6. kapitola Potterheadka 6. kapitola

 Naši šli do práce. Večer potrebujú ešte doriešiť nejaké komplikácie s investorom. Derek ostal na prespávačke a ja som bola po dlhom čase doma úplne sama.

Rozhodla som sa ísť do domčeka a stráviť tam pekný večer pri mojej telke, kde už mám všetko poriadne ponastavované. Okrem toho som si chcela vyskúšať svoj starý chrabromilský kostým. Potrebovala som zistiť, či mi je ešte dobrý. Ak nie, predám ho v aplikácii a kúpim si niečo iné. Našla som jednu, kde vždy nájdem rôzne veci z Harryho Pottera za prijateľné ceny.

Včera mi odtiaľ prišlo zrkadlo z Erisedu. Už som ho čiastočne rozbalila, no ešte som ho poriadne neumiestnila na správne miesto. Nemala som na to čas. Písala som si s Griffinom. Šlo nám to čoraz lepšie a skutočne sme prešli viacero scenárov. Ak to takto dobre pôjde, budeme sa môcť hrať aj naživo. No ešte som sa celkom nerozhodla, či tento týždeň, alebo až budúci. Ale bolo to na dobrej ceste.

Prešla som okolo bazéna. Dnes sa doň naliala dezinfekcia, má svoj deň. Je to nutné a aj potrebné. Našťastie sa teplota trochu znížila. Prišiel studený front a mne to celkom vyhovovalo. Bolo také ťažké písať Griffinovi v tých horúčavách – strašne sa mi chcelo, no zároveň som sa neskutočne prehrievala a musela som v miestnosti zvýšiť klímu.

Pozvala by som aspoň dievčatá, no písali mi už deň predtým, že dnes budú mať všetky program. Každá síce zvlášť, so svojou rodinou alebo s kamarátmi, ktorých ja nepoznám. Už to rozhodne nebolo tak ako predtým, keď sme sa v domčeku aj mimo neho stretávali pravidelne.

Potichu som prešla k domčeku, vybrala kľúč a otvorila ho. Posunula som zrkadlo z Erisedu viac na pravú stranu a upevnila som ho do stojana, ktorý prišiel spolu s ním. Našťastie stálo pevne a vyzeralo skutočne výnimočne. Akoby tam ani žiadny stojan nebol.

Dokonca sa v ňom skutočne odrážala moja podoba, čo síce nebolo až také úžasné, ale aspoň to pôsobilo realisticky.

Z truhlice som vybrala starý Hermionin kostým. Tento bol so sukňou, bielou košeľou s jemne nariaseným golierom a červeno-zlatou kravatou, ktorá už mala trochu ošúchané okraje. Na svetri bol prišitý chrabromilský erb a látka bola mäkká, trochu vyťahaná z častého nosenia. K tomu patril aj tenší čierny habit, ktorý sa dal ľahko prehodiť cez plecia.

A samozrejme malý plyšový prútik, ktorý som kedysi dostala ako darček.

V kúte som si ho rýchlo obliekla a podišla späť k zrkadlu.

Nuž, bol dosť tesný. Ale ešte sa dal obliecť. Aj keď sukňa sa stávala skôr mini. Páčilo sa mi však, že bola skladaná a po prvý raz som mala pocit, že sa mi moje stehná aspoň trochu páčia. Musela som však povoliť trochu viac šnúrok. Ale ešte asi neprišiel ich čas.

Otočila som sa ešte raz.

Niekto zaklopal.

Sakra. To sa už naši vrátili.

„Vstúpte,“ hlesla som a uhladila si kravatu.

„Neruším?“ opýtal sa zrazu pán Roberts.

Nečakala som, že príde. A už vôbec nie, že ma uvidí oblečenú v kostýme. No on sa len usmial.

„Povedala si, že ti tu bliká žiarovka. Práve som si našiel čas. Ale ak to už nie je nutné…“

Pristískala som si ruky tesnejšie k telu.

„Jasné, áno, hovorila som to. Pokojne ju môžete vymeniť, ja sa s vami potom vyrovnám…“

Do tohto závitu išli také špeciálne žiarovky. Trochu iné než tie, ktoré som bežne videla v obchode. Domček bol starší, no pán Roberts ich vždy dokázal zohnať.

„Okej, len si prinesiem rebrík…“

Prikývla som a sadla som si na gauč. Nemala som čas sa prezliecť, lebo rebrík mal zjavne hneď pri domčeku. O chvíľu ho už postavil do stredu miestnosti.

„Bude to o chvíľu, len na moment vypnem elektrinu.“

„Okej,“ hlesla som ticho.

Ani raz sa na mňa nepozrel. Vôbec. Zjavne mu to bolo jedno, ale aj tak som bola celá napätá.

Vypol elektrinu, vyšiel na rebrík, vykrútil žiarovku a vložil tam novú. Starostlivo ju zatočil. Ja som ho len ticho sledovala, neschopná pohybu. Šlo mu to skutočne od ruky. Môj otec sa s takými vecami vždy trápi a ide mu to pomaly. Zvyčajne si pýta radu práve od nášho zručného suseda.

„Tak a je to. Teraz to vyskúšame…“

Zapol elektrinu a potom aj svetlo. Rozvody sú tu staré a nestabilné, aj keď ide len o žiarovku, vždy všetko vypínal. Úplne som chápala prečo.

Svetlo bolo znovu jasné.

„Ďakujem, pán Roberts… ehm, dáte si kávu?“ opýtala som sa. Ani neviem prečo sa vždy cítim až príliš zaviazaná, keď pre mňa niečo urobí, aj keď rovnako pomáha aj otcovi.

Pán Roberts siahol znovu po vypínači. Nebolo ešte nutné plytvať elektrinou, svetlo bude dnes aj tak až do deviatej.

„Áno, iste, ak ti to nebude prekážať…“

Celkom vzadu som mala aj kanvicu.

„Len pôjdem nabrať vodu a hneď sa vrátim…“

Vzala som ju a vyšla do letnej kuchyne. Odtiaľ sa dala nabrať voda tiež. A bolo to bližšie, než keby som mala ísť po druhej strane až do domu.

S čerstvou vodou som sa vrátila späť. Nevšímal si môj kostým, a tak mi ani nedošlo, že som sa z neho ešte stále neprezliekla, aj keď som mala šancu vojsť aj do domu. Bola som však príliš nervózna na to, aby mi to vôbec napadlo.

„Toto je nové, však?“ povedal, keď sa pozrel na zrkadlo.

„Áno,“ hlesla som ticho. „Včera mi to prišlo. Je to zrkadlo z Erisedu.“

„Veľmi pekné,“ vyhlásil spokojne.

Zapla som kanvicu a pripravila kávu z menšej poličky celkom na boku, kde som mala kávu a čaje pre návštevy. Samozrejme, robila som si ich aj ja, keď som dostala chuť. Sadla som si oproti nemu a medzi nami som ponechala voľnú medzeru.

„Tak ako sa vám darí v novej práci?“ opýtala som sa. Od otca som vedela, že ho nedávno prepustili, no už si našiel nové uplatnenie.

„Celkom dobre. Je to zmena, dosť veľká, ale lepšie ako nič.“

„Viete, ja som si o vás robila starosti. Nie je ľahké tu zohnať novú prácu.“

„To je pravda. Asi by som mal byť viac vďačný za to, že sa mi to podarilo. Len to skrátka nie je celkom to, na čo som bol zvyknutý.“

Potom sme sa na seba chvíľu len dívali.

Sakra, čo mám hovoriť. Ten knedlík bol už zas v krku. Tak som sa len usmievala ako prihlúpla, až kým neprišiel čas zaliať kávu.

Vzala som jeden z HP hrnčekov.

„S cukrom, ako zvyčajne?“ opýtala som sa, keď bolo už všetko pripravené.

„Bez.“

Tak to bola teda odvaha. Mne sa to vždy zdalo dosť horké.

Zaliala som kávu a odložila kanvicu. Rukami som si prešla po stehnách, kým on pomaly pil.

„Ostatné veci fungujú?“ opýtal sa.

„Áno, myslím si, že je všetko tak, ako má byť.“

„To rád počujem. Tento domček je tak trochu zázračný sám o sebe. Ani som neveril, že to bude fungovať, no vyzerá to lepšie, než som pôvodne čakal.“

Znovu som len prikývla.

S čerstvou vodou som sa vrátila späť. Nevšímal si môj kostým, a tak mi ani nedošlo, že som sa z neho ešte stále neprezliekla, aj keď som mala šancu vojsť aj do domu. Bola som však príliš nervózna na to, aby mi to vôbec napadlo.

„Toto je nové, však?“ povedal, keď sa pozrel na zrkadlo.

„Áno,“ hlesla som ticho. „Včera mi to prišlo. Je to zrkadlo z Erisedu.“

„Veľmi pekné,“ vyhlásil spokojne.

Zapla som kanvicu a pripravila kávu z menšej poličky celkom na boku, kde som mala kávu a čaje pre návštevy. Samozrejme, robila som si ich aj ja, keď som dostala chuť. Sadla som si oproti nemu a medzi nami som ponechala voľnú medzeru.

„Tak ako sa vám darí v novej práci?“ opýtala som sa. Od otca som vedela, že ho nedávno prepustili, no už si našiel nové uplatnenie.

„Celkom dobre. Je to zmena, dosť veľká, ale lepšie ako nič.“

„Viete, ja som si o vás robila starosti. Nie je ľahké tu zohnať novú prácu.“

„To je pravda. Asi by som mal byť viac vďačný za to, že sa mi to podarilo. Len to skrátka nie je celkom to, na čo som bol zvyknutý.“

Potom sme sa na seba chvíľu len dívali.

Sakra, čo mám hovoriť. Ten knedlík bol už zas v krku. Tak som sa len usmievala ako prihlúpla, až kým neprišiel čas zaliať kávu.

Vzala som jeden z HP hrnčekov.

„S cukrom, ako zvyčajne?“ opýtala som sa, keď bolo už všetko pripravené.

„Bez.“

Tak to bola teda odvaha. Mne sa to vždy zdalo dosť horké.

Zaliala som kávu a odložila kanvicu. Rukami som si prešla po stehnách, kým on pomaly pil.

„Ostatné veci fungujú?“ opýtal sa.

„Áno, myslím si, že je všetko tak, ako má byť.“

„To rád počujem. Tento domček je tak trochu zázračný sám o sebe. Ani som neveril, že to bude fungovať, no vyzerá to lepšie, než som pôvodne čakal.“

Znovu som len prikývla.

Bola som úprimne rada, že sa mu ho podarilo opraviť. Mohla som sa tu pokojne baviť s Harry Potter vecami bez toho, aby som počúvala, že to možno až príliš riešim a podobne. Ja som ten pocit nemala. Len som chcela ostať vo svete, ktorý mi bol blízky, a cítila som sa v ňom v bezpečí.

„Ďakujem vám, že ste sa o to postarali. Aj za to, že nespochybňujete hranice.“

Jemne odložil šálku a náhle sa posunul trochu bližšie.

„Nemám dôvod ich spochybňovať. Okrem toho by som to tak či tak nevedel využiť a bola by škoda nechať zbúrať takú zaujímavú stavbu. Aj keď technicky potrebovala vylepšenia, nevedel by som si predstaviť, že by tu nebola.“

„Ani ja…“ hlesla som ticho.

Jeho ruka len zľahka prešla po mojich vlasoch, no potom sa rýchlo stiahla. Bol to len nevinný dotyk.

„Vieš, že keby si čokoľvek potrebovala, som tu. Kedykoľvek sa na mňa môžeš obrátiť…“

Potom náhle sykol od bolesti a odsunul vankúš.

Sakra. Zas tá kniha. Asi som ju fakt nemala kupovať.

Zrazu ju držal v rukách a ja som po nej skočila. No bolo už neskoro, otvoril ju. Očami prebehol pár riadkov, potom obrátil stránku.

V srdci som mala zmätok a strašne som sa hanbila. Prečítala som už väčšiu časť z nej, bola som fakt zvedavá, ale stále mi všetko nebolo jasné. V teórii to vyzeralo tak jednoducho, no v praxi ani nie.

Vzduch náhle akoby zhustol. Cítila som, ako stuhol, keď prešiel na ďalšiu stránku.

„Pán Roberts, viete, ja…“

„Je to v poriadku, že si zvedavá… rozumiem tomu. Tiež som bol veľmi zvedavý,“ vyhlásil pokojným hlasom bez akéhokoľvek náznaku odsúdenia. „Prečítaj si to všetko, je to potrebné. Určite sa ti to zíde.“

Iste. Pokiaľ ma tá kniha znovu neuvedie do momentov, ako bol tento.

„No musím priznať, že nepíšu celkom jasne o praxi. Len naznačenie, ktoré ti veľmi nepomôže, aspoň nie tak, aby si skutočne cítila, čo to znamená.“

Po jeho slovách som v zrkadle videla, ako ma zaplavila červeň.

„Keď myslíte,“ hlesla som ticho.

Vzduch sa zrazu dal krájať.

Zavrel knihu a videla som, ako znovu siahol po hrnčeku. No tie jeho slová sa mi stále točili v hlave. Myslel to tak, ako som si myslela, že to myslel? Alebo je to len moja predstava?

„Tvoj otec povedal, že máte aj prasknutý schod na pravej strane. Vraj sa na to nestihol pozrieť.“

„Áno, je to tak, máme. Ale prekračujeme ho,“ hlesla som ticho a srdce mi pulzovalo zvláštnym pocitom. Neviem, čo presne to bolo.

To, ako vtedy povedal tie veci, ma trochu znepokojilo, no zároveň vo mne prebudilo zvedavosť. Ako to myslel, že to nie je dostatočne opísané? No on sa od tej témy odklonil, akoby nikdy neexistovala.

„Keď bude doma, prídem to s ním prebrať. Nechcem, aby niekto z vás ešte prišiel k úrazu. Možno bude nutné vymeniť celú základovú dosku.“

„Asi máte pravdu,“ hlesla som, no hlas sa mi neuveriteľne chvel.

Sakra, chcem vedieť, čo tým myslel. Ale ako sa ho na to opýtať? To by som asi nemala. Ale čo ak to vie aj Griffin a ja budem hlúpa, keď… Nie. To skrátka nemôžem. On je dospelý. Nesmie sa ho pýtať na také veci.

„Aj mne sa to stalo. Tieto domy sú fakt staré, majú toho za sebou veľmi veľa, nemyslíš?“

„Iste, je to tak…“ V hrdle mi úplne vyschlo. Tá otázka sa stále tlačila do popredia.

„Tak nič, ja už teda pôjdem, nebudem ťa viac vyrušovať,“ náhle vstal. Možno až príliš prudko.

No ja som akosi nedokázala pochopiť, ako môže teraz odísť. Teraz, keď sa vo mne prebudila tá otázka a čoraz intenzívnejšie sa dožadovala mojej pozornosti.

„Ja… nechcete si pozrieť film?“ navrhla som.

„No neviem, čo by som mal. Už je predsa len dosť neskoro. Nechcem ťa uviesť do nepríjemnej situácie.“

„Nie, to nie. Ja budem rada, ak ostanete ešte chvíľu.“

Zatváril sa trochu odmietavo, no potom sa jeho tvár vyjasnila.

„Dobre, chvíľu ešte ostanem.“

Zapla som televízor. Dávali akýsi film o sestrách, ktoré cestovali domov. Šli na roadtrip. Len sme ticho sledovali obrazovku. Párkrát som vrhla pohľad na pána Robertsa, či znovu nenahodí tú tému, keď sa im do cesty postavil neznámy cudzinec a ony ho prijali do svojho auta. To bolo dosť veľké riziko. Ja by som to teda neurobila.

No on len sledoval obrazovku, ticho a bez akýchkoľvek ďalších rečí. Potom sa trochu pohodlnejšie oprel o vankúše. Film šiel ešte ďalšiu hodinu a on tam pokojne sedel. Bol zaujímavý, ale nedokázala som sa naň vôbec sústrediť. V krku mi vyschlo.

„Pán Roberts,“ naklonila som sa bližšie, „to, čo ste povedali o tej knihe… Viete mi to bližšie vysvetliť?“ opýtala som sa takmer šeptom.

„Nie, to som fakt nemal robiť, Estelle. Ani neviem, prečo som to spomenul. Naozaj ma to mrzí.“

„To je v poriadku. Ja o tom chcem hovoriť. Teda chcem vedieť, ako to urobiť lepšie ako v tej knihe…“ dostala som zo seba úplným šeptom.

Pán Roberts sa zamračil.

„Ale to fakt nie, Estelle. Tak som to naozaj nemyslel. Nechcem, aby si si o mne myslela niečo zlé. Ako som povedal, vôbec som s tým nemal začínať.“

Chcel vstať, no ja som ho chytila za ruku.

„Nezaspím, keď mi to nepoviete…“

„Naozaj je už neskoro, Estelle. Musím ísť,“ vyhlásil tvrdo. Očividne aj on ľutoval, že sme sa dostali do tejto situácie.

Chcela som namietnuť, no vzal rebrík a opustil chatku.

Ostala som tam sedieť úplne zmätená.

Čo sa to práve stalo? Prečo mi nedal priamu odpoveď, keď už s tým začal? Sakra, prečo som ju ja vôbec chcela?

Zapozerala som sa do filmu. Začal byť napínavejší. Obe sestry sa do toho muža zamilovali.

Pozerala som potom aj ďalší film. Bol trochu kriminálny, o únose. Mama by mi to pozerať nedovolila, tvrdila by, že budem mať zlé sny. No ja som od toho nemohla odtrhnúť zrak.

Snívalo sa mi o maskách a o útekoch. Prebudila som sa znepokojená a rozrušená.

Ráno v domčeku. Zakrytá len jemnou dekou.

No bola to moja chyba. Ja som predsa chcela pozerať také veci.

Na chvíľu som sa ešte viac zabalila do deky a rukou som si prešla po záhyboch sukne. V tom sne sa susedova podoba prelínala so scénami z filmu. Neviem prečo ale vzrušilo ma to. Ten pocit, v takejto podobe som ešte nemala. 

Zahanbene som sa viac zamotala do vankúša. Prečo myslím na také veci? Také napol divné. 

Prstami som zišla nižšie. Nie. To teda nie. Rýchlo som ich odtiahla. On je náš sused a kamarát. Nič to neznamená len ma včera trochu zmiatlo to čo povedal, to je všetko. 

"Estelle!" počula som mamu vonku kričať. Odhrnula som prikývku a vyšla von z domčeka. 

"Ty si znovu spala v domčeku?"

"Áno, mami, akosi som tam zaspala."

"Dobre, tak poď na raňajky, už sú na stole. Potom sa pozhovárame." 

Vošla som dovnútra, znepokoejná tým, prečo sa hnevá. Tuší snáď niečo. Každopádne nič sa predsa nestalo.