Magické puto 10. kapitola (ja-rozprávanie)

 

S obavami som sa dívala na ľadopád. Celkom som zabudla, že keď je vonku veľká zima a silný mráz, môžu sa práve na takýchto miestach vytvárať nebezpečné útvary. A táto jaskyňa bola na to priam stvorená.

Sledovala som, ako sa ostré hroty lesknú na slnku.

„Ako cez to prejdeme?" opýtala som sa. Tá predstava bola trochu znepokojujúca.

Ctibor sa len usmial.

„Nemusíš sa báť. Nič nebudeme riskovať. Skrátka sa chytíme za ruky. Naša spojená moc nás ochráni. A navyše – je taká zima, že sa to teraz určite nezačne rozpadať."

Možno mal pravdu, no aj tak ma na tých ostrých hrotoch niečo znepokojovalo viac, než by som si vôbec dokázala pripustiť.

Trochu som sa upokojila, keď ma Ctibor skutočne chytil za ruku a naša moc sa prepojila. Cítila som sa znovu silná, akoby som bola kladivom, ktoré by dokázalo celý ľadopád bezpečne rozbiť.

„Počkajte, ja prvá," zahlásila Mokoš, kým sa okolo nás dvíhala ochranná mágia, ktorú vytváral Ctibor.

Tieto veci robiť veľmi neviem. On si na ne už zvykol. Ja sa nemôžem zbaviť pocitu, že je to podvádzanie. Vždy pritom počujem matkin hlas, ktorý mi to nechce dovoliť, a tak som to nechala naňho.

„Opatrne," upozornila som ju ticho.

Mokoš na mňa znovu vyplazila jazyk, schmatla sestru Vesnu za ruku – tak ako sme to robili my – a spoločne prešli cez predný vchod tej ostrej štrbiny.

Po chvíli ticha sa ozval smiech.

„Môžete."

Cítila som, ako Ctibor znervóznel, keď šla Vesna dovnútra. No potom sa znovu uvoľnil.

Mám Mokoš rada, ale niekedy mi príde príliš poplašená. Občas si nie som istá, či by som si na ňu mala zvykať, keď sa to v pätnástich možno zmení. Možno aj skôr.

Prešli sme dovnútra. Magická ochrana nás preskenovala a pustila. Aj keď sme len deti, máme v sebe dostatok mágie na to, aby nás prijala.

Vošli sme hlbšie. Boli tam len hladké steny a fakle, ktoré zažala samotná mágia v okamihu, keď sme vstúpili.

Je tu vedenie nášho kmeňa. Vedenie, ku ktorému sa môže dostať len osoba s našou krvou. Pocítila som novú istotu, že do kmeňa patrím.

Len napoly – ale aj tak to očividne stačilo na to, aby ma jaskyňa neodmietla.

„Ktorú stenu si vyberieme?" opýtal sa Ctibor.

„Ja neviem. Všetky sa mi zdajú rovnaké."

Bolo potrebné vybrať si jednu a položiť otázku. Ak bude jaskyňa chcieť, odpovie nám. Ak nie, stena ostane tichá a bez obrazov.

Mokoš potiahla Vesnu za ruku k jednej stene, celkom uprostred. A tak sme zamierili tam.

Ctibor položil ruku na chladný kameň.

„Vzácna jaskyňa, čo vieš o vládcoch snov?"

Rozfúkal sa chladný vietor, ktorý prenikal až do kostí. Na stene sa pomaly začali formovať obrazy. No Ctiborovi sa neukázali.

„Ja asi nemôžem. Skús to ty?"

Odkašľala som si.

„Vzácna jaskyňa, čo vieš o vládcoch snov?" zopakovala som nervózne.

Stena sa znovu zavlnila, no v mysli som začula jasný príkaz: on nie.

Pustila som Ctiborovu ruku.

„Okej... tak keď je to len pre teba, ja pôjdem ešte k inej stene."

„Prepáč, to vážne nie je moja vina," povedal potichu a pohladil ma po chrbte.

„Neboj sa, ja viem. Nehnevám sa. Ale tak či tak musím odstúpiť, lebo sa nič nedozvieme."

Odstúpil na bok, no očividne to nestačilo. Stena sa začala hýbať ešte viac – až keď sa presunul do druhej chodby.

Ostala som tam sama.

Videla som obrazy bytostí, ktoré dokážu ovládať každý sen. Ich energia bola akoby nekonečná. Všade, kam prídu, zanechajú spúšť. Všetko, čoho sa dotknú, zničia.

Poznačení temnotou. Tak ich volajú.

Poznačená temnotou... prijmeš svoj osud?

Odtiahla som ruku.

„Čo to táraš? Ja nie som ako oni."

„Nerozumiem, ako to myslíš," zašepkala som.

No jaskyňa mi už viac nepovedala. Snažila som sa ešte chvíľu búchať po stene, no nič sa neobjavilo.

„Búchaš, búchaš," smiala sa Mokoš, „ale radšej by si mala ísť za ním. Nie je akosi príliš ticho?"

Vesna zhíkla, no ostala stáť. Bolo tam niečo, čo ju zrejme nepustilo ďalej.

„Ctibor!" zavolala som naňho, aby sa vrátil.

Nikto mi neodpovedal. Skutočne som sa zľakla. A nielen ja – aj Vesna sa znepokojene dívala tým smerom.

No mágia ju očividne nepustila ďalej, ani keď mala už oči plné sĺz. Aj ona kričala jeho meno.

Vybrala som sa tam pozrieť. Cítila som mierny odpor mágie, no prekonala som ho a bežala ďalej.

Ctibor sedel na konci chodby. Oči mal zavreté. Nevyzeralo to, akoby spadol, skôr akoby si tam len tak sadol. No pokojne mohol dostať zásah nejakej obrannej mágie. Ktovie.

Sklonila som sa k nemu.

„Ctibor, počuješ ma?"

Nereagoval. Trochu som ním potriasla. Až potom neochotne otvoril oči.

„Si v poriadku?" hlesla som ticho.

„Áno, ale ja... trochu ma bolí hlava. Akoby ma niečo trafilo."

Toho som sa bála. Asi fakt tá ochrana.

„Môžeš vstať?"

„Hej, len chvíľu počkaj."

„A ako sa ti to vlastne stalo?"

„Neviem. Ja som len sledoval históriu nášho kmeňa na jednej zo stien, obyčajné legendy, a potom som zrazu zozadu niečo pocítil... a potom už neviem."

„Aký to bol pocit?"

Zamyslel sa. „Neviem... akoby náraz."

Tak to asi bola fakt len tá ochrana.

„Radšej poďme. Môže sa to vrátiť."

Podoprela som ho. Chvíľu sa mu ešte motala hlava. Potom som videla niečo ako záblesk v jeho očiach, no kým som sa spamätala, bolo to preč.

Oprel sa o mňa pevnejšie. Vyšli sme von k Mokoš a Vesne. Vesna podoprela Ctibora z druhej strany.

„Nemali sme sem chodiť, Mokoš. To nebol dobrý nápad," napomenula som ju.

Ona sa na mňa len zacerila a vyšla von ako prvá, ani na nás nepočkala.

Ctibor na tom ešte nebol dobre, ale nechcela som tam viac ostávať. Jaskyňa mi aj tak povedala len samé hlúposti. Bola som fakt naštvaná, že sme tam šli.

„Už je mi lepšie, môžeš ma pustiť," povedal Ctibor, no Vesnu si pri sebe nechal.

Pocítila som bodnutie niečoho, čo ma nepríjemne zasiahlo. Ten pocit bol fakt zlý. Neviem, čo to bolo. Neviem, prečo mi zrazu vadilo, že ju nechal, aby ho ďalej podopierala, a mňa nie.

No bolo mi na vzduchu už lepšie.

„Asi by som mal ísť domov, ľahnúť si. Mark bude ešte pri hradbách, mama je dnes u susedky."

„Iste, to je dobrý nápad. Ale keby si niečo potreboval, len zakrič a ja prídem." Bývame predsa blízko.

Odprevadila som ho až k dverám.

„Si si istý, že nepotrebuješ Marka? Môžem ho zavolať, vezme to na seba. Nechcem, aby sa ti niečo stalo."

„Nie, to je dobré. Som len unavený, nič viac. Do zajtra ma to prejde."

„Ale keby si zmenil názor, som tu, vieš... Môžem ťa aj trochu ošetriť, ak chceš."

„Nie, to fakt netreba. Už som to raz dostal, vyspím sa z toho, neboj sa."

Prikývla som, no stále som mala zlý pocit. Ani sa nespýtal na to, čo mi jaskyňa povedala. Zrejme mu fakt nebolo dobre.

Ostala som stáť pred jeho domom a čakala, či ho uvidím cez okno ľahnúť si.

Mokoš stála pri mne.

„Nie je na tom dobre. Nie je."

„Ako to ty vlastne vieš?"

Vyplazila jazyk. „Aspoň raz ma počúvaj."

„Veď som ťa počúvala a pozri, čo sa stalo," vytkla som jej.

„Stalo sa len to, čo sa malo stať," vyhlásila múdro.

Tak som vošla do svojho domu a zabuchla som jej dvere pred nosom. Dnes ju už vidieť nechcem. Niekedy je fakt neznesiteľná.