Knihkúpectvo plné túžby

Doktorove ruky. Boli tak jemné. Takmer som ani nedýchala, keď sa ma dotkol cez hrubú látku mojich šiat, ktoré som si odmietla vyzliecť.

Ozvalo sa slabé cinknutie. Ešte sa mi chcelo písať, ale to teraz bude musieť počkať.

Otočila som sa smerom k dverám. Do kníhkupectva spolu s mladou čitateľkou prenikol aj horúci vzduch.

Dnes to bola asi len tretia zákazníčka v Sevenbookse. Dosť slabý začiatok. No počas leta to nie je nič mimoriadne. Ľudí viac láka ráno sedieť pri vode než prechádzať sa medzi policami plnými kníh.

Na monitore som videla, že teplota sa zvýšila o jeden stupeň. Bolo už 39 stupňov.

Moje neposlušné vlasy som si kvôli tomuto počasiu upravila do vysokého drdolu, ale ani to nestačilo.

Napriek zapnutej klimatizácii som mala pocit, že sa pri počítači uvarím.

No aj tak som nasadila svoj najšťastnejší úsmev.

Keď sa naše pohľady stretli, spoznala som ju. Je to predsa Ivy. Dcéra maminej najlepšej kamarátky. Tá teda vyrástla.

„Ahoj, zlatko. Ako ti môžem pomôcť?“

Ivy sa zatvárila otrávene a prstami si zľahka poklopkala po hrubej čiernej čelenke.

Tmavé vlasy mala voľne rozpustené. Bledá pleť jej takmer žiarila.

„To nie je potrebné, poradím si, teta Emily.“

Rýchlo prešla dozadu do oddelenia s romantickou beletriou.

„Tak ok,“ len som si povzdychla. „Aj ja som ťa rada opäť videla.“

Siahla som po ovládači a zosilnila klimatizáciu. Tričko sa mi začínalo lepiť na telo. Chcela som to aspoň trochu zmierniť.

Posledné mesiace boli náročné. Kvôli pracovnej zaneprázdnenosti som vynechala aj dve schôdzky u doktora. Dúfala som, že na ďalšiu sa mi už podarí dostaviť.

Prepadli ma nepríjemné myšlienky, ktoré som sa rýchlo rozhodla zahnať.

Zhlboka som sa nadýchla a položila ruky na klávesnicu.

Ten pocit, keď sa ma dotkol, prenikol až do mojej mysle. Nový, neznámy. Keď jeho ruky jemne stlačili moje prsia, z hrdla mi unikol prudký povzdych.

„Emily, môžem vás poprosiť?“

Až som naskočila, keď som začula chladný hlas vedúcej predajne Anny.

Zrazu sa objavila pri mne a ja som si ju vôbec nevšimla. Dokáže byť dosť nenápadná vo svojom tmavom formálnom oblečení.

„Prišli nové objednávky. Už dávno mali byť rozbalené. No vy ste ich tam len hodili,“ vytkla mi a pozrela sa mi pritom priamo do očí, akoby ma chcela trochu preskenovať svojím dosť ostrým pohľadom.

Nechápala som, ako sa v takej drobnej postave môže zrazu prebudiť generál.

A to som si na začiatku myslela, že bude v pohode. No teraz už ten pocit nemám.

Stiahla som plecia.

„Prepáčte, Anna, hneď sa na to pozriem,“ vyhlásila som potichu a trochu sklopila zrak.

Chcela som uniknúť pred tými jej tmavými očami, ktoré akoby sa mi dívali priamo do duše a vedeli spočítať všetky moje hriechy.

„Nie, vy sa na to len nepozriete. Vy to urobíte, Emily. Chcem vidieť väčšinu z tých nových titulov na policiach.“

Jej veliteľský tón ma desil. S obavami som k nej znovu zdvihla zrak. Má len o päť rokov viac než ja, no pôsobí omnoho staršie. A na mne sa jej nepáči vôbec nič. Počula som, ako kolegyniam hovorí, že som príliš chudá.

Aj teraz som zachytila v jej pohľade dosť negatívne hodnotenie mojej krátkej sukne a bieleho trička. No ako vždy som sa snažila ignorovať a nebrať si príliš k srdcu jej neochotu zvyknúť si na moju prítomnosť v jej kráľovstve.

„Samozrejme, Anna,“ dodala som a ledva odolala nutkaniu jej zasalutovať. Namiesto toho som len opustila svoje miesto a zamierila do skladu.

---

Pozrela som sa na plagát s nápisom Prečítal som si to… a uvidela som v tej časti pri zadných policiach Ivy. Držala v rukách knihu Spaľujúca rivalita.

Keď ma zbadala prechádzať okolo, rýchlo si ju schovala za chrbát.

„Ja to… to nie je pre mňa…“ počula som ju trochu koktať.

Moja ruka sa jemne dotkla jej pleca.

Celá sa chvela, dievčatko. Až tak veľmi sa zľakla.

„To je v poriadku, aj ja som si to už prečítala,“ upokojovala som ju.

„Naozaj?“ opýtala sa trochu neisto.

„Áno, je to trochu pikantnejšie, ale určite sa ti to bude páčiť.“

Prikývla a vybrala sa k druhej pokladni, pri ktorej stála moja mladšia kolegyňa Tina.

Ešte som jej venovala jemný úsmev a prešla som k malým dverám neďaleko police s kriminálkami.

Jedna cozy romanca vypadla priamo k mojim nohám. Na modrej obálke s hviezdičkami bolo napísané Liek na všetko.

Zdvihla som ju a vložila späť do police.

---

Hlavný sklad bol oproti predajni menší a trochu preplnený. Zo všetkých strán ma obklopili biele police s jednoduchým vzorom a nezameniteľná vôňa nových kníh.

Zamierila som celkom do stredu. Stáli tam krabice, ktoré bolo treba vybaliť. Bolo ich šesť a vedľa nich stál veľký knižný vozík. To mi pripadalo ako bežný štandard. V kníhkupectve ako je toto mohlo prísť zásielok ešte omnoho viac. S povzdychom som z jednej z políc vzala rezačku.

Sklonila som sa k najbližšej krabici a pomaly ju otvorila. Ozval sa môj obľúbený šuchot kartónu, po ktorom som vybrala prvé ešte teplé tituly.

Postupne som pootvárala všetky krabice. Prišlo toho pomerne dosť. Cestopisy, romantické knihy, motivačná literatúra. Hneď som mala plné ruky.

V tej poslednej som našla lekársku romancu. Na obálke bol príťažlivý doktor. Široká hruď. Svalnatý. Očividne oddychové čítanie. No možno presne práve to by som potrebovala.

Teraz alebo nikdy. Zastonala, keď sa jeho ruka vkĺzla pod jej sukňu. Liv cítila hrejivé chvenie, keď ju zozadu objal a jeho prsty...

Rýchlo som knihu zavrela. Tak toto bolo o niečo pikantnejšie, než na čo som bola zvyknutá, ale prečo nie. Tak či tak sa moje predstavy určitý čas uberali týmto smerom. Zakázaná romanca medzi doktorom a bývalou pacientkou. To je niečo, čo som si už dlhší čas chcela prečítať.

---

Usmiala som sa na police plné nových titulov. Knižný vozík bol prázdny a ja som sa mohla vrátiť k pokladni so svojím úlovkom.

Už som sa nevedela dočkať, ako si večer vyložím nohy, nebudem sa starať absolútne o nič a budem snívať o sexi doktorovi.

„Emily?“

Zrazu som počula známy hlas. Po chrbte mi prebehol mráz.

Nie. To nemôže byť on. Určite sa mi to len zdá.

Pevnejšie som zovrela v rukách knihu a nenápadne ju pootočila, aby nebolo vidieť obálku.

Už nebolo pochýb o tom, že som v riadnej kaši. Doktor Kristián Divný, navonok prísny lekár z nemocnice, ktorý sa zmenil na láskavého a starostlivého počas Vianoc na oddelení, kde som bola hospitalizovaná.

A zhodou okolností aj muž, na ktorého som nedokázala zabudnúť.

Srdce mi vynechalo úder a rýchlo som vyhŕkla:

„Ako sa máte, pán doktor?“

Usmial sa.

„Veľmi dobre, Emily, ďakujem.“

Po prepustení sme sa takmer nevideli. Navštevovala som len ambulanciu jeho profesora, ktorý ma prevzal do ambulantnej starostlivosti.

Horšie bolo, že vyzeral ešte lepšie ako predtým. Zdalo sa mi, akoby priam žiaril a ani doktor na tej krásnej obálke nemohol nahradiť ten pocit, ktorý som mala, keď Dr. Divný stál vedľa mňa.

„Skôr som si robil starosti o vás. Profesor mi spomínal, že ste vynechali posledné stretnutie,“ odvetil tichším hlasom.

„To nie je potrebné, pán doktor. Bola to len výnimočná situácia a už sa to nebude opakovať,“ ubezpečovala som ho a pritom sledovala, aký roztomilý bol, keď sa kvôli tomu začal mračiť.

„Beriem vás za slovo, Emily,“ odvetil trochu drsne a ja som sa snažila nedávať najavo, aká som nadšená z toho, že o mňa prejavil záujem.

Potom ma jemne vzal za ruku a vložil do nej lístok. Takmer som ani nedýchala.

„Moja objednávka,“ pošepol mi.

Bol tak blízko, až som cítila jeho korenistú vôňu. Spojenú so spomienkami na to, ako ma držal za ruku a utešoval... Snažila som sa na to prestať myslieť a sústrediť sa na prácu.

Zadala som objednávku do pokladničného systému, nechala medicínsku romancu položenú neďaleko pokladne a z miestnosti za pokladňou som priniesla hrubý anatomický atlas.

Bol pekelne ťažký. Jedna z tých luxusných edícií. Nebola som si istá, či ho zvládnem udržať v rukách.

Keď videl, ako sa s ním trápim, pomohol mi ho položiť na pult.

Musím… musím niečo povedať. Prešlo mi hlavou, no vzápätí sa objavil aj strach.

Zovrel sa mi žalúdok, ruky som mala celkom spotené. Nablokovala som knihu a nechala ho zaplatiť.

Celý čas som bojovala s tým, či sa ozvať alebo nie.

Pohľad mi padol na obálku knihy s príťažlivým doktorom.

Teraz alebo nikdy, Emily.

Spomenula som si na tie riadky z knihy, ktoré som si stihla predtým prečítať.

„Pán doktor… ja by som chcela s vami ešte hovoriť,“ dostala som zo seba a čakala to najhoršie.

No jeho tvár ostala pokojná a prívetivá.

„Musím sa priznať, že aj ja, Emily… Čo by ste povedali na večeru v Riddle, dnes o piatej?“ opýtal sa, keď mi pomáhal vkladať knihu do tašky.

„Ja… pán doktor…“

„Rozumiem, Emily, a pochopím, ak som vás tým zaskočil. Asi ste mysleli skôr na stretnutie v ordinácii... Už o tom nebudeme hovoriť, nechcel som vás dostať do nepríjemnej situácie.“

„To nie. Ja som to tak nemyslela,“ rýchlo som sa rozhodla ho prerušiť, aby som znovu nepodľahla svojmu strachu.

„Rada s vami pôjdem na večeru, pán doktor.“

Hlas sa mi stále trochu chvel, no bola som si istá svojím rozhodnutím. Viac než kedykoľvek predtým.