Škola života 28. kapitola

 

„Ideš na nejaký predtermín?" zaujímala sa Gretha potom, ako zápočtový týždeň skutočne skončil a pomaly sme sa presunuli do skúškového obdobia.

Podarilo sa mi urobiť všetky zápočty a ostatné veci som odsunula stranou. No teraz mi pred Vianocami v zozname svietili tzv. predtermíny. Akosi boli všetci nadšení tým, že aspoň jeden by si mohli dať. No predstava, že sa budem učiť teraz a mala by som ísť tak skoro, sa mi vôbec nepozdávala. Samozrejme, väčšina ľudí si dá len jeden, aby to potom mali ľahšie – nejaký menej podstatný predmet.

Naša skupina uvažuje prevažne o dekanovom predmete. Čo pre mňa neprichádza do úvahy. Tam ma má na čiernom zozname, musím vedieť všetko, ak tam chcem ísť. No možno by stálo za zmienku si radšej užiť Vianoce a trápiť sa tým až potom.

„Neviem, ešte som sa nerozhodla. Mám pocit, že nie som pripravená."

„Vieš, že ani ja, ale ešte aj Beatrice ide," dodala Gretha trochu znepokojeným hlasom.

Iste. Akoby ona nešla. Neviem sa úplne zbaviť novej antipatie voči nej. Mám podozrenie, že až príliš veľa rozprávala. Aj keď mi profesor Blake nepovedal, kto na nás upozornil dekana, ona to vedela tiež. Teda nie celkom, ale stačilo podozrenie a oheň bol na streche.

No stále spolupracujeme. Aj keď teraz, počas tohto obdobia, sme si s videami dali pauzu. Aj ona sa potrebuje učiť, tak sme online len minimálne.

„Dáme si to už po Vianociach, kašlime na to. Tak či tak idem domov a..." trochu zosmutnela, keď to povedala.

Iste. Pokúšala som sa mame písať, ale bolo to zbytočné. Reaguje veľmi neisto a zatiaľ ani neviem, či by ma doma chcela. Tak som sa radšej rozhodla ostať na internáte a nič nehrotiť.

Nestojím o to, aby sme sa cez sviatky hádali a aby mi to pokazilo náladu. Radšej ešte nejaký čas počkám, kým to mamu prejde. Dúfam, že sa aspoň trochu upokojila, ale pri nej človek nikdy nevie.

„Ty nejdeš?" pokrútila Gretha hlavou.

„Nie, radšej nie. Ostanem tu."

S Blakom.

Teda nie tak celkom. Ešte neviem, čo sa stane. Možno nič. Ale nejako si už na Vianoce poradím.

„No nebudeš sama."

„Gretha, prosím ťa..."

„Beatrice tu tiež ostáva. Po Vianociach si dala jeden prvý termín a nevidí sa jej správne sa odpojiť od tohto prostredia. Myslí si, že by sa doma nedokázala učiť."

„To iste. A prečo?"

„No vieš... veľká vila, bazény, tisíc príležitostí, ako minúť veci z kreditky. Jej otec ju dosť rozmaznáva."

„Hej, to som si všimla."

Vrátila som sa k písaniu svojej prípravy. Aspoň toto chcem mať dokončené pred Vianocami. Potom sa už k tomu zrejme neprinútim. Potrebujem nejaký systém – čo sa kedy učiť, z čoho už mám poznámky kompletné, aby som si to vedela dobre naplánovať.

„Ale to mi veľmi nepomôže. Mám tráviť Vianoce s ňou?"

„A prečo nie. Nie je až taká zlá. Len trochu uštipačná, ale to sa poddá. Len teraz je pod tlakom. To vieš."

„Iste," pokračovala som v písaní.

Jasné, že je pod tlakom. Prečo by aj nebola. A ten tlak si musí niekde ventilovať. Najlepšie na mne.

„No nič, idem si baliť veci. Tak zatiaľ pracuj," povedala Gretha a pozrela sa na skriňu.

Pripomenulo mi to, že ja budem musieť prať. Teda ísť niekam, kde sa mi to vôbec podarí urobiť. Pred Vianocami chcem mať všetko v poriadku. No až zajtra. Dnes si ešte trochu užijem to, že v podstate už nemáme semináre ani cvičenia a ja som sa dostala na koniec prvého semestra.

A stále som tu.

Dopísala som tú prípravu.

A potom som si pozrela svoj obľúbený seriál.

Dúfam, že Beatrice nebude chcieť cez Vianoce robiť videá. Fakt na ňu teraz nemám náladu.

Po Grethinom odchode a našom rýchlom objatí som na internáte urobila vianočnú výzdobu. Kúpila som malý stromček, aby som to tu mala aspoň trochu útulné. Našťastie už bol ozdobený, takže som ho len položila na stôl a pod neho umiestnila svoje amišské knižky. Cez leto doženiem, čo som nestihla dočítať. Možno aj nejaký ten osobný rozvoj a samozrejme budem riešiť ešte aj učenie. Dám si individuálne tréningy, keď na to teraz budem mať viac príležitostí a keď bude oveľa viac voľných miestností. Nacvičím si praktické časti skúšok. Ale cez sviatky si od hlavnej línie oddýchnem. Budem oslavovať — ešte neviem, či s niekým alebo sama — ale urobím si to najlepšie, ako len budem môcť.

No ešte som sa ani nestihla poriadne spamätať a už zaklopala Beatrice.

„Tak ostali sme tu len my dve. Ostatní z partie sú preč," skonštatovala pokojne.

„Asi to tak bude. Len my dve a seriály," odpovedala som.

Bola som pripravená ponúknuť jej bielu vlajku, ak bude dobrá. Pri Grethe som sa už vyzúrila, no teraz som sa na Beatricu snažila pozrieť v inom svetle. Teda za predpokladu, že ku mne bude úprimná. Bola tu jedna otázka, ktorú som sa jej rozhodla položiť. Už ju poznám natoľko, že by som mala vedieť posúdiť, kedy si vymýšľa a kedy hovorí pravdu. Nie je až taká dobrá klamárka, skôr jedná narovinu.

„Beatrice, povedala si dekanovi o nejakých podozreniach?" opýtala som sa a poriadne som sa jej zadívala do očí.

Neurobila žiadne upokojujúce gesto, ostala úplne nad vecou.

„Nie, prečo?"

„Ja len tak."

„Žeby problémy v raji?" natiahla sa ku mne a pohladila ma po líci.

Striasla som sa. Ten dotyk nebol celkom nepríjemný, ale aj tak. Asi mi len chýba, že nemám od rodiny žiadny kontakt a teraz už ani od Blaka. Ešte tak ďaleko rozhodne nie sme.

„Nie, nie je to tak, ako si myslíš."

„No videla som, ako kruto ťa hodil cez palubu. Všetci to videli... Nechceš trochu utešiť?"

„Od teba?"

„Iste. Také priateľské objatie predsa neuškodí."

Hej, keby to bola priateľka. No nechcela som jej prezradiť, že sa to medzi nami zlepšilo. Nech si len myslí, že sme na tom stále zle.

„Jasné, prečo nie."

Naklonila sa ku mne a čo ma prekvapilo, skutočne ma objala. Myslela som si, že si zo mňa skôr uťahuje.

„Bude to dobré, uvidíš... Možno lepšie než predtým. Mimochodom, nezájdeme na masáž?"

„No, tak to neviem, či by mi nemohlo uškodiť."

„Nie, určite nie. Toto je iná masáž, skôr taká relaxačná verzia. Pomalá, jemná..." šepkala mi.

„Neviem... možno by sme mohli, ale nemôžem si to dovoliť."

„Dáme videjko a budeme môcť."

Iste. To som čakala. Práca.

„Okej, tak to skúsime. Ale žiadne videjko z masáže."

Zachichotala sa. „Neboj sa, to rozhodne nie. Naši by ma zabili."

Pustila som ďalšiu epizódu seriálu. Možno si aspoň pri tom rozumieme. A čo sa týka masáže, je pravda, že ma pre zmenu začalo pobolievať plece od určitého pohybu na tréningoch, takže by to mohlo pomôcť.

No nepočítala som s tým, že ma zoberie do nášho školského masážneho centra. Devon. Hádam ho tu nestretneme, keď je športový lekár. Toho som sa trochu bála. Od nášho odlúčenia sme sa nevideli. No on je lekár, nie masér, tak sa nemám čoho báť.