Magické puto 13. kapitola Ctibor (ja-rozprávanie)

 

Vrátil som sa domov. Zatiaľ pomerne spokojný. S Vesnou po boku tak ako zvyčajne. No už ma tak nedesilo jej oblečenie. Mark mal pravdu, bolo to najlepšie, čo som mohol urobiť – ísť za Bohdanou. Jej mama jej toho už veľa povedala, napriek tomu, že je len malé dievčatko ako ja, je pokročilejšia ako väčšina jej rovesníkov.

No naložili jej tým na plecia väčšie bremeno ako mne.

Práve som o tom premýšľal a chystal som sa potichu vrátiť do svojej izby, keď som začul matku. Po dlhom čase zliezla zo svojej zvyčajnej nečinnosti.

„Mal by si mu to povedať," počul som a hneď ma to prinútilo zastať.

„Nie, Ľudmila, nezabúdaj na moju dohodu s Velimírom."

„Potrebuje aj svojho otca, nielen učiteľa. Nezvládaš ho. Mohlo by pomôcť, keby..."

Bodnutie kdesi pri srdci. O čom to sakra hovorí.

Rukou som sa dotkol dverí. Vesna odmietavo pokrútila hlavou. Viem, nepatrí sa rušiť dospelých, keď spolu majú takéto rozhovory.

„Vieš, že ja som s tou vašou dohodou nikdy nesúhlasila. Záleží ti na ňom alebo je pre teba dôležitejšia tvoja povesť žreca?"

Na druhej strane nastalo ticho. Dlhé ticho, ktoré spôsobilo, že sa aj mne zovrelo srdce.

Iste, všetci žartovali, že sa na Marka podobám, no nebral som to vážne. Nezvyknem si všímať také veci. Aj keď som vždy vedel, že máme pár spoločných čŕt, mal som skôr podozrenie, že by mohol byť nejaký vzdialený príbuzný, ktorý sa k tomu kvôli prestíži žreca nemôže priznať. Ich rodina by pre nich nemala oficiálne existovať. Majú byť len tými, ktorí uzatvárajú pevné spojenia s mágiou.

„Nie, dobre vieš, že o to mi nejde. No nevieš si predstaviť, čo tým spustím. Okrem toho po toľkom čase ma už ani neprijme..."

Srdce ma znovu zabolelo. Vesna položila ruku na moje plece.

No ja som vybehol hore do svojej izby a prudko za sebou zabuchol dvere.

Takže nie je len príbuzný, ako som mal podozrenie. Je dokonca môj otec.

Chodil som z jednej strany na druhú, znepokojený tou bolestnou predstavou.

Čo mám teraz robiť? Ísť dole a všetko mu vykričať? Povedať mu, že ho nenávidím?

Vrátil som sa domov. Zatiaľ pomerne spokojný. S Vesnou po boku tak ako zvyčajne. No už ma tak nedesilo jej oblečenie. Mark mal pravdu, bolo to najlepšie, čo som mohol urobiť – ísť za Bohdanou. Jej mama jej toho už veľa povedala, napriek tomu, že je len malé dievčatko ako ja, je pokročilejšia ako väčšina jej rovesníkov.

No naložili jej tým na plecia väčšie bremeno ako mne.

Práve som o tom premýšľal a chystal som sa potichu vrátiť do svojej izby, keď som začul matku. Po dlhom čase zliezla zo svojej zvyčajnej nečinnosti.

„Mal by si mu to povedať," počul som a hneď ma to prinútilo zastať.

„Nie, Ľudmila, nezabúdaj na moju dohodu s Velimírom."

„Potrebuje aj svojho otca, nielen učiteľa. Nezvládaš ho. Mohlo by pomôcť, keby..."

Bodnutie kdesi pri srdci. O čom to sakra hovorí.

Rukou som sa dotkol dverí. Vesna odmietavo pokrútila hlavou. Viem, nepatrí sa rušiť dospelých, keď spolu majú takéto rozhovory.

„Vieš, že ja som s tou vašou dohodou nikdy nesúhlasila. Záleží ti na ňom alebo je pre teba dôležitejšia tvoja povesť žreca?"

Na druhej strane nastalo ticho. Dlhé ticho, ktoré spôsobilo, že sa aj mne zovrelo srdce.

Iste, všetci žartovali, že sa na Marka podobám, no nebral som to vážne. Nezvyknem si všímať také veci. Aj keď som vždy vedel, že máme pár spoločných čŕt, mal som skôr podozrenie, že by mohol byť nejaký vzdialený príbuzný, ktorý sa k tomu kvôli prestíži žreca nemôže priznať. Ich rodina by pre nich nemala oficiálne existovať. Majú byť len tými, ktorí uzatvárajú pevné spojenia s mágiou.

„Nie, dobre vieš, že o to mi nejde. No nevieš si predstaviť, čo tým spustím. Okrem toho po toľkom čase ma už ani neprijme..."

Srdce ma znovu zabolelo. Vesna položila ruku na moje plece.

No ja som vybehol hore do svojej izby a prudko za sebou zabuchol dvere.

Takže nie je len príbuzný, ako som mal podozrenie. Je dokonca môj otec.

Chodil som z jednej strany na druhú, znepokojený tou bolestnou predstavou.

Čo mám teraz robiť? Ísť dole a všetko mu vykričať? Povedať mu, že ho nenávidím?

„Určite áno, bol v ťažkej situácii..."

„Jasné, že áno..." vedel som, že je to tak, ale to nemohlo zmierniť môj hnev.

Cítil som sa zradený. Mohol to povedať aspoň mne. Prečo sa rozhodol zahrávať sa so mnou? Nechať ma v predstave, že môj otec ma opustil. Nechať tú rozprávku prerásť do hlavne, ktorá ma tak dlho trápila.

„Pokús sa trochu upokojiť, Ctibor. Porozprávate sa. Verím, že..."

„Nie, neporozprávame sa. Nebudem s ním hovoriť."

Sadol som si na posteľ a zabalil sa do kožušiny.

„A teraz už radšej choď preč. Potrebujem byť sám."

Temná moc bublala v mojom vnútri, prebúdzala sa znovu a ja som cítil, ako rastie. Rovnako ako moja snaha ju potlačiť.

Pocítil som silnú únavu, ľahol som si a celkom som sa do kožušiny zabalil. Telo mi slablo, keď sa začala prebúdzať, cítil som sa, akoby som v sebe nemal takmer žiadnu energiu.

Stál som na sivom chodníku a pomaly prechádzal smerom k jazeru. No v poslednej chvíli som sa otočil a bežal späť. To miesto akoby bolo poznačené mojím vlastným hnevom. Bál som sa, že sa rieka vyleje z brehov.

Potom som sa ocitol zoči-voči vysokej postave. Premeriavali sme si jeden druhého. Keď sa nadýchol, pocítil som novú vrstvu chladu hlboko v mojom srdci.

„Vitaj vo svojej skutočnej škole, Ctibor," povedal ticho.

Premeral som si ho útočným pohľadom.

„Aká škola?" opýtal som sa ostro.

„Chceš sa predsa niečo naučiť. Preto si tu."

„Nerozumiem," odvetil som ticho, stále príliš nahnevaný na to, aby som pochopil.

„Môžeš sa učiť alebo bojovať, voľba je len na tebe."

Sadol si k ohňu a čakal na mňa.

„Ty si... vládca snov?" dospel som napokon k tomu bolestivému presvedčeniu.

„Áno, presne tak."

Ustúpil som. Nenechám sa manipulovať. Nedovolím mu, aby ma zlomil.

„Vypadni z môjho sna!" kričal som naňho, stále ešte úplne rozladený jeho pokojom.

„Tvoj sen je aj môj. Vieš, koho schopnosti si si vzal?"

„Nie, neviem a nechcem to vedieť," povedal som, no veľká časť zo mňa vedela, že klamem.

„V tvojom svete ma poznajú pod mnohými menami. Kamenný, Silný, Neúprosný, no tvoj kmeň ma pozná hlavne pod menom Arstaq."

Srdce mi zovrela ďalšia vlna bolesti.

Arstaq.

To meno som už počul. A nebolo vyslovované s úctou, ale so strachom. Bol vládcom temných snov. Najmocnejším za posledné storočia. A takmer pohltil všetko, čoho sa dotkol.

Nebol ako tí malí ničitelia, ktorí sem-tam pre zábavu zničia nejakú osadu. Bol to sám vládca temnoty, ten, ktorého porazilo len jeho vlastné srdce.

Bol som šokovaný a znepokojený zároveň.

Niekto ako on. Osobnosť tak silno spätá s mágiou ako nikto iný. Jeho meno pozná u nás každé dieťa a každé sa bojí, že mu vezme dych.

Stál som tam, zasiahnutý zvýšenou bolesťou. Nie. Nemohol som si vziať schopnosti niekoho takého.

Ostal som stáť úplne zničený.

No on sa ku mne obrátil s takmer pokojným výrazom vpísaným do jeho temnej tváre.

„Si tu, lebo tu chceš byť, Ctibor."

„Nie, mýlite sa," pokúsil som sa urobiť krok vzad, no moje nohy ostali stáť na mieste.

Priložil polienko do ohňa, zjavili sa iskry.

„Klamete mi, oni vedia vytvárať ilúzie..."

„To máš pravdu, no v hĺbke srdca vieš, že som skutočný. Tak ako zrada, ktorá ma zničila, rovnako ako tá, ktorá zasiahla teba."

Rukami som si prešiel po tvári. Snažil som sa z toho sna vyslobodiť, no ešte viac som sa doňho ponáral.

„Čo chcete?"

„Len si sadni vedľa mňa. Prišiel čas na tvoju prvú lekciu. Potlačiť tú moc ti nepomôže. Vždy sa vráti ešte silnejšia a skutočne, tvoje telo na to nie je pripravené. Uvedomuješ si, čo to znamená?"

„Nie, ale teda áno... ale vy mi tak či tak nepomôžete."

„Možno pomôžem, možno nie. Ale to nezistíš, keď tam budeš stáť."

Môj hnev pomaly ustupoval. Cítil som znovu tú istú neprekonateľnú slabosť.

Čo teraz? Čo ak má pravdu?

Sadol som si na opačnú stranu. Cítil som, ako sa svet neúprosne sťahuje do toho istého temného mraku, do tej istej mučivej agónie.

„Ako to zastaviť? Ja... ja vám tú moc vrátim."

„Vrátiš? A k čomu mi tu bude?" opýtal sa ticho.

„Ja neviem, ale vy ju zvládnete. Ja si ju nemôžem nechať."

„Už je tvoja. Vzdal som sa jej, aby ju niekto našiel."

Natiahol ku mne tmavú ruku. Váhavo som sa jej dotkol. Cítil som, ako sa do mňa vlieva sila. No zároveň bola temnota ešte intenzívnejšia.

„Čo to je?"

„Dávam ti svoju energiu. Tvoje telo ju potrebuje..."

Chcel som sa odtiahnuť, no môj sen sa zrazu prerušil a ja som sa prebudil vo svojej posteli.

Bolo mi lepšie. Slabosť zmizla.

Chcel som opäť vidieť Vesnu. Hneval som sa sám na seba, že som ju poslal preč takým spôsobom.