Škola života 30. kapitola záver

 

Tak a máme to za sebou. Skúškové skončilo. Mám urobené úplne všetky skúšky. Niektoré lepšie, niektoré horšie. No štipendium mi ostane podľa všetkého, čo by malo znamenať, že v letnom semestri budem mať financie v poriadku. Takmer som neverila, že sa mi to vôbec podarí. Až do poslednej chvíle to bolo veľmi napínavé. No teraz si už môžem trochu oddýchnuť.

A užiť si prvé prázdniny na vysokej, ktoré budú dlhšie, než som čakala. No domov sa nechystám. Mama ešte nie je pripravená.

Prijala som ponuku od Beatrice, aby som s ňou šla do Talianska. Do ich rodinnej vily v Toskánsku. Povedala, že jej nevadí, že tam budem bývať zadarmo. Tak či tak by tam inak vraj bola sama. Len občas sa tam vraj objaví niekto z jej rodiny, no ani oni nemajú námietky proti tomu, aby si so sebou vzala kamarátku.

Priznám sa, že do Talianska som sa vždy chcela pozrieť a s mojimi financiami by to nebolo tak celkom možné. Hlavne nie teraz. Tak som sa rozhodla ísť s ňou. Zisky z videjok musím šetriť na budúci rok. Ktovie, čo ešte príde.

No ešte som sa nerozhodla ohľadom profesora Blaka a vlastne ani neviem, čo mám urobiť. Dala som si čas do skúšok a teraz, keď ich mám za sebou, by som to mala riešiť, lenže stále som dúfala, že to skúsi on. Že bude aspoň trochu bojovať o náš vzťah. No doteraz len mlčal.

Tak som si už pomaly začala baliť veci, asi aj s tým, že zrejme z toho nič nebude a ja polku prázdnin preplačem. No to som si hneď zakázala. Nejdem tam predsa preto, aby som sa trápila, ale možno preto, aby som zabudla a začala odznova.

Na to som sa snažila myslieť, keď som si balila veci a pripravovala som sa na odchod. Ktovie, ako to bude v ďalšom semestri. Sama neviem. Skúšky boli tak náročné, že ma aj teraz všetko bolí. A sama netuším, či budem schopná vôbec dokončiť prvý ročník. Áno, veľmi by som chcela, ale som zo všetkého tak unavená, že si už nie som až taká istá.

Ale stále je to môj sen. A ja som verila, že je to len dočasné váhanie, ktoré rýchlo prekonám.

„Už si hotová?" opýtala sa Beatrice, ktorá už netrpezlivo prestupovala pri dverách.

„Áno, len chvíľu vydrž," snažila som sa skontrolovať, či som nezabudla na nejaké veci.

Našťastie som zbalila všetko. A nič, čo by som nemusela potrebovať, neostalo. Tak som vyšla von a zavrela za sebou dvere. Kufor mi pripadal ťažký, bola som tak unavená, že som sa ledva držala na nohách. Potichu sme zišli dolu.

Čakalo tam na nás auto, ktoré objednala Beatrice. Bolo ako z rozprávky. Naložili sme si kufre dovnútra. Šofér nám otvoril dvere. Nastúpila som a usadila som sa na pohodlnom sedadle. Cítila som sa zvláštne, akoby som opúšťala miesto, ktoré sa už stalo mojím domovom.

No zároveň som bola aj šťastná, že na chvíľu vypnem a odídem z toho nekonečného kolobehu. Moja myseľ potrebovala vypnúť a len sa baviť tak zúfalo. No už čoskoro sa vrátim späť a privítam letný semester.

Tak či tak, aj keď sa mi nesplnilo všetko, čo som chcela, to hlavné ešte mám. To hlavné, čo ma stále núti pokračovať. Odhodlanie a novú silu.

Posadila som sa rovno a sledovala som, ako sa škola pomaly stráca. Spolu s ňou akoby mizla úzkosť. Akoby zmizol strach.

Zazvonil mi mobil. S chvením som ho vybrala z tašky. Šmýkali sa mi ruky. Srdce sa mi chvelo.

„Kto je to?" opýtala sa Beatrice.

„Nikto dôležitý," hlesla som ticho.

Mám to vziať, alebo nie? Čo ak mi to pokazí celý výlet? Už som nechcela, aby ma niečo zastavilo. No nemohla som ani odísť bez toho, aby som ešte aspoň raz... nedúfala, že sa všetko môže obrátiť na dobré.

„Pokojne to zdvihni, ja sa nebudem pozerať," Beatrice sa tiež otočila viac dopredu.

„Prosím," hlesla som ticho.

Na druhej strane chvíľu vládlo ťaživé ticho. Potom sa ozval jeho hlas.

„Ľúbiť ťa, Olivia... a nechcem ťa stratiť."

Zatajila som dych. Naozaj to povedal? Alebo sa mi to len zdalo. Nie. Nemohlo sa mi to zdať. Moje srdce bolo si tak isté, že rozumelo správne. 

„Aj ja ťa ľúbim, veľmi ťa ľúbim," povedala som rozhodne.

Pohľad Beatrice takmer pálil, no vydržala som to. Nesmiem dať celkom presne najavo kto to je. 

Boli sme na ceste na najlepšie prázdniny a znovu mám nádej.