Magické puto 12. kapitola Bohdana (ja-rozprávanie)

 

Napriek vynikajúcim raňajkám bol Ctibor nesmierne skleslý. Takého som ho ešte nevidela. Sedel za stolom úplne zhrbený, ledva ma počúval a neustále ťukal nohou po podlahe.

„Nevyčítaj si to toľko. Skrátka sa to stalo."

Ctibor sklonil hlavu. Ani hračky, ktoré som mu ukázala, ho nezaujali. Zasiahlo ma, aký bol zničený.

„Čo by si ty robila na mojom mieste?" opýtal sa hlasom plným nekonečného zúfalstva.

„Nie som si istá, ale aj tak by si sa nemal vzdávať."

Natiahla som k nemu ruku, ale on sa odtiahol.

„Hovoríš to len preto, že ty si tým nadšená, všakže?"

„Ako to myslíš?"

Neodpovedal. Len znovu sklonil hlavu.

„Je to predsa starodávna magická moc a očividne silná."

„Ale aj nebezpečná. Nepodceňujem riziko, Ctibor. Len si myslím, že naše puto by ti mohlo pomôcť upokojiť sa."

Znovu som mu ponúkla ruku. Zaváhal.

„No tak aspoň to skúsme. Čo sa môže stať?"

„Chcem znovu čarovať rukami a zaklínadlami. Nič iné. Nechcem až tak veľmi vyčnievať," zopakoval svoje najväčšie želanie.

„Nebudeš. Aspoň čo sa týka mňa. Pre mňa vždy budeš Ctibor, ktorý je mojím kamarátom. Nech je to akokoľvek."

Naše ruky sa spojili a ja som pocítila to opojenie mocou. Ctibor je teraz silnejší než predtým, ale tá moc je aj desivá. Striasla som sa, keď som ju skúmala. To, ako sa rozpína v jeho tele, to, aká je — aj keď bez priameho vedomia — stále živá a dravá. Vedomie jej dá až on, našťastie.

Matka ma učila skúmať ľudí, chápať ich. No Igora nechápem a neviem, či dokážem pochopiť Ctibora. Nie som v tom až taká dobrá, ako si myslí.

„Vidím tú moc, Ctibor. Nie je to až také zlé."

Stisol mi ruku trochu silnejšie.

„Nie je to zlé? Si si istá? A čo keď ma to ovládne a zničím osadu, ako to robí väčšina ničiteľov?"

Druhou rukou som si zakryla ústa. Iste, väčšina temných mágov rozbije skladačku, ktorá im neposlúži. Preto sú takí obávaní a ich príchod neveští nič dobré. Ich sila dokáže skutočne zničiť celú osadu aj celé svety, ak sa dajú dokopy. Temná moc, ktorá to dokáže, teraz poskakuje prepojená s jeho dušou.

„Čo ak sa to aj naučím ovládať, no neovládnem seba? Ublížili mi, vieš to. Mnohokrát po mne pošliapali."

Videla som, ako sa ten temný oblak v jeho mysli krúti.

„Ty nie si ničiteľ. Keby si bol, ani by si nad tým neuvažoval, že to ovládneš. Nešiel by si za mnou, ale rovno na hlavnú časť..."

Ctibor sa usmial.

„Možno máš pravdu. Ale som len dieťa. Kto ti zaručí, že keď tá moc vyrastie, nestanem sa ním?"

„Ja," odvetila som ticho. „Nedovolím ti sa ním stať. Zastavím ťa, ak to bude potrebné. Nezabúdaj, že sa ti dokážem vyrovnať. Moja moc bude ešte rásť..."

Nebola som si tým istá, ale chcela som, aby tomu veril.

„Dobre, beriem na vedomie, že raz sa možno staneš mojou nepriateľkou."

„Ctibor, tak som to nemyslela."

Namiesto ďalších slov som nepustila jeho ruku, aj keď zovretie bolo pevnejšie, a chytila som ho aj druhou.

„Teraz skúsme dosiahnuť, aby si tú mágiu trochu skrotil. A získal to, čo chceš, namiesto toho, čo nepotrebuješ."

„Dobre, tak to skúsme."

Zavrela som oči.

„Povedz jej, čo chceš a ako chceš čarovať."

„Nepomôže to."

„Musíš s ňou hovoriť, inak sa nikam nedostaneme."

Možno nerozumel, možno ani ja nie, no pochopila som, prečo ho Mark za mnou poslal.

„Chcem teraz čarovať len prostredníctvom rúk. Chcem, aby si spala a čakala, kým na teba dorastiem. Aby si sa prejavila len keď to nezraní moje telo..."

Ctibor to opakoval ako zaklínadlo, ktorému veril. Otáčali sme sa pritom do kruhu, akoby to bola len hra na kolo.

Mágia zareagovala. Akoby slabo zablikala a potom sa stiahla.

Ešte raz sme sa otočili a ja som povolila zovretie. Konečne som sa cítila užitočná ako mama.

Ctibor sa usmial. Zdvihol ruky a namieril ich na taniere na stole.

„Umyte sa!" vyslovil formulku a urobil gesto.

Po krátkom záblesku boli taniere čisté.

Ctibor spokojne zatlieskal. Potom ma zdvihol do náručia, akoby znovu nadobudol sily, a zatočil sa so mnou. Smiala som sa a pevne som sa ho držala.

„Fakt ťa mám asi rád. Alebo budem. Som si istý, že budem."

Potom ma dlho a pevne objímal.

„Ale prečo mi Mark nepovedal, že to skrátka urobíš? Že mi pomôžeš?"

„To neviem. Mal by si sa ho na to opýtať. Som zvedavá, čo ti povie."

Nechala som si svoje teórie pre seba. Nech sa pozhovárajú.

Cítila som nevýslovnú radosť. Akoby aj zo mňa padlo všetko napätie a strach. No vo svojom vnútri som vedela tú krutú pravdu — že by som sa rada viac dotkla tej jeho novej mágie a hlbšie ju preskúmala. Aj keď mi bolo jasné, že Ctibor sa jej teraz nechce vôbec dotýkať.

Ani sama som vlastne nevedela, čo robím, až kým som sa ho nedotkla. Niekedy pravá liečba príde až s dotykom. Akoby mi bohyne našepkali, čo mám robiť.

No Mark mal aj pravdu. Tej moci sa nezbaví. Stále bude v ňom. Bude sa s ňou musieť naučiť pracovať, či chce, alebo nie.

Tá moc si ho vybrala.

A to sa zmeniť nedá.

„Ideme von?" opýtala som sa ho, keď sa počasie trochu umúdrilo.

„Celkom rád, mám teraz omnoho viac energie."

Naháňali sme sa, trochu guľovali, ale len jemne. Povedala som Ctiborovi, že to nemám rada, tak bol veľmi opatrný. No Mokoš sa ohadzovala, akoby od toho závisel jej život. Vesna sa ju márne snažila zastaviť.

No na jednu vec sme pozabudli — jej šaty ostali tmavé. Až teraz som si uvedomila, že už zrejme nebudú také pestré ako predtým. No na našej strane sme teraz boli len my, tak ma to prestalo trápiť.

Tak či tak si budú len myslieť, že má zlú náladu, a to je všetko.

Chcela som s ním ostať sama a skutočne zistiť, či si môžeme rozumieť aj bez ohľadu na akúkoľvek mágiu — a zatiaľ to vyzeralo tak, že áno.

Matka sa vrátila domov skleslá. Hodila vrecúško s bylinkami na stôl.

„Čo sa stalo, mami?" opýtala som sa, stále ešte s plnou hlavou Ctibora. Dnes sme sa hrali celý deň a čím dlhšie sme boli spolu, tým som si bola istejšia, že ho dokážem mať aj skutočne rada. Po dlhom čase som sa cítila skutočne prijatá. Aj keď sme sa hrali spolu len my dvaja. Tibor dnes nemal čas a ostatní si držali odstup. No neprekážalo mi to. Je to ich škoda.

„Ale nič dôležité, len tá kliatba je stále silnejšia."

„Aká kliatba?" opýtala som sa nesústredene.

„Igorova predsa. Dnes som ho veľmi nepotešila a dosť mi aj vynadal."

Vzblkol vo mne hnev. Ako to môže robiť? Veď robíme všetko preto, aby sa vyliečil.

„Ako si to mohol dovoliť?"

„Je nešťastný, Bohdana. Nemôže sa oženiť. Tá kliatba by mohla zasiahnuť aj prípadnú nevestu. Vlastne som mu odporúčala, aby sa nikoho, kto neovláda mágiu, nedotýkal. My sme voči tej kliatbe už imúnne, už sme s ňou pracovali, ale ostatným by sa mal kontaktu vyhýbať."

„A nie je možné ju zastaviť?"

„Nie, niečo na nej sa stále prebúdza. A dosť ma to už vyčerpáva. Teraz budeš musieť s liečbou chvíľu pokračovať ty. Inak sa nebudem môcť starať o ostatných."

„Dobre, daj mi ten prípad. Ja si s ním už poradím. Veď on ešte uvidí."

Nahnevane som začala servírovať čaj, o ktorom som vedela, že matku trochu posilní.

„Buď opatrná, Bohdana. Tá kliatba ho môže zmeniť. Mohol by sa stať agresívnym a nevrlým."

„Akoby taký už nebol. Veď ja ho už skrotím."

„Hlavne opatrne. A teraz sa choď radšej trochu prevetrať. Ten hnev si so sebou radšej nenes priamo do postele."

„Iste," odsekla som, stále ešte namosúrene, a skutočne som vyšla von.

Ako si to môže dovoliť? Ja mu ešte ukážem.

No moja myseľ sa znovu vrátila k vládcom. Vôbec sme o nich nehovorili. Skrátka sme to kvôli tým schopnostiam zabudli spolu prebrať. No teraz je už neskoro. Mark by sa hneval, keby som narušila Ctiborov režim.

Budem musieť počkať do zajtra. Až potom sa ho na to opýtam.