Doktor Divný - vianočný špeciál

„Daj Divnému trojku, nech to majú husté,“ šepkal ženský hlas.

Ozvalo sa hrkotanie vozíčka sprevádzané tichým smiechom. Potom sa dvere zavreli a ja som ostala na úzkej chodbe sama.

Chcela som si v televízii pozrieť finále mojej obľúbenej reality show. Obávala som sa, že nedokážem zaspať bez toho, aby som nezistila, koho si Seth vybral.

Pomaly a hlavne potichu som prešla viac dopredu.

Televízor by mal byť niekde napravo. Aspoň tak mi to povedala pacientka, s ktorou som bola na izbe, a tvrdila, že si ho môžem pokojne zapnúť aj sama.

Pohľad mi padol na modrý nápis Službukonajúci lekár.

Zamračila som sa.

Televízor bol príliš blízko. Čo ak doktor začuje tie romantické táraniny z obrazovky? Zastavila som sa a párkrát som zažmurkala. Z ostrého svetla ma trochu rozboleli oči.

Dvere boli mierne pootvorené, zaznievalo len tiché ťukanie, akoby niekto písal na počítači.

Zatajila som dych a opatrne som nazrela dnu.

V otáčacom kresle sedel doktor. A povedzme, že nie celkom obyčajný.

Tvár mi rozžiaril spokojný úsmev. Široké plecia, sexi profil a pery, ktoré by rozhodne stálo za to ochutnať. Každý jeho pohyb bol sebaistý, vyžarovala z neho príťažlivosť a profesionalita.

S potešením som sledovala, ako listoval v kartách, ktoré mu s tichým plesknutím dopadali na stôl.

Na ruke nemal ani prsteň. To vôbec nevyzeralo zle. Takéto malé rozptýlenie pred tým najhorším okamihom môjho života.

A vôbec si nevšimol, že som tam a dívam sa naňho s takmer zbožnou úctou.

Asi si nemusím kvôli nemu robiť starosti. Televízor ani nič iné si všímať nebude.

Pomyslela som si a chcela som dvere úplne zavrieť. No ozvalo sa zaškrípanie.

Hneď ku mne zdvihol zrak.

Prebodol ma pohľadom, po ktorom mi nebolo všetko jedno. Ostrým. Chladným.

Vstal, pristúpil k dverám a úplne ich otvoril.

Myslela som si, že zmierni tón hlasu, keď zistí, že som pacientka, no oči mu ešte viac ochladli.

„Čo tu robíte?“

Jeho hlas znel vyčítavo, akoby som urobila niečo zlé.

„Ja…“ hrdlo sa mi zovrelo. „Si len chcem pozrieť televízor,“ priznala som potichu.

Pozrel na mňa len letmo.

„Dobre. Tak choďte a nestojte tu tak,“ povedal vecne.

Niečo si ešte pre seba zamumlal o nezodpovednosti a vrátil sa k svojmu stolu.

***

Fakt milý doktor. S ním bude teda zábava, prebehlo mi hlavou. A to som si ako taká hlupaňa predstavovala, že by som si mohla trochu zaflirtovať. Uvoľniť napätie. No to sa očividne nestane. Aspoň nie s ním. Je sympatický asi ako posteľ s ostňami.

Nevadí. Ja zvládnem všetko. Po tom, čo mi povedali, by ma už nič nemalo prekvapiť.

Upravila som si mierne rozstrapatený cop a sadla som si na najbližšiu plastovú stoličku. Zatiahla som viac opasok na župane, aby mi počas sedenia príliš neodhaľoval nohy. Potom som vzala do rúk ovládač, pustila televízor a spokojne čakala, kým sa zapne.

Štartoval sa pomaly, na môj vkus až príliš. Na to som nebola zvyknutá, a tak som sa zatiaľ poobzerala po chodbe. Bola moderná, zladená do upokojujúcej modrej farby. Na stenách svietili digitálne displeje s reklamami na lieky a zdravotné služby. Nemocnica len nedávno prešla rekonštrukciou.  No očividne ani to nestačilo na to, aby sa pacienti úplne zbavili stresu.

Veľký vianočný stromček bol len smutnou pripomienkou toho, že musím celé sviatky stráviť v nemocnici. A to všetko je len tvoja vina. Mala si to začať riešiť skôr. Objavila sa neodbytná myšlienka, ktorá ma prenasledovala po celý čas.

Privrela som oči a na chvíľu sa ju snažila odohnať. Nie teraz. Dnes je veľké finále. To jediné ma zaujíma.

***

„Bude to prvý strike alebo len opatrný hod…“ zareval hlas z televízora až som nadskočila. Rýchlo som otvorila oči a prepla na ďalší kanál.

Niekto tam vyrábal vonné sviečky. Obrazovka preblikla a zjavil sa muž v plavkách. Totálne desivý muž. Potom dievčatko, ktoré sa hralo s mamičkou…

A napokon konečne na obrazovke zasvietil nápis Pár snov – season finale.

V žalúdku som pocítila motýle. Tak som to stihla. A ešte to len začína.

Zabudla som na strach, obavy aj odpor. Toto si skutočne vychutnám úplne naplno. Sledovala som, ako moderátor predniesol svoju úvodnú reč, a začal sa veľký finálový večer.

„Bože, to ste vy!“ ozvalo sa za mnou.

Pevnejšie som si pritisla k sebe okraje ružového županu. Tak a je to tu. Presne to, čomu som sa chcela vyhnúť. Nasadila som pracovný úsmev a otočila som sa za hlasom.

Stála tam mladá sestrička v ružovej uniforme s labubu motívom. Ešte som ju tu nevidela, asi prišla až na večernú smenu.

„Ehm… som to ja. Len ja…“ rozpačito som niečo zahučala a pevnejšie som zovrela v ruke ovládač.

„Milujem vaše knihy. Zatiaľ som prečítala všetky, ktoré vyšli,“ povedala tak rýchlo, že som jej ledva stíhala rozumieť. Oči jej pritom žiarili nadšením a vyzerala, že ju moja tvorba skutočne zaujala.

„To som veľmi rada, že sa vám páčia,“ povedala som už trochu uvoľnenejším tónom a snažila som sa prekonať počiatočnú kŕčovitosť.

„Podpíšete mi Amišské puto? Mám ho tu so sebou.“

„Áno, iste,“ prikývla som ticho.

„Skočím si len po knižku a hneď sa vrátim.“

Keď odišla, s povzdychom som sa obrátila späť k televízoru. Komunikovať s čitateľmi je náročné. Stále sa pritom cítim, akoby som robila len chyby, a vždy si vyčítam, že som sa nevyjadrila jasnejšie.

Radšej som sa znovu sústredila na obrazovku. Tak či tak ma ešte čaká to najťažšie — podpis. Zvládnuť ho bez toho, aby sa mi roztriasla ruka, sa mi v takýchto situáciách málokedy podarí.

***

Seth si vybral Lauru. Bolo to úžasné. V bruchu mi poskakovali motýliky. Nedokázala som ani na chvíľu odtrhnúť zrak od obrazovky. Tak veľmi som jej fandila. Už od samého začiatku som verila, že sa dostane ďaleko.

Laura prežívala najkrajší okamih svojho života a ja spolu s ňou.

„Diana, čo to má byť?“ ozval sa doktorov hlas prísne v momente, keď som na obrazovke ešte sledovala, ako sa dievčatá chystali rozkrájať tortu. Svoju cenu útechy. Ktorá vyzerala skutočne úžasne. Sama by som z nej ochutnala. Ten citrónový krém navrchu… bol tam dokonca aj recept na prípravu, celkom podrobný.

Diana si k sebe knihy pritisla tesnejšie. Držala ich v náručí asi päť. Najprv tvrdila, že prinesie len jednu, no možno ich na oddelení našla viac. Potešilo ma to. Som rada, že tu ľudia čítajú moje knihy.

„Pán doktor, viete… ja som si len myslela, že by mi pani Watsonová mohla podpísať pár kníh…“ hlesla sestra nesmelo a položila predo mňa knihy spolu s perom.

Najprv som bola trochu nervózna z podpisovania, no keď som videla, ako jej na tom záleží, trochu ma to upokojilo a dodalo mi to odvahu.

Nanešťastie doktor zrejme nezdieľal naše nadšenie pre romantickú literatúru. Tušila som, že to bude zlé. A môj inštinkt ma málokedy sklamal.

„Už ste skontrolovali pacienta šesť?“ skôr ju upozornil chladne. Nepáčil sa mi jeho postoj. Zdal sa mi až príliš nekompromisný.

„Práve som sa tam chystala,“ dodala Diana rýchlo.

„Už ste tam mali byť,“ napomenul ju ostro. „Tieto veci môžu počkať. Ja vám mám hovoriť, ako si máte plniť svoje povinnosti?“

Nemala som z neho vôbec dobrý pocit. Takto by sa k nej nemal správať a aj mu to poviem.

No v Dianinom pohľade som zachytila náznak nesúhlasu, keď som sa nadýchla a chcela som upútať doktorovu pozornosť na seba.

„Samozrejme, pán doktor,“ zamrmlala sestra a vzdialila sa tak rýchlo, ako to len bolo možné.

Aj doktor sa chcel otočiť a odísť, no chytila som ho za ruku. Prekvapene si ma premeral.

Vzala som z kopy prvú knihu.

„Mohli by ste byť trochu ústretovejší, pán doktor,“ poznamenala som a vpísala podpis dovnútra spolu s venovaním. 

„Sestra Diana neurobila nič zlé,“ dodala som, aby som ho prinútila o tom aspoň uvažovať.

„To, ako hovorím s kolegami, nie je vec pacientov,“ odvetil chladne.

„Ako myslíte, pán doktor. Je to, ako hovoríte, len vaša vec,“ pokračovala som pokojne v podpisovaní kníh. "Len som vás na to chcela upozorniť. Jemnejším prístupom toho môžete získať viac, než predpokladáte." 

Nereagoval. Očividne ho prekvapilo, že som mu dala za pravdu tak ľahko. 

Stál pri mne a čakal, akoby chcel, aby som sa s ním znovu pustila do boja. No ja som sa nemienila nechať vyprovokovať.

Keď som skončila, vložila som mu knihy do rúk. "Mohli by sa stratiť, tak sa o ne radšej prosím, postarajte."

"Iste, pre vás to rád urobím." 

Vrátil sa späť do svojej ambulance — natoľko vytočený, že si tie knihy vzal so sebou.

Pozrela som si ešte pár posledných minút zo show. To, čo mi uniklo, si prehrám doma.

Bez ďalšieho slova sa otočil a vrátil sa späť do svojej ambulancie — natoľko vytočený, že si tie knihy vzal so sebou.

Pozrela som si ešte pár posledných minút zo show. To, čo mi uniklo, si prehrám doma.

***

„Prosím… neodchádzajte,“ požiadala som doktora po aplikácii liekov.

Mala som problém zdvihnúť ruku a hlava sa mi nepríjemne motala. Hneď som klesla späť na vankúše, akoby mi z tela niekto vypol posledné zvyšky energie. Toto rozhodne nebol pocit, ktorý by som si priala zažiť práve na Štedrý deň.

Lekári mi vysvetľovali, že ide o nejaké autoimunitné ochorenie s ťažším priebehom. Názov bol taký zložitý, že som si ho ani poriadne nezapamätala. Stačilo mi vedieť, že moje vlastné telo sa rozhodlo bojovať samo proti sebe a že hospitalizácia bola nevyhnutná.

Lieky, ktoré mi práve podali, mali utlmiť zápal a stabilizovať môj stav. Namiesto úľavy však prišla slabosť, chlad v končatinách a zvláštny pocit prázdna.

„Nemusíte sa ničoho báť,“ odvetil doktor vecne. „Táto reakcia je bežná. Skúste si oddýchnuť. Príznaky by mali postupne ustupovať.“

„Prosím,“ zopakovala som potichu a nasadila výraz, ktorý som považovala za roztomilo prosebný. Pozbierala som všetky sily a znovu som ho chytila za ruku.

Na okamih zaváhal.

Naše pohľady sa stretli. Až teraz som si poriadne uvedomila, že jeho oči — aj napriek tomu chladu, ktorý si okolo seba pestoval — sú skutočne krásne. Pokúsila som sa usmiať. Nevyšlo to tak, ako som chcela, no aspoň som sa ho držala o to silnejšie.

„Dobre,“ povedal napokon. „Chvíľu tu zostanem.“

Telom sa mi rozlialo teplo.

Nie je taký, ako som si myslela. Dokáže byť aj láskavý a o pacientov sa stará príkladne. Mýlila som sa v ňom. Nechala som sa uniesť tým, čo hovorili sestričky. Doktor Divný, skutočne? V mojich očiach je to skôr Doktor Zodpovedný.

Spokojne som zavrela oči. Točenie sa pomaly zmierňovalo. Cítila som len jemný dotyk jeho ruky na tej svojej. Zaspávala som s pocitom, že som v bezpečí. Skutočné Vianoce začali.