvládnem, ale účes… Okrem toho chcem vyzerať neodolateľne. Bude tam profesor Blake. Povedal, že si aspoň raz zatancujeme a možno sa s ním aj odfotím, to je úplne bežné. Takže ma nikto nebude z ničoho podozrievať. To ma aspoň trochu potešilo, ak nič iné.

Vyšla som z internátu pomerne spokojná. Prešla som cez hlavné parkovisko smerom k zastávke. Pôjdem radšej autobusom, aspoň toľko neminiem. Ako študentka mám zľavu, ktorú by som sa mala naučiť viac využívať. Aj keď spojov je tu dosť málo.

Sadla som si na miesto napravo, no predtým než autobus vyštartoval, dovnútra vošiel ešte niekto z našej univerzity. Mierne prekvapená som si uvedomila, že je to profesor Sinclair. Čo nemá auto? prešlo mi hlavou, keď sa predieral pomedzi sedadlá. A akurát vedľa mňa bolo voľné miesto.

„Smiem?“ opýtal sa potichu.

„Jasné,“ hlesla som rozrušene a pevnejšie zovrela tašku.

Počas tohto prvého mesiaca sme na seba narazili len veľmi málo, našťastie. A vôbec mi to nechýbalo. No nechcela som byť drzá. Sadol si ku mne, dvere sa zavreli a autobus sa rozbehol. Ticho medzi nami bolo takmer nepríjemné. Mala som pocit, že som na skúške už teraz.

„Ako sa vám darí na modernom tanci?“ opýtal sa ticho.

„Už lepšie, pán profesor,“ odvetila som znepokojene.

„To rád počujem. Len je škoda, že ste sa nemohli zapojiť do školskej hry.“

Povedal to? Naozaj? Alebo som len zle počula.

„Nie všetko vyjde podľa našich predstáv, pán profesor. No počula som, že ste našli úžasnú Persefonu.“ Nechcelo sa mi o tom veľmi čítať, no zachytila som aspoň isté videá.

„To áno, Arianna je skvelá,“ odvetil ticho a očividne bol spokojný, že ma trochu vykoľajil. „No malá rola by prospela aj vám. Skúste to nabudúce, určite sa niečo nájde.“

„Iste,“ odvetila som potichu.

Na budúci rok to skúsim možno, no nie som si istá, či by som zvládla jeho vedenie. No na to som sa snažila vtedy nemyslieť.

„Prepáčte, ale ja už budem vystupovať,“ povedala som, keď som uvidela, že sa blížime k požičovni.

„Samozrejme,“ vstal, aby som mohla vystúpiť, pritom si ma pobavene premeriaval.

Snažila som sa ostať pokojná a neriešiť ho. Tak či tak ho nemusím riešiť ani s ním viac hovoriť, keby som nechcela. Lenže… Je to nepriateľ a tých si treba držať blízko. Aspoň tak sa to hovorí. Ja si tým nie som až tak istá.

Trochu znepokojená som prešla tých pár krokov smerom k požičovni a zavrela som za sebou dvere. Až tam som cítila, ako mi spadol kameň zo srdca. Sebastian Sinclair je niekto, s kým by som nechcela tancovať. Nie preto, že by sa mi mohol páčiť, to vôbec, ale preto, že by ma mohol odhaliť. Cítim, že mu o niečo šlo, keď so mnou takto hovoril. Akoby niečo vedel. To je predsa šialené. Nemá odkiaľ vedieť. A predsa sa na mňa díva, akoby ma pri niečom nachytal.

Dievčatá už boli vpredu pri šatách, keď som prišla. Nakoniec pozvali aj Beatrice. Samozrejme, hneď sa na mňa usmiala, keď ma uvidela, a objala ma okolo pliec.

„Tak čo, vybavené?“ opýtala sa.

Kiežby sa tak veľmi nesnažila pliesť do cudzích vecí.

„Iste. A čo ty, už si si vybrala šaty?“

„Ja neviem. Zatiaľ si vôbec nie som istá, ale uvažujem o čiernej…“ ukázala na jedny, ktoré boli pomerne dobré.

Mne by však nevyhovovali, pripadali mi trochu príliš extravagantné. Predierala som sa pomedzi regály a pomaly som hľadala niečo, čo by bolo pekné a pútavé, ale nie až tak. Sarah zrejme uvažovala rovnako a Gretha bola práve teraz pri ružových šatách.

Ja som zastala pred červenými. Možno výraznejšia farba, ale strih vyzeral dobre. Budem na očiach, ale nie až tak, vďaka decentnejšiemu strihu, ktorý zakryje moje nedostatky. Vzala som ich z vešiaka a porovnala pri zrkadle. Asi si ich vyskúšam. Vyzerajú byť aj za dobrú cenu. A môžem mať k nim moje čierne topánky.

Vošla som do kabínky a začala som sa vyzliekať. Niekto odhrnul záves. Šokovane som si pritisla šaty k sebe.

„Prepáč, len som sa chcela opýtať, čo si myslíš o týchto?“ ukázala na ďalšie čierne šaty.

„Dobré,“ hlesla som. „No mohla by si ma už nechať.“

„Iste, prepáč,“ Beatrice zatiahla záves.

Kiežby som z nej nebola taká nervózna, no toho sa asi nezbavím. Prezliekla som sa a pozorne som si prezrela šaty. Vyzerali dobre. Aj v páse, aj na prsiach. Otočila som sa ešte raz. Aj na chrbte boli dobré. Ten odhalený chrbát vyzeral skvelo. Prezliekla som sa späť a zamierila aj so šatami k pokladni.

„Ty to už máš?“ neverila Gretha.

„Áno, mám. Sú skvelé.“

Zaplatila som a počkala na dievčatá v kresle. Chceli sme si potom ísť ešte sadnúť do kaviarne. Kým si ony skúšali ďalšie šaty, ja som si esemeskovala s Blakom. Asi ho ešte nedokážem volať Damien. Bojím sa, že by som sa niekde preriekla. Tak som radšej opatrná.

Dnes bol fakt milý. Fakt sa snažil. Písali sme si samé pekné veci a ja som zabudla na čas. Písal mi o tom, aké to bolo, keď on študoval na škole. Aj on sa cítil neisto. Prišiel tam ako outsider, rovnako ako ja. Možno preto za mňa napokon hlasoval.

Napokon sa ku mne naklonila Gretha. Splašene som odtiahla mobil na bok, no ona niečo videla. Sakra. Sadla si ku mne.

„No teda, ty sa nezdáš.“

„Tichšie,“ hlesla som poplašene. Ešte aby sa to dozvedala Beatrice.

„Neboj sa, u mňa je tvoje tajomstvo v bezpečí. Ale Blake… teda, to by som nepovedala.“

„Prečo? Nerobí to stále?“ chcela som poznať jej názor. Má brata vo vyššom ročníku, tak teraz, keď to vie…

„Nie. On vôbec. Odkedy tu učí, má dokonalú povesť. Až na tie meškania. Ale so študentkami mal vždy len bežné vzťahy. Chodilo sem viacero členov mojej rodiny, tak o tom niečo viem.“

To ma aspoň trochu upokojilo. Človek si nikdy nemôže byť istý, či môže niekomu veriť, alebo nie.