Škola života 23. kapitola

 

Ovládaná nervozitou som sa po tretí raz pozrela do zrkadla. Ples je už dnes. Všetci sa pripravujú. No ja mám trochu pochybnosti, či to bolo dobré rozhodnutie. Iste, teším sa – jedna časť zo mňa chce strašne na tom plese tancovať, no druhá sa bojí komplikácií.

Snažila som sa potlačiť všetky nepríjemné scenáre tým, že som si ešte na chvíľu ľahla na posteľ, uvoľnila telo a len dýchala. Budem sa baviť. Všetko bude fajn. Nemôžem povedať, že to je fajn, lebo to ma nikdy veľmi neupokojilo. Pripadalo mi to ako klamstvo. Práve teraz som skôr cítila, že sa do toho až príliš zamotávam.

Natiahla som ruky a pevne som sa objala. Dýchala som a držala sa tak dlho, až kým tlak pomaly neustúpil. Potom som sa normálne prezliekla. Mejkap som už mala hotový, účes sa mi pri tom manévrovaní trochu rozstrapatil, ale to nevadí. Trochu som si ho uhladila a pokračovala ďalej.

Hľadala som ešte kabelku, do ktorej som si dala všetky veci, ktoré by som mohla relatívne potrebovať. Preto bola na dotyk trochu ťažšia. Ale to nevadí. Hlavná vec je, že budem mať pocit, že mám všetko potrebné. Pustila som si hudbu a trochu som si zaskákala. Len veľmi opatrne, aby som neroztrhla šaty, ale hneď mi bolo lepšie.

Ako posledná som ostala v izbe, tak som šla von do hlavnej budovy, vedená jemnou hudbou. Tureckou dokonca. Teraz je asi nejaká populárna alebo čo, aj ja ju počúvam na upokojenie.

Pridala som sa k našej malej skupinke. Gretha ma objala okolo pliec.

„Vyzeráš úžasne," prehodila spokojne.

Dovnútra vošiel profesor Sebastian. Pristalo mu to, to som musela uznať. Na našej škole sme na tom s príťažlivosťou viac než dobre. Za ním prišiel aj Blake. Sebastian ho oslovil a videla som, ako sa začali pri vchode rozprávať. Potom sa trochu posunuli, aby uvoľnili priestor ďalším.

Naozaj som nevedela určiť, aký je medzi nimi vzťah. Na začiatku vyzerali ako nepriatelia, ale videla som ich počas školy spolu aj žartovať, obedovať a preberať veci. Blakea som sa na to nespýtala. Zatiaľ nie. Nechcela som, aby si myslel, že sa zaujímam o Sebastiana.

Gretha ma pevnejšie stisla.

„No tak, kam sa to dívaš?"

„Ale ja len tak..." začala som neisto.

Usmiala sa. „Neboj sa, on sa s ním dobre pozná. Hovorí sa, že sa doťahujú, ale nikdy to nič neznamená."

„Naozaj?"

Videla som, ako Blake potľapkal Sebastiana po pleci. Možno má pravdu.

Blake sa na mňa pozrel. V jeho očiach bola neha. Presne ten pohľad, ktorý som spoznala v posledných dňoch. Keď sme robili bežné veci ako pár – v tichu a tme, ale predsa mimoriadne bežné. Spomienky na to, ako som sa k nemu len pritúlila, boli lákavé a príjemné, aj keď v sebe stále niesli štipku ohrozenia.

Dlho sme sa na seba dívali, až kým neprišla Beatrice.

„Čo robíte?" opýtala sa.

Jej hlas ma prebral zo snívania. Videla som, že aj Sebastian položil Damienovi ruku na plece a niečo mu pošepol. Sebastian sa zamračil a pokrútil hlavou.

„Nič, ešte sme len prišli," povedal Derek ticho.

„A čo ty, prečo meškáš?"

Beatrice neodpovedala, len ho potiahla za motýlik.

„Hej, vieš, ako dlho som sa s tým hral."

„Veď práve," potiahla ho ešte silnejšie a dala mu lakťovku.

Radšej som sa posunula doprava, aby som to neschytala tiež.

Nechala som našich trochu žartovať a rozhliadla som sa po sále. Všetko vyzeralo takmer dokonale. Sama by som to lepšie nevymyslela. Len som sa zľahka prešla medzi hosťami, spokojná, že mi nikto a nič nestojí v ceste.

Videla som dekana s profesorkou Elmesovou. Diskutovali o niečom pomerne vážnom. Dekan mi venoval prísny pohľad. Sakra. Ten aby si ma nevšimol.

„Bavíš sa?" opýtal sa profesor Blake.

„No celkom aj áno," odvetila som ticho.

Naklonil sa bližšie. Jeho pery sa takmer dotkli môjho krku.

„Chýbaš mi stále viac a viac. Neviem bez teba dýchať," šepkal.

Tvárila som sa znepokojene, akoby ma karhal. Usmial sa.

„Tak dúfam, že aspoň to ťa trochu potešilo."

Hrala som sa s rukami, aby som zakryla túžbu ho objať. Jemne som sa dotkla stola – a nenápadne aj jeho ruky. Znovu sa usmial. Oči mu dnes žiarili. Bola som rada, že sa cíti lepšie.

„Zatancujeme si, mladá dáma?"

„Si si istý, že je to dobrý nápad?"

„Áno. Pozri, aj dekan vyzval jednu z našich."

Tancovali sme v bezpečnej vzdialenosti. Zachytila som pohľad Beatrice. Dívala sa na mňa, akoby som jej niečo urobila. Nerozumela som jej. Niekedy sa snaží byť kamoška, inokedy ma ide zniesť zo sveta.

„Máš už pripravenú tú prezentáciu?"

„Pracujem na nej."

„Čas sa kráti, Olivia."

„Ty by si mi naozaj dal zlú známku?"

„Ak si to zaslúžiš, tak áno."

Pieseň skončila. Pustil ma.

„Musím ísť, láska," pošepol. „Uvidíme sa neskôr."

To slovo ma zahrialo. Až kým nezačala hrať ďalšia pieseň.

„Zatancujeme si?" opýtal sa Nathan.

Prikývla som.

Najprv sme tancovali chladne. Potom ma pritlačil bližšie.

„Fakt ma mrzí, ako som sa zachoval."

„To je dobre, že si si to uvedomil."

Otočil sa prudšie, než som čakala. Odsotila som ho.

Vonku som si sadla na lavičku. Na chvíľu som cítila, ako mi chlad pomohol zbaviť sa hnevu. Pritisla som si ruku tesnejšie k telu. Bolo mi lepšie. Srdce mi zvieral chlad, ktorý som sa márne snažila udržať pod kontrolou.