Magické puto 11. kapitola Ctibor (ja-rozprávanie)

 „Vstávaj!"

Otvoril som oči. Bola ešte tma, no ja som už cítil, ako mnou Vesna zalomcovala. Pretrel som si oči a zívol som.

„Čo je? Veď dnes nie je škola."

Vesna si sadla ku mne.

„Pozri, ako sa mi zmenili šaty."

Odtiahol som ruku od tváre.

„Šaty? Aké šaty?"

Posadil som sa a pomocou mágie zažal sviečku pripravenú na stolíku, keby som sa prebudil skôr. Jasné svetlo zaplavilo izbu.

Vesna mala čierne šaty. Namiesto svojich farebných. A bola bledšia než predtým.

„Čo to..."

„Ja neviem, takto som sa zobudila."

Prezeral som si ju od hlavy po päty.

„Sakra, ako toto vysvetlím."

Sledoval som jej ruky s čiernymi nechtami.

„Teraz sa skôr podobáš na Moranu."

„Veď práve. Čo s tým?" rozhodila rukami a tvárila sa nešťastne.

„To nič. Pozriem sa na to, čo sa s tým dá robiť."

Neviem meniť jej oblečenie. To sa deje akosi samo pri všetkých tých bohyniach a bohoch. Väčšinou to odkrýva príslušnosť k temnote alebo svetlu. Čím svetlejšie oblečenie, tým viac svetla. No ani to nie je celkom pravidlo. Len určité merítko, podľa ktorého sa tak trochu niektorí riadia.

Niekedy to môže vystihovať aj náladu, ktorú má daná osoba, ku ktorej bohyňa alebo boh patrí. No toto bolo iné. Zmenila sa príliš. A bude to vzbudzovať otázky, ak to nedám do poriadku.

Prudko som sa nadýchol a vydýchol ústami.

„Prečo si sa prebudila takto?"

„Ja neviem, to by si mi mal povedať ty. Včera čo si robil tam za tou stenou?"

„Len som počúval príbeh o našom kmeni. Starú legendu o našom príchode na to najkrajšie územie."

„A potom?"

Pozrel som sa za chrbát.

„Niečo ma zrazilo dolu. Bolo to silné, ale to som ti už hovoril včera."

„Je to všetko?"

„Tak dobre, nie. Je... Bolo mi dosť zle. Keď sa ma Bohdana pýtala, či som v poriadku, klamal som. Nechcel som vyzerať ako padavka. Ale teraz je mi už lepšie."

„Skús mágiu. Nejaké kúzlo," vyhlásila znepokojene.

Na to som ešte nemal náladu tak skoro ráno. Výnimočne som chcel len spať.

No ona sa na mňa prísne pozrela.

„Dobre, tak skúsim niečo..." zamyslel som sa. Len niečo ľahšie. Levitácia.

Pozrel som na drevený pohár pri mojej posteli. Nechávam si ho tam na pitie. Chcel som zdvihnúť ruky.

No v očiach som namiesto toho pocítil akési zovretie, akoby všetko stmavlo. Vesna zhíkla.

Pohár sa zdvihol a zatočil, no ešte som nevyslovil zaklínadlo ani nepohol rukami. Pohár klesol dolu skôr, než som zdvihol ruku.

„Ty čaruješ výlučne myšlienkami?" opýtala sa šokovane.

„Zdá sa, že áno. Ale včera som to ešte až takto nevedel. Počkaj, skúsim ešte niečo."

Pozrel som na vankúše a tie spadli z postele. Bez toho, aby som sa ich dotkol či vyslovil nejaké zaklínadlo. Len silou myšlienky som nimi pohol a neurobil žiadne gesto.

„A tvoje oči sú pritom akési čierne, keď to robíš takto."

„Sakra, vážne?"

„Áno," hlesla ticho.

„Tak to je problém. Mark ma zabije. Ako mu to vysvetlím? Vrcholná moc rozhodne nie je pre deti."

Len pár osôb čaruje výlučne takto a nie sú to zvyčajne žreci. Posledný, ktorý to dokázal, to bolo už dosť dávno. Väčšinou túto schopnosť skôr získajú temní čarodejníci, nie bežní kmeňoví žreci.

A vôbec nie vo veku dvanástich rokov. To je nemožné.

Technicky aj po fyzickej stránke nie je moja moc tak vyvinutá, aby som niečo také mohol dokázať.

Malo by ma to zabiť.

Sadol som si na posteľ.

Nie. To nie je možné. Na vrcholnú mágiu ešte nemám. To sa neskončí dobre. Okrem toho, ako im to vysvetlím?

Aj tak sa ma niektorí už obávajú. A teraz...

Tá moc rozhodne nie je moja. Musela byť niekoho dospelého.

Zavrel som oči a ponoril som sa hlbšie do seba.

Nič.

Len ticho.

„Čo budeme teraz robiť? Môžeš to nejako vypnúť?" opýtala sa Vesna znepokojene.

Zasmial som sa.

„Vypnúť? A ako si to predstavuješ? Keď niekto prejde na vrcholnú mágiu, už sa nemôže vrátiť späť k zaklínadlám a rukám."

Aspoň ja som o nikom takom nikdy nepočul.

„No môžem to skúsiť potlačiť, tú novú schopnosť, a vrátiť sa späť. Musím to aspoň skúsiť. Inak neviem, čo sa stane."

Už teraz som cítil ľahkú slabosť a to som použil len dve z tých kúziel. Telo som mal kvôli tomu ťažké ako kameň.

Sústredil som sa na to, aby sa mi oči vrátili do normálu, a cítil som, ako sa všetko stiahlo z tmavých farieb. Keď som opäť videl svetlé, povzdychol som si a zdvihol ruky.

„Zdvihni sa," prikázal som a urobil príslušné pomocné gesto.

Pohár sa zdvihol.

„Tak čo teraz, čo navrhuješ?"

„Mark," zapišťala Vesna poplašene. „Zabije nás."

„Ale takto nemôžeme ostať. To nie je možné. A on má viac vedomostí. Mali sme ho požiadať o pomoc hneď od začiatku."

„Tak dobre, skúsim to, no uvidíš, ako bude vyvádzať."

Vstal som a narýchlo som sa obliekol. Vesna si povzdychla.

„Urobím, čo je podľa teba správne, ale vieš, že nám dá taký trest, aký si ešte nevieš ani len predstaviť."

„Tentoraz to musíš urobiť, Ctibor, prosím. Nemôžeme v tom ostať sami. Okrem toho je ti ako otec. Poslúchni ma."

„Dobre, už som povedal, že to urobím," zašomral som podráždene a vyšiel som z dverí.

Ale matke to nepoviem. Tá by z toho bola totálne mimo. Tak či tak nevstáva tak skoro.

Potichu som prešiel do kuchyne, kde už bol Mark. Ako prvý založil oheň. Meditoval si.

Živa ma privítala prudkým preľaknutím sa.

„Chlapče, čo si to urobil?"

Ani som nemusel hovoriť, hneď zistila, že niečo nie je v poriadku.

Mark sa ku mne obrátil.

„Učiteľ, ja..."

Dostal som facku.

Líce ma riadne pálilo. Mark mi potom pokynul, aby som si sadol oproti nemu. Držal som si líce. Ten vie teda udrieť. Nikdy predtým to neurobil. Nevedel som, že má takú ťažkú ruku.

„Čo si to pre všetkých bohov stváral!"

Pozrel som sa na Vesnu, ktorá len ospravedlňujúco pokrčila plecami. Teraz nemá slov. Všakže.

„Nie je to moja chyba," začal som s hrou na popieranie. No naozaj som to nechcel. Nie je to niečo, čo by som si vzal ako nejakú hračku.

„Tvoja bohyňa sa zmenila, má temné odtiene. A tie tvoje oči... Ako si sa dostal k takým očiam, Ctibor?"

Sakra. Znovu sa zrejme zmenili. Ani som si od rozrušenia neuvedomil, že znovu vidím všetko len čiernobielo. No možno som to len nechcel vidieť.

„Ja... bol som v knižnici. Chcel som vedieť niečo viac o vládcoch snov. Zdá sa, že žijú v našej blízkosti a..."

„Ako vieš, že sú to vládcovia snov? Čo si robil, aby si to zistil!" kričal na mňa takmer nepríčetne.

„Nie, ja... zistila to Bohdana, keď jej vošli do sna."

„Tak Bohdana. A to ti mám veriť."

„Prečo mi neveríte, učiteľ? Hovorím vám pravdu."

„Lebo na to, aby si ich rozoznal vo sne a dokázal proti nim bojovať, musíš byť jedným z nich. Musíš mať tú schopnosť. Myslíš si, že to dievčatko ju má?"

„To neviem, ale povedala mi to ona."

Nebolo mi príjemné, že to musím povedať, ale Mark bol v takom stave, že som sa neodvážil mu klamať. Takého som ho ešte nevidel.

„Dobre, to preberieme neskôr. Teraz mi presne vysvetli, ako si sa dostal k tomuto."

Mark už kričal menej, no buchol po stole, až som nadskočil.

Rozhodne sa chová, akoby bol môj otec. To je fakt. To by ma už asi dávno pretiahol palicou po tom, čo zvyčajne vyvádzam. Ale toto je iné.

Vážne som to takto nechcel.

Vysvetlil som mu, čo sa stalo. Aj to, ako som sa prebudil a cítil sa zle.

No on tak či tak nebol doma. A aj keby som chcel, nevládal by som mu dať vedieť.

Ani Vesna sa odo mňa nemohla pohnúť. Nemala na to dosť energie. A ešte viac by ma tým oslabila.

Tak som len čakal, nech to prejde samo.

Bolo to rovnaké ako keď som už predtým dostal obranným kúzlom do chrbta. Nevidel som rozdiel a veril som, že to prejde bez následkov.

Dlho tam len sedel a mlčal. Pomaly už začínalo vychádzať slnko. A on tam stále ešte sedel v nekonečnom tichu.

Ja som sa naňho len díval.

Zbije ma. Naozaj sa neovládne a urobí to.

No on sa len oprel lakťom o stôl.

„Dobre, teraz choď za Bohdanou. Choď sa s ňou hrať. Popoludní sa vráť. Dovtedy nepoužívaj mágiu."

„Mám sa s ňou ísť hrať?"

„Si predsa dieťa alebo sa mýlim?" odvetil učiteľ už pokojnejším tónom.

„Ale Mark, naozaj chcete, aby som sa teraz išiel hrať?" zopakoval som tú otázku.

„Áno, choď, len choď a nepremýšľaj nad tým."

„Ale všetci uvidia Vesnu. A čo moje oči?"

„Tak či tak ich uvidia. Nedá sa to zvrátiť. To, čo si urobil, ti už ostane. Čím skôr si na to zvyknú, tým lepšie."

Vstal som.

To nebola rada, ktorú by som si prial počuť. No tie zvyčajne nikdy také neboli práve od neho.

Vyšiel som von. Vzal som si hlavu do dlaní.

Vesna stála pri mne. Nedokázal som sa na ňu ani pozrieť.

Som taký hlupák. Nikdy si nedávam pozor. A teraz mám pocit, akoby som mal na hrudi kameň. Moje telo tú moc nezvládne. A Mark... ten je ako vždy mimo.

Mám sa ísť hrať. Akoby sa tým niečo vyriešilo. Akoby sa to dalo spraviť lepším tým, že sa budem s niekým hrať.

No neodvážil som sa mu vzdorovať. Všetko, čo urobím, je aj tak nesprávne. Možno aspoň raz ho poslúchnem a všetko sa napraví.

Dvere na chatke sa otvorili.

„Si v poriadku?"

Bohdana si ku mne sadla do snehu. Jej ruky sa dotkli mojich.

„Nie... prebudil som sa takto. Pozri..." pošepol som jej a ona sa striasla, keď som jej vysvetlil, čo ma ráno čakalo.

„A čo na to Mark? Povedal si mu to, však?"

„Mám sa ísť s tebou hrať. To je všetko."

„Je to zvláštne... ale možno by sme mohli ísť dnu. Mám novú drevenú hračku, takú otáčaciu. Chceš ju vidieť?"

Prikývol som.

Ak už nič iné, tak aspoň nebudem trápny na verejnosti. Budem trápny len u nich.

Bohdana ma chytila za ruku a odviedla dovnútra.

„Dáme si aj raňajky. Bude ti lepšie, uvidíš."

Nemal som veľmi chuť, no aspoň som pozoroval, ako sa točí tá hračka, ktorú priniesla.

Vesna si sadla k Mokoš, ktorá vypískla:

„Krásne šaty!"

Vesna si len povzdychla a stisla sestre ruku, akoby u nej hľadala podporu.