Škola života 24. kapitola

 

„Čo je to s tebou?" opýtala sa Gretha, keď sa okolo jednej vrátila.

„Nič, vôbec nič," posunula som sa na posteli a otočila sa na druhú stranu. Nemala som na nič náladu. Ten chalan mi to úplne pokazil.

„Ok, ako chceš. Len som si myslela, že ti bude lepšie, keď sa o tom porozprávame."

Ľahla si do postele a rozpustila si vlasy.

„Blake ti niečo urobil alebo povedal?"

„Nie, to nie. On bol skvelý. To Nathan," nechcela som o tom hovoriť, ale akosi to zo mňa vyšlo.

„Ten hlupák, čo zas urobil?"

Povzdychla som si. „Pozval ma tancovať a mal blbé reči..." opísala som jej, ako sa ku mne priblížil.

„To je fakt somár. Neboj sa, tentoraz to nenechám tak. Ja sa s ním porozprávam."

„To naozaj nemusíš," bála som sa, že to ešte viac zhorší.

„Neboj sa, viem, ako naňho. Je to môj spolužiak, nechaj to na mňa. Naposledy som si myslela, že sa poučil, ale on očividne nemá dosť."

Nechcela som o tom viac hovoriť. Či má dosť alebo nemá, dôležité je, že ja som mala dosť z neho. A teraz som nevedela, čo robiť. Čo ak si to niekto všimol? Čo ak sa to dozvie môj priateľ? Nevidel to. To jediné ma upokojovalo. Ale keď to zistí, ktovie, čo sa stane.

Trochu som sa toho bála. Tej možnosti, že by sa kvôli mne mohol dostať do problémov. No snažila som sa na to nemyslieť, aspoň nie teraz.

„Neboj sa, dá sa to do poriadku," zopakovala Gretha pokojným hlasom a ja som skutočne chcela veriť, že má pravdu.

Pred prvou hodinou sme sa zhromaždili pri tanečnej sále. Tak ako vždy sme čakali na prvú hodinu s Blakom. Už som si začínala skutočne zvykať na tú bežnú rutinu. Vidieť ho každé ráno bolo prekvapivo príjemné. Aj napriek tomu, že sme sa spolu veľmi nemohli baviť, bola to istota, ktorej som musela čeliť.

Našťastie to vyzeralo tak, že si nikto na plese nevšimol moju prudkú reakciu na Nathana. Ani to, čo urobil on. Potešilo ma to. Blake sa to vážne nemusí dozvedieť. Aspoň jednu vec môžem definitívne pustiť z hlavy.

Videla som, ako Gretha práve teraz Nathana odchytila na chodbe. V bojovej pozícii. Bola hlavne ona. On pomaly zvesil uši, niečo zamumlal a akoby bol stále menší a menší. Nemohla som poprieť, že som sa dobre bavila.

„Môžete ísť do štúdia," počula som Blakov hlas. Otvoril dvere a vpustil nás dnu. Dnes bol trochu bledší. Aspoň ja som mala ten pocit. Nepohyboval sa tak isto. Očividne ho unavila včerajšia noc. Radšej som sa Grethy nepýtala, čo sa dialo potom. Nechcela som to vedieť.

Postavila som sa na svoje miesto. Blake chodil okolo nás, niektorých opravil, pustil pomalšiu, príjemnejšiu hudbu. Tancovala som na svojej strane a snažila som sa tváriť nezúčastnene a chladne, no aj tak sme si vymenili pár pohľadov.

Beatrice do mňa pri tanci štuchla a objala ma okolo pása.

„Kráčaš po nebezpečnej pôde," pošepla.

„Neviem, o čom hovoríš."

„Ale vieš," stisla ma pevnejšie, až som sa prudko nadýchla.

„Nejaký problém?" prišiel k nám Blake.

„Nie, pán profesor. To nám povedzte vy," odvetila Beatrice.

„Čo vám mám povedať?"

„Že niektoré študentky máte radšej ako iné."

Stúpla som jej na nohu.

„Prepáč, mrzí ma to," hlesla som ticho a výhražne som sa na ňu pozrela.

„Nepovedal by som, že niekoho mám radšej," povedal Blake pokojne. „Ak má niekto pocit, že k nemu pristupujem inak, pokojne to môžeme prebrať teraz."

Nikto nič nepovedal. Derek len precedil: „Prestaň, Beatrice."

Po hodine som sa cítila vyčerpane. Vypila som veľa vody a dúfala, že ma nechytí ďalší problém. No ten sa blížil.

„Nemala si mi stúpať na nohu," povedala Beatrice ostro.

„Nemala si hovoriť o veciach, ktoré sa ťa netýkajú."

„Netýkajú?" naklonila sa ku mne. „Podľa zmluvy máme dosť blízke vzťahy."

„Nič som neurobila."

„Ja som videla Nathana. A aj to, čo si robila predtým. Ty a Blake. Aj slepí vidia, že to medzi vami iskrí."

„Zdá sa ti to."

„Nie. A čoskoro si to všimnú aj ostatní."

„Ak im v tom pomôžeš, budeme fakt v kaši."

„Nie. Len chcem, aby si sa upokojila. Jemu je to jedno, ale teba vyhodia."

Vstala som a vyšla von. Natiahla som ruky, nadýchla sa chladného vzduchu. Pomohlo to. Otočila som sa, prudko, taška mi vypadla.

„Pekné, naozaj," počula som Blakov hlas.

„Len som potrebovala vypustiť paru."

„Mrzí ma, že na teba Beatrice zaútočila," povedal ticho. „Zvládneš to. A ja si s ňou poradím."

Jeho ruka sa jemne dotkla môjho pleca. Zavrela som oči. Predstavila som si, že existujeme len my dvaja.

„Musím ísť," povedal. „Ale dnes by sme sa mohli stretnúť."

„Kam ideš?" opýtala sa Gretha večer.

„Len sa trochu prejsť."

Vyšla som do dažďa. Prešla skratkou k jeho bytu. Dal mi kľúč.

„Zlatko, ty si teda zmokla," povedal a objal ma.

„Pripravím ti čaj?"

„Nie, zatiaľ mi stačíš len ty."

Sadol si oproti mne. Rozprávali sme sa o Beatrice, o strachu, o jeho otcovi, o zvereneckom fonde.

„Teraz mám dôvod ostať," povedal a pobozkal ma.

„Aký dôvod, pán profesor?"

„Ty."

Bolo mi tak dobre, že som nechcela nič riešiť.

Len byť.

Bozkával ma intenzívnejšie. Pomaly vo mne prebúdzal pocit pokoja a potešenia. Práve keď som ho chcela objať pevnejšie, zazvonil mu mobil. Chceli sme to ignorovať, ale vyzváňal čoraz naliehavejšie.

„Prepáč..."

„To je v poriadku, radšej to vezmi."

Pozrel na displej a zamračil sa.

„Otec."

Znovu som sa k nemu privinula.

„Ahoj, čo potrebuješ?" povedal do telefónu. Počula som dekanov hlas, tlmený, ale jasný.

„Môžem sa na teba spoľahnúť?"

„Iste, oci," odpovedal Blake, hoci sa zatváril trochu otrávene. „O čo ide?"

Hovor ukončil a povzdychol si.

„Mám ho zajtra nahradiť na hodine," povedal.

„U štvrtákov?"

„Áno. To zas bude zábava."

Jeho teoretické hodiny mu očividne nikdy veľmi nesedeli. Odložil mobil a na chvíľu si pretrel oči.

„Nemám ani prípravu," zasyčal. „A otec mi nič nepošle. Akoby vedel, že si chcem urobiť voľno."

„To je v poriadku," povedala som ticho. „Všetko si pripravíš. Nechcem, aby si bol v strese."

Usmial sa a naklonil sa ku mne.

„Ale to môže ešte chvíľku počkať."

Trochu ma pošteklil.

„Chvíľku?" pobavene som si ho premerala.

„Možno trochu dlhšiu chvíľku," pripustil so smiechom.

Smiali sme sa a bavili sa spolu, ako už dlho nie.

Cítila som sa voľná. Tak ľahko zbavená posledných obáv. 

Nechala som ho, aby ma bozkával viac a viac, tak dlho až kým nezmizli všetky obavy ja som cítila ako padám do zajatia toho novéh pocitu. Do sveta, v ktorom existoval len on a jeho dotyk. Láskavý, intenzívny, pohlcujúci. Jedinečný. 

Pomaly som privrela viečka a sledovala ako sa moje telo naplňa očakávaním. Spokojnosťou a hravosťou. 

***

Potom som sledovala, ako si robí prípravu na otcovu hodinu. Ťukal do notebooku, zatiaľ čo ja som ho jemne hladila po chrbte. Stálo to za to. Zabalená do deky a neskutočne šťastná. Plná sladkého dopamínu. 

„Ešte toho máš veľa?" opýtala som sa.

„Nie, len tá jeho prednáška mi robí starosti. Nie je môj štýl hovoriť to tak, ako to hovorí on. Asi prejdem viac k časti, kde nechám hovoriť študentov, ako mám vo zvyku."

„Ty nechávaš hovoriť študentov aj na prednáške?"

„Iste. Veď to sama zistíš vo vyšších ročníkoch. Robím to mimoriadne rád."

„To je ťažké. Hlavne pre nich."

„Zvykli si. U mňa sa nedočkáš len písania."

„To je škoda. Myslela som si, že si trochu oddýchnem."

„Na mojej hodine nie."

Otočil sa ku mne a znovu ma pobozkal. Rukou som mu prešla po tvári. Pobozkal mi dlaň.

Usmial sa.