Škola života 26. kapitola

 

Skončila som. To je jasné. No budem sa s tým musieť čím skôr vyrovnať.

Opustila som školskú budovu a znovu som sa hlboko nadýchla chladného vzduchu. Fakt neviem, ako som mohla byť taká hlupaňa. Ale čo všetko robí láska s ľuďmi? Všetci hovoria, že sa nenechajú oklamať, a pritom je toľko romantických podvodov. Naše city sú využité proti nám, znevažované.

Nebudem kvôli tomu viac plakať. Kvôli žiadnemu chlapovi. Prišiel čas vrátiť sa späť na zem, k pôvodnému plánu, a zabudnúť na tie romantické blbosti. Nemal ma rád. Len ma využil. Ale život ide ďalej.

Nebudem sa mu mstiť ani s ním bojovať. Jediné, čo ma zaujíma, je škola, hodnotenie a odovzdanie všetkých prác. Už o mesiac sú dôležité zápočty a potom skúškové. To je to jediné, na čo sa budem sústrediť.

Blaka si vyhodím zo srdca aj z mysle. Bude len profesor. Som predsa mladá a nezrelá. Ľahko sa môžem bez výčitiek pohnúť ďalej a presne to aj urobím.

„Ja, Olivia, sľubujem, že sa viac nenechám od nikoho takto zradiť. Pôjdem ďalej a ani sa neobzriem. Ani mi nestojí za to, aby som sa s ním hádala. Som bohyňa. Ako Aténa predsa musím ostať silná. Nemôžem sa nechať poraziť súperom, ktorý voči mne využil tie najhoršie zbrane. Budem sa mu dívať do očí a bojovať ďalej – ale nie proti nemu."

Gretha ma znovu prichytila s knihou v ruke. A tentoraz to nebola len amišská literatúra.

„Ty sa znovu učíš?"

„Hej. A prečo nie?"

„Ale veď máme ešte mesiac."

„Lepšie je učiť sa priebežne. Potom mi z toho nevybuchne hlava."

„Ako myslíš. Len som chcela vedieť, či nepôjdeš na ten večierok."

„Iste, že hej. Budem tam, ale až neskôr."

Rozhodne sa nebudem nijako obmedzovať.

„Len dopíšem tú esej o Aténe. Už mi veľa neostáva."

Musí byť perfektná. Nenechám sa zosmiešniť. Nikto a nič ma nezlomí. Nech si hovoria, čo chcú. Nech si myslia, že som sa trápne zamilovala do učiteľa a on ma odmietol. Nech tomu pokojne veria. Je mi to jedno.

Ak to tak chce, aby všetka vina padla na mňa, nech si to má. Ja k tomu nepoviem ani slovo.

O mesiac neskôr

Po mesiaci, počas ktorého som sa takmer ani nezastavila, aby som mohla o niečom poriadne popremýšľať, prišlo zápočtové obdobie. Všetci boli s nervami v koncoch. Len ja som bola v pohode. V poslednej dobe som sa viac učila, takže som si už len opakovala veci.

Učenie ma upokojovalo. Bránilo mi vybuchnúť na Beatrice, keď bola uštipačná, aj na niektorých ďalších, ktorí sa mi trochu vysmiali za moju naivitu. Iste, teraz to vyzeralo tak, že som skúsila niečo, čo som nemala, ale stále to zostalo v medziach platonickej normy. A tak to bolo zrejme najlepšie.

„Naozaj si nepamätám, čo tam bolo. Ten dekanov test asi nespravím," sťažovala sa Gretha.

„A, B, C ma vždy zmätie."

„Neboj sa, spravíš to. Ešte si to spolu zopakujeme," navrhla som jej.

„Naozaj by si to pre mňa urobila?"

„Iste, prečo nie?" ukázala som jej svoje poznámky.

Bolo príjemné sa o vedomosti aj podeliť.

„Máš pravdu. Presne tak to má byť. Naozaj si mi pomohla," povedala, keď sme sa spolu doučili. Ešte tesne pred testom sme si zopakovali niektoré veci. Vraj sa to nemá, ale kvôli Grethe som urobila výnimku.

„Tak to dáme."

„Musíme to dať," pozrela som sa na ňu s odhodlaním v očiach.

Potom nás čakal zápočet z moderného tanca. Ten má tento rok len zápočtovú časť. A to hodnotenie, ktoré som mala predtým... Za Aténiu som, nanešťastie, získala len polovicu bodov. Teraz sa budem musieť viac snažiť.

No Blakeove slová som ani nevnímala. Len som ho nechala, nech si povie, čo chce.

Nech zničí náš vzťah.

Myslela som si, že tak rýchlejšie zabudnem. Ale nestalo sa tak. Stále mi na ňom záleží, lenže hnev, ktorý cítim, je silnejší. A nikdy viac mu nedám najavo, že by som mu bola čo i len trochu schopná odpustiť. Nikdy nedovolím, aby to vedel. Pre toto som sa pevne rozhodla a budem sa toho držať za každú cenu.

Aj keď ma nikto nepriťahuje tak ako on, aj keď pri nikom necítim tú istú eufóriu, nedovolím, aby sa so mnou znovu hral. Drží si odstup – a tak je to v poriadku. Som s tým celkom spokojná. Ale asi som jediná, kto to ešte rieši. Všetci ostatní už za ten mesiac myslia na iné veci. Nikto, verím, netuší, že je stále v mojom srdci. Hlavne nie teraz, keď nás čaká zápočet u Blaka.

Ďalšia tanečná zostava a menší teoretický test, ktoré spolu tvoria hlavný zápočet. Po dekanovom teste boli všetci mimoriadne nervózni a teraz je to ešte horšie, lebo toto je hlavný predmet.

Najprv píšeme test. Sadla som si dopredu, vybrala si veci aj vodu na pitie. Všetko som si starostlivo zoradila.

„Na test máte 90 minút," oznámil nám Blake. „Kto bude chcieť skončiť skôr, odovzdá mi papier a potichu vyjde von."

Rozdával papiere sám. Keď sa zastavil pri mne, vymenili sme si pohľady. Vytrhla som mu test z ruky možno až príliš rýchlo, no nevenoval tomu pozornosť. Naše ruky sa však dotkli a statická elektrina akoby preskočila.

Prečo ešte stále cítim tieto hlúposti? Mala by som sa už posunúť ďalej, presne tak, ako som si predsavzala. Možno je to tým, že sme sa nikdy poriadne nerozprávali. Že neprišlo žiadne skutočné uzavretie. Ale viac ho počuť nechcem. A to dáva dokonalý zmysel.

No moja myseľ očividne potrebuje to posledné uzavretie.

Sakra. Teraz na to nemysli. Máš pred sebou plný papier otázok.

„Začnite písať až na moje vyzvanie," povedal Blake ticho a vrátil sa dopredu.

Schválne sedím v prvej lavici. A budem tam sedieť celý rok. Už len preto, aby som sa mu dívala do očí a pripomínala mu, aký je neskutočný podliak.

„Môžete začať pracovať."

Sadol si za stôl a otvoril počítač.

Začala som písať. Odhodlane som prechádzala otázky a snažila sa neprepadať panike. Niektoré boli typu A, B, C, iné na doplnenie. Tento profesor to vždy kombinoval – ktovie prečo. Papier sa rýchlo zapĺňal. Vedela som takmer všetko. A veď prečo by nie? Strávila som nad tým dosť času.

Na chvíľu som zdvihla hlavu a pozrela sa naňho. V poslednom čase je bledší. Asi ho znovu bolí tá noha. Ale to je jeho vec. Mňa by to nemalo trápiť.

Myslela som si, že tak rýchlejšie zabudnem. Ale nestalo sa tak. Stále mi na ňom záleží, lenže hnev, ktorý cítim, je silnejší. A nikdy viac mu nedám najavo, že by som mu bola čo i len trochu schopná odpustiť. Nikdy nedovolím, aby to vedel. Pre toto som sa pevne rozhodla a budem sa toho držať za každú cenu.

Aj keď ma nikto nepriťahuje tak ako on, aj keď pri nikom necítim tú istú eufóriu, nedovolím, aby sa so mnou znovu hral. Drží si odstup – a tak je to v poriadku. Som s tým celkom spokojná. Ale asi som jediná, kto to ešte rieši. Všetci ostatní už za ten mesiac myslia na iné veci. Nikto, verím, netuší, že je stále v mojom srdci. Hlavne nie teraz, keď nás čaká zápočet u Blaka.

Ďalšia tanečná zostava a menší teoretický test, ktoré spolu tvoria hlavný zápočet. Po dekanovom teste boli všetci mimoriadne nervózni a teraz je to ešte horšie, lebo toto je hlavný predmet.

Najprv píšeme test. Sadla som si dopredu, vybrala si veci aj vodu na pitie. Všetko som si starostlivo zoradila.

„Na test máte 90 minút," oznámil nám Blake. „Kto bude chcieť skončiť skôr, odovzdá mi papier a potichu vyjde von."

Rozdával papiere sám. Keď sa zastavil pri mne, vymenili sme si pohľady. Vytrhla som mu test z ruky možno až príliš rýchlo, no nevenoval tomu pozornosť. Naše ruky sa však dotkli a statická elektrina akoby preskočila.

Prečo ešte stále cítim tieto hlúposti? Mala by som sa už posunúť ďalej, presne tak, ako som si predsavzala. Možno je to tým, že sme sa nikdy poriadne nerozprávali. Že neprišlo žiadne skutočné uzavretie. Ale viac ho počuť nechcem. A to dáva dokonalý zmysel.

No moja myseľ očividne potrebuje to posledné uzavretie.

Sakra. Teraz na to nemysli. Máš pred sebou plný papier otázok.

„Začnite písať až na moje vyzvanie," povedal Blake ticho a vrátil sa dopredu.

Schválne sedím v prvej lavici. A budem tam sedieť celý rok. Už len preto, aby som sa mu dívala do očí a pripomínala mu, aký je neskutočný podliak.

„Môžete začať pracovať."

Sadol si za stôl a otvoril počítač.

Začala som písať. Odhodlane som prechádzala otázky a snažila sa neprepadať panike. Niektoré boli typu A, B, C, iné na doplnenie. Tento profesor to vždy kombinoval – ktovie prečo. Papier sa rýchlo zapĺňal. Vedela som takmer všetko. A veď prečo by nie? Strávila som nad tým dosť času.

Na chvíľu som zdvihla hlavu a pozrela sa naňho. V poslednom čase je bledší. Asi ho znovu bolí tá noha. Ale to je jeho vec. Mňa by to nemalo trápiť.