Škola života 29. kapitola

 

Pripravila som sa na masáž. Nemala by som sa cítiť, akoby som robila niečo zlé, a predsa som sa nemohla zbaviť pocitu, že aj keď som Devona nestretla, nemala by som byť na jeho území. Dosť mi pomohol a celé toto voči nemu nebolo fér. No moje srdce ma zradilo a priviedlo ma k tomuto riešeniu. Bez ohľadu na následky.

Ovládaná pochmúrnymi myšlienkami som sa pripravila. Do miestnosti vošiel masér a s úsmevom ma pozdravil. Nepoznala som ho, čo som považovala za vítaný bonus. Aspoň trochu sa mi upokojilo srdce.

„Tak čo to dnes bude?" opýtal sa.

„Skôr niečo relaxačné. Potrebujem vypnúť hlavu."

Mala som v nej toľko otázok. Mám znovu veriť Blakovi alebo radšej počúvať rozum? Nechcem si tým prejsť znovu. A predsa k nemu stále niečo cítim, aj keď sa mi vôbec neotvoril. Neviem ho čítať, netuším, čo urobí nabudúce – a to ma znepokojuje. Kiežby bol iný.

Prečo som začala pochybovať práve pred skúškovým a pred sviatkami? To nie je dobré obdobie.

S povzdychom som si ľahla na lehátko a dovolila som si zaujať čo najpríjemnejšiu polohu.

„Samozrejme, na to sme tu," povedal masér.

Na jeho vizitke som videla neromantické meno Ted. Pripomenulo mi to jednu vzdelávaciu aplikáciu, ale teraz som vzdelávanie ani prejavy nepotrebovala. Len pokoj, ticho a odlet myšlienok do bezpečných vôd.

Pocítila som sladkú istotu, keď sa jeho ruky zľahka dotkli môjho chrbta. Len veľmi jemne, veľmi opatrne. Najmä v oblasti krku som cítila nové napätie.

„Máte toho asi veľa na pleciach," poznamenal.

„Áno... presne tak," pomyslela som na to najväčšie bremeno – moje hlúpe srdce.

Vraj ho treba počúvať. Ale v dnešnej dobe, keď je tak často oklamané, môžeme mu ešte vôbec veriť?

Nechala som jeho ruky kĺzať po svojom krku a rozhodla som sa, že sa ešte nebudem rozhodovať.

Urob skúšky, dievča. Ak sa teraz vytočíš, neurobíš ich a všetko úsilie bude zbytočné.

Hovoril mi rozum.

No srdce túžilo po impulze, po zradnej nádeji, ktorá ho pripraví o rozum.

Predstavila som si svet, v ktorom neurobím skúšky. A počujem: Ja som ti hovorila, že na to nemáš.

Radšej nie. Teraz nie.

Zavrela som oči a sústredila sa na ruky, ktoré odo mňa nič nechceli. Na ruky, ku ktorým som necítila žiadnu citovú väzbu – a hneď mi bolo lepšie. Hrejivé dlane sa posúvali nižšie po chrbte. Konečne som sa trochu uvoľnila. Keď pritlačili presne tam, kde bolo treba, hrča obáv a strachu konečne povolila.

Jemné kĺzanie a tlak na správnych miestach vypli moje zlé myšlienky úplne. Zrazu mi bolo dobre. Bola som na ostrove sladkej blaženosti a ticho som vnímala dotyk, ktorý nebol vôbec náročný – práve naopak. Hral sa s mojím chrbtom ako s citlivým nástrojom, až kým som úplne nevypla.

Hneď mi bolo lepšie.

Nechcela som, aby masáž skončila. Len som si vychutnávala ten pocit – podobný relaxačným cvičeniam, a predsa iný.

„Tak to je na dnes všetko," povedal Ted potichu a jemne stiahol ruky.

„Ďakujem, bolo to veľmi príjemné," povedala som ticho.

„Iste, aj nabudúce."

Platbu som mala vybavenú cez školský systém, tak odišiel. Obliekla som sa a čakala na Beatrice. Celý svet bol zrazu v iných farbách. Napätie z chrbta a pliec sa vytratilo.

Už viem, čo urobím. Viem to.

Nebudem robiť nič.

Skúškové je priorita. Ostatné môže počkať. Tak som to predsa vždy chcela.

Beatrice vyšla von rožiarená, podobne ako ja.

„Ako bolo?" opýtala sa.

„Skvele."

„Ideme ešte do kaviarne?"

„Jasné."

Sadli sme si, objednali kávu a trochu sa rozprávali. Len o skúškach a našom biznise. Beatrice bola dnes prekvapivo v pohode. Až som ju takmer nespoznávala. Akoby si vôbec nerobila starosti kvôli skúškam ani Vianociam.

Tie sa ma predtým trochu dotkli. Predsa len, bude to prvý raz, čo nebudem na Vianoce doma. A to nie je len tak. Kiežby ma to netrápilo vôbec. No bála som sa, že obavy sa vrátia.

„Máš už nejaké darčeky?" opýtala sa Beatrice.

„No ani nie. Aj tak nejdem domov. A ty?"

„Ja si niečo skrátka doprajem sama. Keďže tiež nejdem domov, ale nejaké to potešenie – aspoň malé – musí byť. Toto je vlastne prvý darček."

Možno má pravdu. Môžem si dopriať darčeky aj bez domova. Môžem byť k sebe láskavejšia. Po všetkom, čo ma čaká, si to môžem dovoliť.

Zvonček na dverách kaviarne zazvonil. Vošiel profesor Blake.

Sakra. Ruka sa mi mierne zatriasla okolo hrnčeka. Ako je možné, že máme na seba také „šťastie"?

„Dobrý deň, pán profesor," pozdravila ho ako prvá Beatrice, potom aj ja.

„Dobrý deň," odpovedal a postavil sa do radu.

Jeho oči ostali chladné. Už sa ma to nedotklo tak ako kedysi. A Beatrice sa nepýtala, čo je medzi nami. Len položila ruku na tú moju. Prekvapivo mi to nebolo nepríjemné.

Človek niekedy potrebuje oporu. A ona v podstate nie je zlá. Nie skutočne zákerná. Viem, že keby chcela, mohla by mi to zhoršiť – a predsa to neurobila. Ani tú klauzulu zo zmluvy nikdy nevytiahla.

Momentálne som bola nalomená dať jej ešte jednu šancu. Tentoraz však poslednú – a potom sa uvidí.

„Len pokoj, to nič," povedala mi potichu. Snažila som sa jej veriť. Neskrývať sa pred všetkým a všetkými tak, ako to robí Blake.

Na internáte bolo večer tak ticho. Najmä počas Štedrého dňa. Aj keď som si od rána púšťala koledy, teraz to už nikoho netrápilo – väčšina ľudí bola preč. Napriek tomu mi prišlo trochu smutno, že som sama.

Aj keď som si kúpila pár malých potešení. Sladkosti, perníčky, koláčiky. A aj jedného Labubu, ktorého som chcela otvoriť až pod stromčekom, aby doplnil toho môjho druhého. Najviac som si priala vytiahnuť si Labubu Láska. Ten sa mi teraz páčil asi najviac. A trochu ma fascinoval aj celý rozruch okolo týchto postavičiek. A keďže už neboli také moderné, bol to ideálny čas na kúpu. Trochu si urobiť radosť.

Dokúpila som si aj pár ďalších amišských kníh. A Derek nám dokonca dal darčeky. Vraj si ich máme otvoriť až pod stromčekom, no podľa hrúbky a váhy to vyzeralo, že je to kniha. Tak som ju vzala do rúk ako prvú.

Rozbalila som papier. Na titulke stálo:

Ako sa chrániť pred internetovými podvodníkmi... Vzrušujúci sprievodca, ako odolať nástrahám podvodníkov.

Ten muž na obálke mu bol trochu podobný. Derek nám už spomínal, že jeho otec píše odbornú literatúru. Videla som aj pár ich fotiek na jeho účtoch. Takže píše o podvodoch. Mimoriadne užitočné – to si určite prečítam.

Len zľahka som tú knihu prelistovala a hneď som narazila na prvú písomnú zmienku o podvodoch, ktorá siahala dosť ďaleko do histórie ľudstva. Bolo to natoľko zaujímavé a zároveň znepokojujúce, že som naraz zhltla najmenej tridsať strán.

Potom niekto znovu zaklopal.

„Vstúpte," prehlušila som koledy.

Beatrice vošla dovnútra, oblečená ako vianočný škriatok.

„Dáme si spolu večeru, všetko som objednala."

„Jasné, prečo nie..." pomohla som jej s vozíkom, ktorý si priniesla. Ktovie, odkiaľ ho vzala – bol plný jedla. Všetko sme vyložili na stôl. Na večeru som tak trochu nemyslela.

„Tak aj ty si to už rozbalila," povedala.

„Iste. Je to naozaj super čítanie, skús to."

„Naozaj? No ja sa trochu bojím o tom čítať."

„Tomu verím, ale je to fakt dobré. A okrem toho, týka sa to každého z nás."

„To máš pravdu. Je to smutné, ale je to tak."

Na chvíľu knihu odsunula a sadla si za stôl. Spolu sme sa najedli a potom sme si pustili vianočný film.

S Blakom som sa radšej nerozprávala. Rozhodla som sa pre úplné ticho. Ani on mi nenapísal. Očividne nemá toľko odvahy, ako som si myslela.