Škola života 22. kapitola

 „Dostali sme sa k prvému dôležitému hodnoteniu, vážení," začal profesor Blake na rannej hodine. Všetci okamžite spozorneli. Hlavne ja. Prvé vážne hodnotenie z najdôležitejšieho predmetu. A on mi o tom predtým ani nič nespomenul. Mohol sa aspoň zmieniť. No asi by to nebolo fér.

Po tom, ako som sa definitívne rozišla s Devonom, som bola už len jeho. Nebol veľmi nadšený, vlastne som mala pocit, že ho to štvalo viac, než som čakala, ale rozhodla som sa nasledovať srdce. A doteraz som to neoľutovala. No práve teraz som mala znovu pocit, že vo mne prebieha bolestné napätie.

„Dôležité hodnotenie, pán profesor?" zopakovala Beatrice.

Ja som sa snažila radšej s ním na hodine nekomunikovať. Viem, že city sa ťažko zakrývajú a teraz, po ďalších dvoch týždňoch, je moje srdce už akosi príliš rozhodnuté ho nasledovať. Neviem, ako sa to mohlo stať tak skoro, no všetky naše rande sa mi páčili a bola som si čoraz istejšia, že k sebe patríme. Aj keď sme boli pomalší, čo sa týka intimity. Opatrní. A naše stretnutia boli poznačené obavami z odhalenia.

„Áno, Beatrice," pokračoval profesor, „povedal by som, že jedno z tých najdôležitejších. Teda okrem záverečného zápočtu, ktorý bude stáť za to."

Trieda sa trochu rozosmiala. Už len kvôli tomu, ako sa pritom tváril.

„Tentoraz je to len na vás. Každý si pripraví vlastnú malú improvizáciu. Vyberte si postavu z gréckej mytológie a skombinujte ju s moderným pohľadom. Teším sa na vaše interpretácie."

„A čo rímska?" opýtal sa Derek.

„Môže byť aj rímska, prípadne aj iné druhy mytológií," pripustil profesor. „Myslite však na to, že chcem vašu choreografiu aj na papieri, spolu s príbehom danej postavy. Povedzme, že sa trochu zahráme aj na spisovateľov."

„Je to nutné?" opýtala som sa. Akosi som nedokázala odolať.

„Isteže áno, Olivia," odpovedal pokojne. „Je to súčasť vašej známky a zároveň aj niečo, čo sa dá skutočne považovať za jeden z vašich výstupov z tohto predmetu."

Pozrel sa na mňa úplne neutrálnym spôsobom. A ja som si priala, aby som ho dokázala sledovať rovnako.

„Dohodnite sa tak, aby každý mal vlastnú postavu," dodal ešte spokojne. „Zapíšte si to na zoznam, ktorý mi nabudúce odovzdáte. Zástupca skupiny mi ho donesie. Máte čas do budúceho týždňa, aby ste si to dobre premysleli. Skúšať môžete na individuálnych tréningoch."

Tešila som sa na tanečnú časť, no obavy boli silnejšie. Prvýkrát dostaneme skutočné ohodnotenie, nie len čiastkové, a ja si nie som istá, či zvládnem všetko pripraviť tak, aby som dostala dobré hodnotenie. Čo ak niečo zbabrem?

Profesor hodinu uzavrel.
„To je na dnes všetko, môžete ísť. Dobrá práca, ďakujem."

Vzala som si tašku a venovala mu ešte jeden pohľad. Aj dnes by som sa s ním chcela stretnúť, no vraj majú veľkú poradu a nevie, kedy to skončí. Aj tak som ešte chvíľu počkala. Trieda sa vyprázdnila a ja som predstierala, že hľadám sponku.

„Naozaj dnes nemáš ani chvíľu času?" opýtala som sa potichu.

Obrátil sa ku mne.
„Mrzí ma to, ale už sme o tom hovorili."

„Ja viem, len som si myslela, že by si mohol zmeniť názor."

Nedotkla som sa ho, to by bolo nebezpečné, no pristúpila som bližšie.

„Vieš, že by som to urobil veľmi rád," povedal ticho, „ale musíme byť opatrní. Pohybujeme sa na tenkom ľade."

Mal pravdu. Ja to viem. No chýba mi každou sekundou, keď nie sme spolu.

„Prepáč, nechcela som ťa tým zaťažovať."

„Nezaťažuješ ma," odvetil. „Rád by som bol dnes s tebou. Naozaj."

Naklonil sa o čosi bližšie, no stále si udržiaval poslednú mieru odstupu. Tak veľmi som túžila prekročiť hranicu, aspoň sa ho na chvíľu dotknúť, ale vedela som, že by som nemala.

Dvere sa otvorili.
„Damien, musím s tebou hovoriť," ozval sa dekan.

Srdce sa mi zovrelo a rýchlo som odstúpila.

„Iste, pán dekan, som vám plne k dispozícii."

Vzala som si tašku. Očividne išlo o dôležitý rozhovor a ja by som tu nemala byť. Dekan si ma premeral nepriateľským pohľadom. Stiahla som sa a rýchlo som opustila triedu.

Počula som ešte:
„Mal by si byť opatrnejší."

Vykoľajilo ma to. Všimol si niečo? Alebo len preháňam? To by bola katastrofa. Nechcem rozpútať žiadnu vojnu a už vôbec nie pokaziť Damienovi reputáciu. No to, čo cítim, je silnejšie než ja. Skúšala som to napraviť, naozaj som chcela, ale nepodarilo sa mi to.

Celý zvyšok dňa sme viedli diskusie o tom, ktorú postavu si kto vezme. Prechádzali sme zoznamy, aby sme mali dosť času vybrať si to najlepšie. Ja som si stále nebola istá. Chcela som niekoho menej známeho, aby som mohla pripraviť niečo jednoduchšie, niečo, čo si upravím podľa seba.

Nemám čas študovať iné mytológie, takže som ostala pri gréckej. Možno bohyňa. Niečo spojené s vojnou.

Napokon som si v zozname odškrtla Aténu. Našťastie nikto iný o vojnu – aspoň v božskom ponímaní – nemal veľký záujem. Zobraziť konflikt mi prišlo jednoduchšie než riešiť čisto filozofické témy.

Beatrice bude Héra. Všimla som si to na zozname. Nuž, som zvedavá, koho potrestá svojím hnevom. Dúfam, že nie mňa.

Vypožičala som si z knižnice niekoľko materiálov. Budem ich potrebovať na mini esej. Je mi jasné, že nedostanem nijaké výhody a ani by som o ne nestála.

S plnou náručou kníh som sa vrátila na internát. Ešte sa do toho dnes nepustím, no bude to chcieť veľa plánovania. Popoludní máme ďalšie hodiny, no s dievčatami chcem ísť von. Otvorili tu novú kaviareň a Beatrice ju chce „preskúmať".

Musím sa k nim pridať. V poslednej dobe s nimi netrávim toľko času a nechcem, aby boli podozrievavé. Gretha o nás vie, ale ostatné by rozhodne nemali.

Poslala som ešte správu Damienovi. Dúfam, že ráno bolo v pohode. Neodpísal. Asi skutočne nemá čas.

Trochu ma mrzelo, že mi hneď neodpísal. Náš vzťah je ešte stále taký čudný. Akoby sme sa báli spolu normálne hovoriť a niekedy ho stále volám aj pán profesor, dokonca aj počas rande. Zabudnem sa. No asi je to tak lepšie. Nemala by som zabúdať na to, že je môj vyučujúci. Som síce dospelá, ale aj tak. Mohla by som sa prerieknuť a to by bolo veľmi zlé pre nás oboch.

Dekan je dosť prísny. Ktovie, čo by urobil vlastnému synovi, ale možno by som sa mala viac báť toho, čo by urobil so mnou.

Po stretnutí v kaviarni som vošla späť do školskej budovy. Chcela som si ešte skontrolovať rozvrh a zmeny v aplikácii, len pre každý prípad. Profesor Damien sedel na lavičke.

„Nie, nič mi nie je..." hovoril akémusi študentovi.

Zľakla som sa. Vyzeral bledý. Viem, že by som nemala, no pristúpila som k nim.

„Všetko v poriadku, pán profesor?"

„Áno, iste..." v jeho tvári bolo niečo nové, niečo, čo som tam ešte nevidela.

Odháňal toho študenta a ja som sa k nemu sklonila.

„Mám ti pomôcť? Potrebuješ lekára."

„Nie, to nie. Naozaj to nič nie je," odvetil ticho.

Jeho ruka sa na krátky okamih priblížila k tej mojej, no potom sa spamätal a stiahol sa. Nemôžem ho tam nechať. To mi hovorilo srdce.

„Môžem ti nejako pomôcť?"

„Nie, to asi nepôjde."

„Dáš si aspoň vodu?"

„Rád."

Nemala som ju pri sebe, tak som jednu kúpila v automate. Bola síce drahšia, ale nechcela som čakať v rade v bufete. Priniesla som mu ju, napil sa a trochu sa pritom chvel.

„Je lepšie?" opýtala som sa.

„Áno," usmial sa, no stále vyzeral dosť unavene.

„Naozaj už nič viac nepotrebuješ?"

„Nie. Naozaj. Ale som rád, že si pri mne," priznal ticho.

Usmiala som sa. Tak sme sa predsa dnes stretli, aj keď nie za okolností, ktoré by som si priala. Nechcem, aby trpel. Nech sa stane čokoľvek, zbytočne trpieť nesmie.

„Si v pohode?" opýtala sa Gretha, keď sme spolu večer sedeli na internáte.

Dnes bolo treba viac sa učiť. Už to nie je až taká zábava – pribudli úlohy, teoretické cvičenia, čítanie a ďalšie záležitosti, ktoré bolo potrebné precvičovať. Vrátane piesní. Mala som pocit, že práce nikdy nie je dosť.

„Ale áno," odpovedala som potichu, „len Damienovi dnes nebolo dobre. Naozaj som sa zľakla."

***

Gretha zvážnela a sadla si bližšie ku mne.
„Je chorý?"

„Nie," pokrútila som hlavou. „Súvisí to s niečím iným."

Viac som jej povedať nemohla.

„Rozumiem," odvetila ticho. „Ale nemusíš sa báť. Verím, že vie, čo robí.

Dúfala som, že má pravdu. Ešte som s ním chcela večer hovoriť aspoň cez chat, ale rozhodla som sa trochu počkať. Možno si dal lieky a bude unavený kvôli tej nohe. Mala som pocit, že je to kvôli tomu, aj keď som si nebola istá, pretože o tom nechcel hovoriť. Ťažko sa mu vstávalo, keď sa snažil odísť, no aj tak mi nedovolil, aby som mu pomohla.