Knihkúpectvo plné túžby

 Doktorove ruky. Boli tak jemné. Takmer som ani nedýchala, keď sa ma dotkol cez hrubú látku mojich šiat, ktoré som si odmietla vyzliecť.

Otočila som sa smerom k dverám. Ozvalo sa slabé cinknutie. Do kníhkupectva spolu s mladou čitateľkou prenikol aj horúci vzduch.

Dnes to bola asi len tretia zákazníčka v Sevenbookse. Dosť slabý začiatok. No počas leta to nie je nič mimoriadne. Ľudí viac láka ráno sedieť pri vode než prechádzať sa medzi policami plnými kníh.

Na monitore som videla, že teplota sa zvýšila o jeden stupeň. Bolo už 39 stupňov. Už aj tak sa mi tričko lepilo na telo. Napriek zapnutej klimatizácii som mala pocit, že sa pri počítači uvarím.

No aj tak som nasadila svoj najšťastnejší úsmev.

Keď sa naše pohľady stretli, spoznala som ju. Je to predsa Ivy. Dcéra maminej najlepšej kamarátky. Tá teda vyrástla.

„Ahoj, zlatko. Ako ti môžem pomôcť?“

Ivy sa zatvárila otrávane a prstami si zľahka poklopkala po hrubej čiernej čelenke.

„To nie je potrebné, poradím si, teta Emily.“

Rýchlo prešla dozadu do oddelenia s romantickou beletriou.

„Tak ok,“ len som si povzdychla. „Aj ja som ťa rada opäť videla.“

Radšej som to nechala tak a vrátila som sa k monitoru. Kurzor blikal na poslednej vete. Viem, že by som nemala písať počas pracovnej doby, ale popoludní mi to vôbec nešlo. Najlepšie nápady vždy prichádzajú ráno. A zhodou okolností práve vtedy, keď som tu a nemôžem sa im poriadne venovať.

No nemala som žiadnu inú možnosť. Peniaze sa rýchlo minuli na drahú liečbu môjho autoimunitného ochorenia, ktorú sa moja skvelá zdravotná poisťovňa rozhodla nepreplatiť.

Aj keď moja prvá kniha bola úspešná, vo vydavateľstve nemám ešte takú silnú podporu, ako som si myslela. Moja agentka mi oznámila, že chcú aspoň nejaký základ, kým mi dajú zálohu, tak som narýchlo prijala prácu v Sevenbookse.

Čo ešte viac sťažovalo šancu, že ho v najbližšej dobe dokončím, no musela som z niečoho zaplatiť účty za môj byt a osobné výdavky. Nehovoriac o liekoch, ktoré som stále potrebovala.

Posledné mesiace boli mimoriadne náročné. No verila som, že sa mi podarí zvládnuť liečbu až do úspešného konca. Zhlboka som sa nadýchla a položila som ruky na klávesnicu.

Písala som. Ten pocit, keď sa ma dotkol, prenikol až do mojej mysle. Nový, neznámy. Keď jeho ruky jemne stlačili moje prsia, z hrdla mi unikol prudký povzdych.

„Emily, môžem vás poprosiť?“

Až som naskočila, keď som začula chladný hlas vedúcej predajne Anny. Previnilo som preklikla späť na pokladničný systém.

„Prišli nové objednávky. Už dávno mali byť rozbalené. No vy ste ich tam len hodili.“

Stiahla som plecia.

„Prepáčte, Anna, hneď sa na to pozriem.“

„Nie, vy sa na to len nepozriete. Vy to urobíte, Emily. Chcem vidieť väčšinu z tých nových titulov na policiach,“ povedala veliteľským tónom, ktorý ma desil.

Pohľadom som prešla po jej elegantnom čiernom kostýme, ktorý bol v ostrom kontraste s mojou krátkou sukňou a topom. V kníhkupectve sme nemali predpísané uniformy. V lete som sa obliekala trochu voľnejšie, no ona bola stále skôr chladne elegantná.

„Samozrejme, Anna,“ opustila som svoje miesto a zamierila do zadných miestností.

Pohľadom som prešla po svojej knihe, ktorá sa nachádzala celkom vpredu. Ostávalo už len pár kúskov. No už sa nepredáva tak rýchlo ako na začiatku.

Sebaisto som kráčala smerom k dverám s plagátom Prečítal som to. Uvidela som v tej časti Ivy. Držala v rukách knihu Spaľujúca rivalita.

Keď ma zbadala prechádzať okolo, rýchlo si ju schovala za chrbát.

Len som jej venovala jemný úsmev a prešla som k malým dverám neďaleko police s kriminálkami. Jedna cozy romanca vypadla priamo k mojim nohám. Na modrej obálke s hviezdičkami bolo napísané Liek na všetko. Zdvihla som ju a vložila späť do police.

Sklad bol oproti predajni malý a trochu preplnený. Boli tu len obyčajné biele police s jednoduchým vzorom a vôňa kníh bola ešte výraznejšia než na predajni.

Zamierila som celkom dozadu. Systém tu bol trochu zvláštny, ešte stále som si naňho nezvykla. Niektoré veci bolo ťažké nájsť.

Jeho dominantou bola stredná časť s objednávkami pre čitateľov. Pred ňou stáli krabice, ktoré bolo treba vybaliť. Bolo ich šesť.

S povzdychom som z jednej z políc vzala rezačku.

Sklonila som sa k jednej z nich a pomaly som ju otvorila. Ozval sa môj obľúbený šuchot kartónu, po ktorom som vybrala prvé ešte teplé tituly.

Postupne som pootvárala všetky krabice. V tej poslednej som našla lekársku romancu. Na obálke bol príťažlivý doktor. Rozhodla som sa chvíľu si ju prelistovať.

Zastonala, keď sa jeho ruka vkĺzla pod jej sukňu. Liv cítila hrejivé chvenie, ked ju zozadu objal a jeho prsty...

Rýchlo som knihu zavrela. Tak toto bolo o niečo pikantnejšie, než na čo som bola zvyknutá, no možno by som mohla využiť zamestnaneckú zľavu.

Túto knihu už radšej nepustím z rúk. Aby sa zas nevypredala ako tie ostatné tituly, ktoré som chcela, no nestihla som si ich kúpiť.

Vrhla som previnilý pohľad na knižný vozík.

Ešte sa sem vrátim, ale najprv si nablokujem túto knihu a odložím ju do svojej priehradky.

Spokojná, že sa mi to tentoraz podarilo, som pristúpila k pokladni.

„Emily?“

Zrazu som počula známy hlas. Po chrbte mi prebehol mráz. Skôr než som sa stihla spamätať, bol tam on. Pevnejšie som zovrela v rukách knihu a nenápadne ju pootočila, aby nevidel jej obálku.  Otvorila som jednu z veľkých zásuviek a strčila som ju dovnútra. Nablokujem ju neskôr. Teraz je dôležité aby som zanechala dobrý dojem. Hlavne preto, že je to on. 

Doktor Kristián Divný. 

Srdce mi vynechalo úder a rýchlo som sa pozrela na svoje krátke tričko a čiernu minisukňu, ktoré som si dnes vzala do práce. 

„Ako sa máte, pán doktor?“ opýtala som sa skôr, než ma stihol osloviť on. 

Bolo zvláštne vidieť ho inde než v nemocničnej budove. Hoci už nie je mojím ošetrujúcim lekárom, často sa stretávame – má ambulanciu hneď vedľa svojho profesora, ktorý sa po mojom prepustení stal mojím hlavným lekárom.

Premeral si ma pohľadom, po ktorom sa moje srdce rozbúchalo, akoby som v ňom mala tisíc zvonov.

Jeho pekné črty sa uvoľnili.

„Emily, Emily, to je ale príjemné prekvapenie. Dlhší čas vás už hľadám a vy sa mi vyhýbate." 

Nevedela som, čo povedať. Úplne som sa zasekla a len som sa dívala do jeho krásnych očí.

„Robil som si o vás trochu starosti,“ dodal tichšie. „Pán profesor mi spomínal, že vynechávate liečbu.“

„Nemusíte, pán doktor. Bola to len výnimočná situácia. Viac sa to nebude opakovať.“

„Dúfam, že budete dôslednejšia,“ dodal tichším hlasom a vložil mi do dlane malý lístok. Keď sa naše prsty dotkli úplne som zmeravela. "Moja objednávka, prišiel som si po nový anatomický atlas." 

„Hneď vám ju prinesiem,“ skontrolovala som kód na lístku a zamierila do úzkeho priestoru za pokladňou. (oprav priestor skladu) 

„Samozrejme,“ odpovedal pokojne. 

Keď sa naše pohľady znovu stretli, srdce sa mi rozbúchalo ešte prudšie.

Prudko som za sebou zavrela dvere a musela som sa o ne na chvíľu oprieť, aby sa mi nepodlomili kolená.

Môj bože. Páčim sa mu, alebo si to len namýšľam?

Nie, určite nie. Nemala by som si robiť zbytočné nádeje. Nič z toho predsa nepovedal. Ale čo ak áno? čo ak sa mu páčim? čo ak cíti to isté?

Vzrušenie ktoré ma ovládlo bolo tak silné. Ešte nikdy som nič podobné necítila. Snažila som sa spamätať.

Prišla som predsa po objednávku. Áno. Rýchlo som ju vybrala z police a zamierial späť k pokladni.

"Budete platiť kartou alebo v hotovosti?" opýtala som sa v snahe získať aspoň čiastočný odstup.

"Kartou, Emily."

"Iste," ruky sa mi chveli, keď som to nastavovala.

Vzal si knihu a otočil sa na ochod. Srdce mi pokleslo.

Musím… musím niečo povedať. Prešlo mi hlavou, no vzápätí sa objavil aj strach.

Zovrel sa mi žalúdok. Ruky sa mi začali potiť.

Nie, radšej budem mlčať. Takto to bude najlepšie pre nás oboch.

Plecia mi poklesli a preklikla som na rozpracovaný text. To, čo cítila, bolo tak silné. No ona je Amiška a on je anglický doktor. Nikdy nemôžu byť spolu bez toho, aby nestratila všetko.

Dopísala som ďalšie riadky do kapitoly.

„Emily?“

Náhle som znovu počula jeho hlas. On neodišiel.

Namiesto strachu ma zaplavil pocit úľavy.

Pomaly som k nemu zdvihla zrak.

„Pán doktor, potrebujete ešte niečo?“

„Tak som premýšľal už dlhší čas nad tým, že by sme mohli… A teraz, keď som vás tu stretol, chceli by ste ísť so mnou na večeru?“

Srdce sa mi zastavilo.

Cítila som, ako sa vo mne spustila silná reakcia. Ruky sa mi potili ešte viac, srdce mi šlo vybuchnúť.

„Ak som vás tým urazil, ja pochopím, ak—“

„Nie, to nie. Neurazili ste ma, práve naopak. Ja… rada s vami pôjdem na večeru.“

„Výborne, som veľmi rád. Máte čas dnes napríklad o piatej v Riddle?“

Prikývla som.

Riddle je skvelá nová reštaurácia, obľúbená, ale skôr taká intímna a rodinná, čo sa mi vždy páčilo.

„Mám, pán doktor.“

Stále som sa cítila ako v inom vesmíre, akoby niekto vypol všetku smolu a nešťastie.

Vymenili sme si ešte pre istotu čísla a potom odišiel.

„Čo to má byť, Emily? Knihy nie sú vyložené, vpredu je neporiadok,“ začala zas Anna ako zvyčajne.

No ja som ju vôbec nepočúvala.

Idem na večeru s doktorom Divným.

To bola jediná myšlienka, ktorá sa mi opakovala v hlave.

A moja kniha… možno by mohla skončiť trochu viac romanticky ako tá predošlá.

Ešte uvidím, ako to urobím, ale čo keby mal ten doktor predsa len amišské korene? To by situáciu trochu uľahčilo.

Aj moja hrdinka si zaslúži šancu byť s osobou, ku ktorej cíti niečo výnimočné.