Knihkúpectvo

 Doktorove ruky. Boli tak jemné. Takmer som ani nedýchala, keď sa ma dotkol cez hrubú látku mojich šiat, ktoré som si odmietla vyzliecť.

Ozval sa zvuk zvončeka. Bol taký ostrý, až som nadskočila. Moje ruky prestali ťukať do klávesnice.

Otočila som sa smerom k dverám. Dovnútra spolu s mladou čitateľkou prenikol aj horúci vzduch. Dnes bolo opäť tridsaťdeväť stupňov. Napriek zapnutej klimatizácii som mala pocit, že sa pri počítači uvarím. No aj tak som nasadila svoj najšťastnejší úsmev. Keď sa naše pohľady stretli, dievča inštinktívne sklopilo zrak.

„Ako vám môžem pomôcť?“ opýtala som sa.

Dievča sa trochu zarazilo. „To nie je potrebné,“ hleslo ticho a nesmelo mi opätovalo úsmev.

Áno. Zas jedna z nich. Čitateľka, ktorá nechce pomoc, lebo presne vie, čo hľadá – a možno sa trochu hanbí.

„Ak by ste čokoľvek potrebovali, som tu,“ ponúkla som ešte pre istotu.

Prikývla, no hneď sa stratila medzi regálmi.

Mala by som ešte pokračovať v písaní, práve som sa dostala do napínavého momentu, no jej príchod ma celkom vyviedol z miery.

Neboli to práve ideálne podmienky na písanie, no nemala som žiadnu inú možnosť. Peniaze sa rýchlo minuli na drahú liečbu môjho autoimunitného ochorenia, ktorú sa moja skvelá zdravotná poisťovňa rozhodla nepreplatiť. Aj keď moja prvá kniha bola úspešná, vo vydavateľstve nemám ešte takú silnú podporu, ako som si myslela. Moja agentka mi oznámila, že chcú aspoň nejaký základ, kým mi dajú zálohu, tak som narýchlo prijala prácu v miestnom kníhkupectve. Čo ešte viac sťažovalo šancu, že ho v najbližšej dobe dokončím, no musela som z niečoho zaplatiť účty za môj byt a osobné výdavky. Nehovoriac o liekoch, ktoré som stále potrebovala.

Nemám žiadnu blízku rodinu a kamarátov nechcem žiadať o niečo také, čo by mohlo pokaziť naše vzťahy. Chcem vždy a za každých okolností stáť na vlastných nohách.

Položila som ruky na klávesnicu a chystala som sa pridať ďalší odsek. No ešte som sa ani len poriadne nestihla dostať do deja a už pri mne stála Anna. Moja staršia kolegyňa.

„Prišli nové objednávky. Ešte som ich včera nestihla rozbaliť. Pozrieš sa na to?“

„Áno, jasné,“ s povzdychom som opustila počítač a zamierila dozadu.

Boli tam nerozbalené krabice.

Ako nová zamestnankyňa som dostávala tie najmenej príjemné úlohy.

Na mramorovej dlážke sa ozvali kroky. Inštinktívne som znovu upriamila pozornosť na dvere.

Môj bože, to je on.

Srdce mi vynechalo úder a rýchlo som sa pozrela na svoje krátke tričko a čiernu minisukňu, ktoré som si dnes vzala do práce.

Prstom som prešla po jemnej vizitke nalepenej vpredu na pulte a trochu som sa vystrela, keď som sa znovu zahľadela do chladných očí doktora Kristiána Čudného. Lekára z tej nemocnice, v ktorej som nedobrovoľne strávila vianočné sviatky.

Anna. Musí ho obslúžiť ona. Prebehlo mi hlavou jediné riešenie mojej nezávideniahodnej situácie. 
No ona bola niekde vpredu pri dekoračných predmetoch a očividne si vôbec nevšímala nového zákazníka.
"Slečna, prepáčte," počula som okrem toho za chrbtom jeho hlas. Naskočili mi zimomriavky. 
Tak a je to tu. Nemáš možnosť uniknúť. Len dýchaj. Dýchaj. Inak si bude myslieť, že si rovnako slabá ako keď si bola hospitalizovaná v tej nemocnici. 

No ona bola niekde vpredu pri dekoračných predmetoch a očividne si vôbec nevšímala nového zákazníka.

A to, že som vykročila za ňou, len upriamilo pozornosť na mňa.

„Slečna, prepáčte,“ ozval sa mi za chrbtom jeho hlas.

Naskočili mi zimomriavky.

Tak a je to tu. Nemáš kam uniknúť. Len dýchaj. Dýchaj. Inak si bude myslieť, že si rovnako slabá ako vtedy, keď si bola hospitalizovaná.

Tam som sa naňho doslova nalepila. Nedokázala som sa ho pustiť. Bolo to trápne. Keď som si to potom v hlave prehrávala znova a znova, došlo mi, ako zúfalo som musela pôsobiť – držala som sa ho ako kliešť.

Nič mi nepovedal. No keď ma po prepustení presunul k inému lekárovi, aby sa o mňa nestaral on, bola som presvedčená, že mu to muselo pripadať otravné.

Napravila som si menovku na prednej časti trička a inštinktívne som si uhladila vlasy. Až potom som sa dokázala pomaly otočiť.

„Čo potrebujete, pán doktor?“ opýtala som sa hlasom, v ktorom sa napriek snahe ozývalo napätie.

Bolo zvláštne vidieť ho inde než v nemocničnej budove. Hoci už nie je mojím ošetrujúcim lekárom, často sa stretávame – má ambulanciu hneď vedľa svojho profesora, ktorý sa po mojom prepustení stal mojím hlavným lekárom.

Premeral si ma pohľadom, po ktorom som mala chuť cúvnuť. Najprv chladným a prísnym. Potom sa jeho pekné črty jemne uvoľnili.

Premeral si ma pohľadom, po ktorom som mala chuť cúvnuť. Najprv chladným a prísnym, no potom sa jeho pekné črty uvoľnili.

„Tak to ste vy. Nevedel som, že tu pracujete.“

„Prišla som sem len nedávno,“ dodala som obozretne. „Vy sem chodíte často?“

„Dosť často. Rád si odtiaľto objednávam odbornú literatúru a popritom sa prejdem po meste.“

„Samozrejme, je tu dosť veľa príjemných miest, ktoré sa dajú navštíviť,“ odvetila som a snažila sa o ľahký konverzačný tón, ktorý však z mojich úst vôbec neplynul prirodzene, ale skôr nútene.

Prikývol a chvíľu si ma pokojne premeriaval.

Iste. Prečo by sa muž ako on zaujímal práve o mňa?

Osobu, ktorú si pamätá ako pacientku, ktorá situáciu vôbec nezvládala a len im pridávala starosti.

Podal mi lístok, ktorý som pevne zovrela v ruke. Voňal ako on. 

Pohľadom som preletela dlhé číslo. Ruky sa mi chveli, keď som ho zadávala do počítača.

Systém vyhodil chybu. Číslo nenájdené.

Ako je to možné? Kde môže byť chyba?

Dívala som sa na lístok a rýchlo kontrolovala, či som ho zadala správne. Iste. Posledné číslo nesedelo. Zmazala som ho a začala znovu.

Objednávka sa v systéme hneď objavila. Môžem ju označiť ako prevzatú.

„Idem dozadu po vašu knihu, hneď to bude,“ povedala som hlasom, ktorý sa mi mierne chvel. Tak veľmi som sa bála, že urobím nejakú chybu.

„Samozrejme,“ odpovedal pokojne. Zostal tam stáť a len ma sledoval pohľadom.

Na chvíľu som zastala pri veľkej polici. Podľa čísla bola jeho objednávka celkom hore, zabalená v celofáne. No skôr než som vyliezla na rebrík, zastavila som sa.

Môj bože. Je tu.

Muž, do ktorého som sa zamilovala. A nikdy som nemala odvahu mu to povedať.

Odišla som z nemocnice bez toho, aby sme sa poriadne porozprávali. Nechcela som na to myslieť, ani si len pripustiť, že by sme sa ešte mohli stretnúť. Celý čas som si nahovárala, že to prejde. Že naňho zabudnem.

Ale stačil jediný okamih, keď sa znovu objavil v mojej blízkosti, a kolená sa mi roztriasli.

Upokoj sa, Emily. To zvládneš. Len mu odovzdáš tú knižku a on odíde. Len pokoj. Nič zlé sa nestane. Opakovala som si to ako tichú modlitbu tak dlho, až kým som si neuvedomila, že tam stojím už takmer päť minút. Pripomenul mi to rýchly pohľad na hodinky.

Pomaly som vyšla po rebríku a opatrne vytiahla knihu. Padla mi do náručia, ťažká a celá zelená. Bol to nejaký atlas. Odniesla som ho dopredu tak rýchlo, ako som len dokázala, a položila ho na pult. Naskenovala som kód na prednej nálepke, potvrdila prijatie a opýtala sa:

„Budete platiť kartou alebo v hotovosti?“

„Kartou, poprosím.“

Nastavila som spôsob platby a sledovala, ako priložil kartu k terminálu. Mala som pocit, akoby sa svet spomalil. Akoby každý krok trval neznesiteľne dlho. Platba prešla. Vyšiel doklad a ja som ho vybrala a položila na knižku.

„Emily, si v poriadku?“ zastavila sa pri mne Anna.

„Ale áno, nič mi nie je,“ potlačila som slzy. Je preč. Už sa aj tak nedá nič robiť.

„Ak chceš, urob si teraz pauzu, ja ťa zastúpim na tejto strane.“

„Naozaj?“

„Áno, pokojne choď. Si úplne bledá, čerstvý vzduch ti urobí dobre.“

Prikývla som a vydala sa k dverám. Každý krok bol akoby ťažší a ťažší, no keď som vyšla von a dotklo sa ma to neznesiteľné teplo, všimla som si, že doktor stále stojí pred vchodom.

Narovnala som sa, rýchlo som si pravou rukou upravila vlasy a pristúpila k nemu.

Najprv som si myslela, že niečo stratil. No on tam len tak stál. A pôsobil trochu bezradne.

Naše pohľady sa stretli.

„Viete, ja…“ začali sme naraz.

Rozosmialo nás to oboch.

Chvíľu sme tam len stáli a dívali sa jeden na druhého. Trvalo mi dlhšie, kým som chytila dych.

„Vy prvá,“ ponúkol mi zľahka pobaveným hlasom.

Bola som už o čosi uvoľnenejšia a pri pohľade do jeho očí som necítila žiadne pohrdanie ani obavy.

„Viete, keď sme sa tu už takto stretli, chcela by som vám poďakovať. Starali ste sa o ňa veľmi dobre."

Nemala som to povedať. Nemala.

Bolo to príliš odvážne. Príliš priame.

Myslela som na to, čo sa stalo v nemocnici. Ako som sa pevne držala jeho ruky a chcela, aby sa o mňa staral len on.

„Nemusíte mi dakovať. Bola to moja povinosť." 

Pocítila som nové bodnutie neistoty. Povinnosť. Len to. Myslela som si. 

"Ale keď som si ju už splnil, rád by som sa s vami ešte pozhováral. Musím priznať, že naše rozhovory mi chýbajú.“

Srdce sa mi zastavilo. Naozaj sa to opýtal, alebo som si to len nahovorila?

„Aj mne, pán doktor,“ hlesla som ticho.

„To rád počujem. No už ma tak nemusíte oslovovať Emily, nie sme  v nemocnici,“ dodal pomaly a nervózne si prešiel rukou po čele.

"Pokúsim sa, no nemôžem vám nič sľúbiť, zvykla som si vás tak volať." 

"Možno vám pomôžem sa toho zvyku zbaviť. Máte čas dnes o štvrtej? Napríklad v Riddle Café?“

„Áno, myslím, že si čas nájdem.“

Povedal to. Naozaj chce, aby som ho oslovovala dôvernejšie. Moje srdce zrazu spievalo všetky romantické piesne. 

Jemne sa dotkol mojej ruky a ja som cítila ako všetka nervozita z posledných týždňov ustupuje.