9. kapitola Návrat

 Dumbledore sa vrátil.

Cítila som prudké napätie, ktoré mi sedelo na hrudi ako kameň. Áno, viem, čo povedal Hagrid. Ale Dumbledore sa nemohol kvôli mne až tak veľmi zmeniť. A keby aj, aspoň akademicky by som mohla nahodiť podobnú tému. Možno by mi poradil aj bez toho, aby presne vedel všetky podrobnosti.

To som si myslela aspoň do poslednej chvíle.

Keď som si však prečítala oznam na riaditeľni, bolo mi jasné, že je to ešte horšie, ako hovoril Hagrid.

Študentom vstup zakázaný.

S otázkami ohľadom problémov sa obracajte na vedúcich fakulty.

Konzultačné hodiny zrušené.

Kameň na hrudi mi ešte viac narástol. Takže sa s ním vôbec nedá hovoriť? Ani teoreticky? A čo teraz? Viem, že som bola na to pripravená, ale aj tak som mala malú nádej, že si nájdem spôsob, ako mu to prezentovať. No on očividne nestojí o osobné stretnutia so študentmi.

Stála som tam, neschopná rozhodnúť sa, či mám predsa len požiadať príšeru, aby ma pustila ďalej. Možno by som to mohla napriek tomu skúsiť, ale jedna časť zo mňa netúžila vidieť, čo som napáchala.

„Tak toto nebude ľahké," počula som za sebou hlas.

Bol to Tom. Akosi sa vždy vedel objaviť na tom správnom mieste. Zrejme mu nič neunikne.

Obrátila som sa k nemu a založila si ruky v bok.

„Chcela by som hovoriť s riaditeľom."

„Tak veľa šťastia. Oni ti len tak neotvoria."

Jeho poznámka ma trochu rozladila. Nemohol vedieť, aké je to dôležité, ale aj tak... po tom, ako sme sa pobozkali v Núdzovej miestnosti, som si myslela, že by mohol pochopiť, čo to znamená, keď sa o niečo skutočne snažím.

No očividne bol urazený, lebo som odmietla pokračovať v hodinách o Patronuse. Nemôžem však riskovať, že sa mi pozrie do hlavy, že neodolá a uvidí všetko. To by bol koniec. Ešte by som ho tak varovala, čo by nemal robiť, aby si nevytvoril nepriateľa.

„To som pochopila, Tom. Nemusel si mi to pripomínať..."

No už len preto, že sa mi takto vysmial po tom, čo sme spolu prežili, som sa rozhodla príšeru požiadať, aby ma pustila.

„Mohli by ste mi dovoliť vojsť? Je to súrne."

„Chceš sa na mňa sťažovať?" opýtal sa Tom. „Ráno si odišla bez toho, aby si ma vôbec pozdravila."

„Nie. A keby aj, mám dôvod sa sťažovať?" pozrela som sa naňho.

„Nie, to nemáš. Aspoň si tak nevyzerala."

„Tom, ty si neskutočný," odsekla som chladne.

„Ja? To ty sa tváriš, akoby som urobil niečo zlé."

Chcela som mu to vysvetliť, no príšera sa odsunula.

„Odídte z priestoru riaditeľne. Nie je dovolené tu robiť hluk, inak vaša fakulta príde o 50 bodov," zaznel hlas, ktorý ani len nepripomínal Dumbledorov.

Tom ma chytil za ruku a odviedol preč. Chcela som sa mu vytrhnúť, ale bol nemilosrdný.

„Takú stratu nemôžeme spôsobiť. Poď!"

„Akoby teba zaujímali nejaké straty," odsekla som a chladne som sa vymanila z jeho objatia.

Najhoršie na tom bolo, že skutočne nič neurobil. To ja som sa začala správať agresívne od toho nášho bozku. Akoby noc, keď som o ňom snívala, zrazu všetko zmenila.

Nemôžem. Nesmiem s ním až tak dobre vychádzať.

Chcela som si od rána začať držať odstup, no on si to vysvetlil takto a nechcel sa vzdať možnosti provokovať ma.

„Neviem, o čo ti ide, no budeš mi to musieť vysvetliť," trval na svojom.

Jeho telo ma pritislo k jednej zo stien. Ešte bolo dosť skoro, na chodbách nebol takmer nikto.

„Čo robíš, sakra? Pusť ma!" rozčuľovala som sa.

„Vysvetlíš mi to? Prečo sa ku mne od včera správaš, akoby som bol nikto?"

Nastalo napäté ticho, počas ktorého som cítila len vlastné srdce.

Sakra, čo mu mám povedať? Že ho ignorujem preto, že musím? Že mám strach, že neostane len pri tých bozkoch a ja sa do toho bolestivo zamotám? Čo mu mám sakra povedať?

„Pán Riddle."

Počula som Slughornov hlas.

Tom sa otočil a zamieril k svojmu profesorovi elixírov. Ja som sa pozbierala a rýchlo odišla druhou stranou.

Vedela som, že sa to neskončilo. No aspoň budem mať čas premyslieť si, ako znovu dostať emócie pod kontrolu.

Úplne ma vykoľajil. Takto som sa ešte necítila.

A neviem, čo mám robiť.

Po prvý raz mám pocit, že som úplne bezmocná a že mi žiadne získané vedomosti nemôžu pomôcť.

Šla som sa trochu prejsť. Potrebovala som sa nadýchať čerstvého vzduchu.

Nesmiem sa takto vzdať. Nie teraz. Nie kým mám nádej.

Ktorá žije vždy.

Určite ešte mám nádej.

Rukou som sa dotkla pier. Ten dotyk mi pripomenul okamih, keď som úplne stratila hlavu.

Je to skutočne začiatok zamilovanosti? Mohla by som milovať niekoho takého? A k čomu to prospeje? Bude to katastrofa.

A stále neviem, čo mu mám povedať.

No ak ho neupokojím, bude sa správať ako lord Voldemort. To mi je jasné. Jeho oči mi to sľúbili.

Ostáva jediná cesta. Priamo do pekla.

Cesta dláždená len dobrými úmyslami.

Musím ho nájsť a povedať mu to.

Tom stál pri učebni transfigurácie. Zrejme mali mať prvú hodinu. Už som poznala jeho rozvrh — ukázal mi ho — takže som nemala problém ho nájsť. A on napriek všetkému na hodinu nemeškal.

Prešiel po mne pohľadom, po ktorom mi tuhla krv v žilách.

Jeho skutočná podoba bez masky príťažlivosti. Skutočný chlad v jeho očiach.

Mala som strach, no vykročila som dopredu.

„Tom, môžem s tebou hovoriť?"

„Profesor o chvíľu príde," odvetil odmerane.

„Dlho ťa nezdržím," hlesla som ticho.

Teraz je ten čas. Teraz a nikdy inokedy. Ak ma zastihne samú neskôr, mohlo by to byť horšie.

„Dobre. Avery, podrž mi to," požiadal spolužiaka, aby mu vzal knihu, ktorú držal v rukách. Očividne chcel mať voľné ruky.

„Jasné, Tom. Len opatrne," premeral si ma chladným pohľadom, akoby som ublížila jeho pánovi — čo technicky nebolo možné.

Tom Riddle lásku ako takú nikdy necítil. Nebol jej schopný.

Zahli sme za roh. Tom zastal v slepej chodbe.

„Tak čo si mi to chcela povedať?" opýtal sa tichým, nebezpečným hlasom.

„Ja... Tom, vieš, chcela som ti len vysvetliť, prečo som ťa ráno ignorovala a prečo som sa s tebou teraz hádala..."

„Naozaj? Tak si to teda vypočujme. Čo máš na srdci?" pozrel sa na obraz. Jeho obyvateľ natrčal uši.

„Nuž, vieš... po tom našom bozku som tak skoro odišla. A to všetko len preto, že... ma vydesilo, že by som sa do teba mohla zamilovať. To som nechcela. Nikdy žiadne city neboli v pláne. Ja... chcela som sa vždy sústrediť na štúdium a akademický úspech."

Bolo to tak blízko pravdy, ako len mohlo byť.

Ticho.

„Preto som nechcela ani pokračovať v hodinách… mohol si to zistiť a ja som sa bála, čo urobíš, keď to zistíš… Ale teraz viem, že nie je fér nechávať ťa bez vysvetlenia, Tom.“

Čakala som s napätím, čo urobí a čo povie. Zatiaľ to nevyzeralo veľmi dobre.

No jeho pohľad sa aspoň čiastočne zmenil. Ruky už nemal zovreté v pästiach, pomaly ich uvoľnil.

„Ty… ty ku mne niečo cítiš?“ povedal, akoby to bolo niečo, s čím vôbec nepočítal. „Skutočne ma máš rada?“

Pozrela som sa na svoju tašku. Najradšej by som sa prepadla pod zem. Ani s Ronom som nikdy neviedla takéto reči. Vlastne vôbec s nikým.

„Áno, mám ťa rada. Ale bojím sa, že ty nemáš rád mňa… nie tak ako ja teba. Preto chcem cúvnuť…“ snažila som sa byť priama.

Usmial sa, no inak, než som čakala. Chvíľu sa zdalo, že o niečom znovu uvažuje.

„Tom, prepáč. Ale dúfam, že ťa to až tak veľmi nerozhodilo. To som fakt nechcela,“ dodala som ticho.

Srdce mi prudko bilo. Strácala som pôdu pod nohami. To sa mi ešte nikdy kvôli nikomu nestalo.

Prudko som sa nadýchla, keď znovu pristúpil ku mne. Jeho ruky sa dotkli mojich.

„Máš ma rada,“ zopakoval takmer fascinovane. „Takže sa mi vyhýbaš preto, že ma máš rada…“

Časť pravdy. Dokonca tá horšia.

Prikývla som a snažila sa, aby nemal žiadne pochybnosti.

„Dobre. Veľmi dobre. Tak potom nevidím dôvod, aby sme sa hádali. Vôbec nemusíme. Teraz už musím na tú hodinu… naozaj musím.“

Opatrne ma pustil a predtým ma ešte krátko objal.

Na chvíľu som zavrela oči.

Prečo som nič podobné nikdy predtým necítila? Aj napriek tomu, kým je? Čo to má sakra znamenať?

Potom sa pridal k svojim spolužiakom. Jeho kroky zanikli v chodbe a ja som len opatrne otvorila oči.