Magické puto 14. kapitola ja-rozprávanie

 

Ctibor nevyzeral veľmi dobre. Stretli sme sa až v škole, lebo matka mi dala prácu v kuchyni a nemala som čas zastaviť sa hneď ráno uňho. Len mi stihol pošepkať, že je v poriadku. No veľmi som mu neverila.

Tváril sa akosi príliš vážne a zdalo sa mi, že ani nevenoval poriadne pozornosť tomu, čo Mark ráno hovoril o našich susedoch. Konečne sa rozhodli k tomu oficiálne vyjadriť. No skôr sa nás len snažil upokojiť a zdôraznil, že by sme nemali chodiť nikam mimo tábora, kým sa buď nevzdialia od našej osady, alebo starešina s nimi nedospeje k nejakej dohode.

No nepadlo ani slovo o tom, že ide o vládcov snov.

Chcela som sa na to opýtať, no už mi kvôli tomu dnes aj tak znovu vynadala matka, keď som chcela vedieť, čo je nové ohľadom tejto témy. Nechcela som, aby mi naložil ešte aj Mark. My deti sa klasicky nemáme o nič starať a venovať sa štúdiu.

Potom sme ďalej pokračovali v témach posledných dní. Znovu sme skúšali kúzla spojené s magickými zvieratami. A Mark začal aj novú tému – obrady a história, ktorou nám mal pripomenúť blížiaci sa sviatok víťazstva nad zimou.

No ja som sa neustále otáčala k Ctiborovi. Včera som uzavrela tú jeho novú moc, no neviem, či to zabralo, ani či to bolo dobré riešenie.

Nechcela som sa o tom radiť s matkou, kým sa on nerozhodne o tom povedať Markovi. Posledné, čo som si priala, bolo dostať ho ešte aj do problémov.

No keď škola skončila, hneď som sa vybrala za Ctiborom. Branimir ma však zastavil.

„No pozrime sa, ako rýchlo ste sa vy dvaja skamarátili. Už ste frajeri?“ uchechtol sa.

No ja som sa mu prudko vytrhla zo zovretia. „Keby si netáral aspoň raz…“ Aj ja som mala chuť zavrieť mu ústa, no Ctibor bol dôležitejší.

Našla som ho stáť pri hlavnej soche bohýň. Bol to vlastne len kus kameňa, do ktorého boli vyryté ich podoby. Ctibor tam nechodil veľmi často, no teraz tam stál a len sa zamyslene díval dopredu.

„V poriadku?“ opýtala som sa.

„Ale áno,“ odvetil trochu stroho. Očividne nemal náladu, no ja som sa neplánovala len tak ľahko vzdať. Jemne som rukou prešla po jeho chrbte. Strhol sa.

„Čo to robíš?“

„Chcem upútať tvoju pozornosť. Mali by sme sa pozhovárať o tom včerajšku.“

„Nemám o čom hovoriť.“

„Povedal si to aspoň niekomu z dospelých?“

Zamračil sa. „Nie. A ani to nikomu nepovieš, lebo inak naše priateľstvo skončí.“

V pohľade mal takú tvrdosť, až ma zamrazilo.

„Dobre, neboj sa. Bez tvojho súhlasu im to nepoviem. Ale neviem, či to, čo som urobila, bolo skutočne správne. Možno sú aj iné cesty.“

„Neviem. Ale ešte to teraz nechcem riešiť. A už vôbec nie dnes.“

„Rozumiem. Už sa nehnevaj. Poď, prejdeme sa. Máme ešte dosť času. No možno by si ty naopak mohol poradiť mne. Igor a jeho kliatba… Neviem, či ti Mark povedal o tých veciach niečo viac než na hodinách, no my sme už pomaly bezradní.“

Povedala som mu, ako sa to vyvíja, aj to, že môže zabudnúť na svadbu. No zdalo sa, že Ctibora to skôr pobavilo, než prinútilo súcitiť s ním.

Čo to dnes s ním je? Takýto nikdy nebýval. To musí spôsobovať tá moc. Ale keď doňho budem rýpať, nič sa nevyrieši.

„Igor je totálny ignorant. Zaslúži si všetko, čo sa mu stalo.“

Iste, nie je najlepší človek, ale to, čo povedal, sa mi zdalo až príliš tvrdé. Chytila som ho za ruku. Ctibor sa strhol.

„Možno máš pravdu, ale aj tak by sme sa mu mali snažiť pomôcť. Keď si s tým dospelí nevedia poradiť, možno my uvidíme niečo, čo im uniká.“

„Okej, opýtam sa na to Marka,“ odvetil stroho.

Jeho ruku som držala pevnejšie a na chvíľu som sa oňho oprela. Neodtiahol sa, no stále som z neho cítila chlad.

„A možno sa na to pozriem aj zo svojho pohľadu. No nemali nás tak skoro zaťažovať tými vecami. Čo keby sme dnes boli znovu len deťmi?“ navrhol.

Prekvapilo ma aj to, že sa nechce baviť o mágii. Myslela som si, že na to skočí vždy, no očividne nie.

Tak som ho odviedla za ruku do herne. On si nepriviedol Vesnu, tak som nechcela volať Mokoš. Asi nechcel, aby všetci ešte videli, že zmenila štýl obliekania.

„Je v poriadku?“ pýtal sa ma aj Tibor, keď sme večer pri ohni počúvali Annine príbehy.

Pozrela som sa Ctiborovým smerom. Teraz chcel sedieť viac vzadu a ostať sám, ako mi povedal. Cez deň sme sa síce hrali, no bol akýsi mdlý a neprítomný.

„Ale áno, nič mu nie je,“ nemohla som ho zradiť a niekomu o tom hovoriť.

„Nezdá sa mi, je celkom iný, ako zvykne bývať. Akoby sa úplne uzavrel.“

„Vždy bol predsa taký.“

„Áno, ale toto je iné. Ten jeho pohľad, len si ho pozri, je ako z ľadu.“

„Nie, mýliš sa, len nemá náladu, ale to sa spraví, uvidíš.“

Sadla som si radšej na druhú stranu, aby som ďalej s Ctiborom nemusela hovoriť. No počula som pritom, ako si staršie dievčatá šepkajú.

„Ctibor sa mi zdá akýsi krajší, ale sa pozrite, akoby sa jeho črty viac vyhladili...“

To som si neuvedomila. Aj keď som sa naňho dívala, nedošlo mi, že by jeho chlad mohli vnímať aj takto.

„Ktovie, čo z neho vyrastie, veď uvidíme,“ dodal ďalší hlas, celkom spredu.

Večer som šla za Igorom. Tú jeho kliatbu musíme vyriešiť. Čím skôr, tým lepšie. Je dosť nervózny už teraz a ešte k tomu sa pomaly blíži jar. Keď začnú letné svadby a on to nebude mať doriešené, padne to ako nešťastie na našu hlavu.

„Ako sa cítiš?“ opýtala som sa, keď som ho našla sedieť pri ohni.

Vyrezával akúsi zvieraciu figúrku. To už dávno nerobil. Jeho otec takto vyrábal hračky pre deti z osady, no jemu to vždy pripadalo detinské.

„Ale áno, v tom najlepšom,“ vyhlásil zľahka ironicky.

Všimla som si, že si nohu s kliatbou vyložil, zrejme aby ho nebolela tak veľmi. Pohľadom som prešla po jeho pevných stehnách, za čo ma odmenil ironickým úškrnom.

„Dospelá liečiteľka si s tým nevie poradiť, tak sem posiela dieťa, aby som bol milosrdnejší, no ja nebudem. Bolesť sa začína rozširovať, to nie je nič pre teba.“

„Ja to zvládnem, mama má teraz ďalšie povinnosti,“ trvala som na svojom.

No nebola to práve správa, ktorú som chcela počuť.

„Je stále silnejšia a intenzívnejšia, pochybujem, že sa ti s tým podarí niečo urobiť.“

Znovu pokračoval vo vyrezávaní a celkom mi prestal venovať pozornosť.

„Matka ti posiela toto. Mal by si aj piť podporné čaje a ak to inak nepôjde, zrejme pristúpime aj k rituálom.“

„Myslíš veľký rituál?“

„Áno, presne tak.“

„S tým nesúhlasím. Nebudem oslabený pred celým kmeňom. Na to zabudni. Ty aj tvoja matka sa mi za to budete zodpovedať.“

Zohriala som vodu a zaliala bylinky. Čaj bude dosť horký, nebude mu chutiť, no je potrebné, aby ho pil na prečistenie.

Keď som ho preliala do hrnčeka a položila na menšiu tácku, potichu som sa vrátila späť do hlavnej časti.

Igor oprašoval figúrku od jemných pilín. Bola to figúrka vlka, veľmi pekná a dosť realistická.

Položila som pred neho čaj.

„Vypi to,“ prikázala som nekompromisne. „Teraz to budeš piť každý druhý deň.“

Odpil si, zamračil sa a hodil to do seba, keď čaj trochu vychladol. Celý čas som pri ňom stála a sledovala ho.

„Spokojná?“ opýtal sa ticho.

„Áno, celkom.“

Potom som si sadla k nemu a položila ruku na zranené miesto. Zacelilo sa, ale kliatba stále pretrvávala. Cítila som jej ostré pazúry, ktoré mi prechádzali rukami v snahe dostať sa ďalej, no moja mágia ich odrážala späť.

No cítila som aj niečo nové. Niečo v tej kliatbe sa zmenilo. A nepoznala som to.

Musím to povedať matke.

Tu už nejde len o pretrvávajúcu kliatbu, ale aj o takú, ktorá sa mení. Akoby menila aj jeho. Na niečo temné.

Cítila som to len chvíľu, no srdce mi zovrel strach.

„Čo sa stalo? Je to horšie?“

„To nie, vôbec.“

„Neklam!“ zamrmlal a položil svoju veľkú ruku na tú moju.

„Naozaj sa nič nestalo,“ pokračovala som ticho.

Teraz ho nesmiem znepokojovať. Tak či tak nám neverí a bude to horšie, ak ho na to upozorním. Niečo sa v ňom mení a neviem, k čomu to bude viesť. A čo urobí starešina, ak sa to dozvie. Z toho som mala najväčší strach.

Ponorila som sa hlbšie, opatrne som prechádzala tými ostrými časťami kliatby.

Bude sa môcť meniť aj on. No neviem, či dobrovoľne, alebo samovoľne.

Možno to bude jeho silou, možno slabosťou. To sa ešte len ukáže.

No zastaviť to asi nedokážeme.

Keď som sa vrátila domov, mama už spala. Tak to bolo lepšie, dnes sa mi nechcelo to vyťahovať.

No budem jej o tom musieť povedať, aj keď strach o osud toho muža bol silnejší. Mám to urobiť alebo pokračovať v liečbe podľa seba? Tým som si vôbec nebola istá.

Strach, že ho vyženú, bol silný.

Keď som sa vrátila domov, mama už spala. Tak to bolo lepšie, dnes sa mi nechcelo to vyťahovať.

No budem jej o tom musieť povedať, aj keď strach o osud toho muža bol silnejší. Mám to urobiť alebo pokračovať v liečbe podľa seba? Tým som si vôbec nebola istá.

Strach, že ho vyženú, bol silný.

Možno sa mýlim a on bude výnimkou. Ešte by som ho nemala odpisovať.

Počkám, čo povie Ctibor a Mark. Možno spolu nájdeme nejaké riešenie. Viem, že Ctibor sa na to svojho učiteľa opýta opatrne. Aj keď Igora nemá rád, rešpektuje moje rozhodnutie.