Magické puto 15. kapitola Ctibor (ja-rozprávanie)

 

Chcel som hovoriť s Markom, ale nemal čas. Mali nejakú poradu so starešinom. A on si nenašiel ani chvíľu času na to, aby mi venoval pozornosť. Ani len pár minút.

Znovu ma ovládol hnev, frustrácia a nevyrovnanosť. Potreboval som trochu času a miesto, kde by som mohol premýšľať, aby som nevybuchol. Rozhodol som sa ísť k jazeru, aj napriek zákazom. No čo mi vlastne mohlo hroziť teraz? S tou mocou som takmer ako oni.

Prebehol som tú cestu, ale bez Vesny. Nechcel som, aby sa strachovala, tak som ju nezavolal. Váhal som, či pozvať Bohdanu, ale ani ju som nechcel ohrozovať.

Tak som sám stál na brehu.

Dnes bolo počasie pomerne priaznivé a zdalo sa, že sa aj ľadová pokrývka začína trochu topiť. Schválne som vyskúšal palicou jej pevnosť na okrajoch. Objavili sa drobné praskliny, čo znamenalo, že Morana stráca svoju silu a čoskoro bude nahradená.

Viem, že sa na mňa hnevá. Cítil som to už nejaký čas. A dokáže byť nebezpečným nepriateľom.

Obišiel som to zradné miesto a našiel iné, s trochu hrubším ľadom. Na chvíľu som tam stál na tej chladnej vrstve a díval som sa na horizont. Okolo mňa sa pomaly rozhostilo mučivé ticho. Sladké ticho.

Zavrel som oči a natiahol ruky pred seba. Obklopil ma chlad a sústredenie. Bol som na hrane, tak blízko smrti ako aj života. Každý ďalší krok bol výzvou.

No cítil som, ako ma volá. A jej hlas som tentoraz nedokázal ignorovať.

Zastal som. Vietor mi zafúkal do pravého ucha. Tiché varovanie.

Čo to robím? Je to fakt nebezpečné.

Prudko som sa obrátil. Ako ma mohla až tak ovládnuť? Pochopil som, že sa z toho len tak ľahko nedostanem. No hrdosť mi bránila vrátiť sa späť. Tá istá hrdosť, ktorá mi zabránila skloniť sa pred ňou a prijať to, že som len slabý smrteľník, kým ona má nekonečne veľa pokusov, ako ma priviesť do šialenstva.

„Chlapče!“ zachytil som akýsi hlas.

V panike som rýchlo urobil pár krokov a okolo mňa sa znovu začali šíriť praskliny.

„Pri Morane nehýb sa!“

Chcel som použiť mágiu, aby som tie praskliny zacelil. Moje ruky urobili pohyb, no nič sa nestalo. Iste, akoby aj mohli – znovu som aktivoval tú moc.

Muž v čiernom odeve vyšiel na breh. Bol vysoký, tmavovlasý, v pohľade mal skutočný strach. Akoby sa o mňa bál.

„Nebojte sa, ja si poradím!“ vyhlásil som sebavedome, no on pokrútil hlavou.

„Nehýb sa!“ zopakoval a videl som, ako natiahol ruky.

Mal som pocit, akoby ma zovrelo neviditeľné lano, ktoré ma stiahlo späť. Takmer som spadol, keď som sa ocitol na brehu.

„Keby si bol môj syn…“ povedal ticho.

„Ale máte šťastie, pane, že nie som…“

Prijal som však jeho ruku a pocítil pevný stisk. Postavil ma na nohy až príliš tvrdo.

„Čo tu teraz robíš o takomto čase?“

„To by som sa skôr mohol opýtať ja vás. Je to naše územie.“

Muž neodpovedal. Jeho ruky ma zrazu zovreli pevnejšie.

„Nezahrávaj sa s osudom. Si veľmi nezodpovedný.“

„Ja viem, pane. Mrzí ma to.“

Sklonil som hlavu. Mal pravdu. To ja som sa nechal uniesť svojimi pocitmi. A teraz neviem, ako si s tým poradiť.

Bohdana tú moc uspala, no ja som ju znovu prebudil. A ktovie, čo bude teraz. Mám dostatok energie, ale ako to vysvetlím? Budú sa na mňa dívať zvláštne, keď ruky nebudú fungovať. A tajiť mágiu nedokážem. Vybuchol by som. To je mi jasné. Okrem toho by sa mi smiali. Poznám ich. A to by som nevydržal.

„V poriadku, tak by si mal radšej ísť domov, skôr než sa dostaneš do ešte väčších problémov.“

„Mal by som, ale vôbec sa mi nechce. No aspoň mi teda povedzte svoje meno, aby som vedel, komu mám poďakovať za svoju záchranu.“

„Moje meno pre teba nie je podstatné. No ja možno chcem poznať to tvoje, aby som vedel, komu mám vynadať.“

Usmial som sa.

„Ctibor z lesného kmeňa. Ste na našom území, však? To preto nechcete prezradiť, kým ste. No ja to viem.“

„Nevieš nič, chlapče. Len aby si raz nedoplatil na svoju samoľúbosť.“

Pomocou myšlienky som mu vytrhol z rúk palicu, po ktorú sa natiahol.

„Ty si…?“

Založil som si ruky na prsiach.

„Áno, viem čarovať myšlienkami. Som ako on.“

Chcel som ho vystrašiť, aby ma nechal ísť. Preháňal som to, vedel som to, ale nemohol som si pomôcť.

„Ako kto?“ opýtal sa prísne.

„Arstaq.“

To meno nadobudlo v mojich ústach horkú pachuť, no naučili ma používať mená tých, ktorých sa bojíme najviac.

Zbledol a celý sa rozochvel. Potom položil svoje veľké ruky na moje. Chcel som sa brániť, no pocítil som teplo akéhosi spojenia.

„Majster,“ povedal to slovo, ktoré mohlo znamenať len jedno.

Odtiahol som ruky. Oni k nemu patria. Aspoň predtým to tak bolo. Sú nebezpečnejší, než som si myslel.

Mal som podozrenie, keď sa mi predstavil, no veril som, že možno k nim nepatrí, že možno len súvisí s tou jaskyňou. No on bol najsilnejším vládcom snov a jeho učni boli známi v celej krajine, až kým neprišiel jeho čas a on svoju moc očividne odovzdal jaskyni.

Svoju skorumpovanú moc, ktorá prerušila mnohé životy, vďaka ktorej je teraz so mnou v spojení.

Privolal mágiu, mocnejšiu, než som poznal. Chcel ma zastaviť. Cítil som, ako sa mi podlomili nohy.

Nikdy som sa nenaučil umeniu preskakovania. Teraz mi to bolo ľúto, lebo som nemohol len tak zmiznúť z jeho dosahu.

„Nechajte ma tak! Naposledy vás varujem!“ kričal som naňho, kým som v hlave zbieral spôsoby, ako ho zastaviť.

No magické súboje sme v škole nepreberali. Na to som nikdy nebol zameraný a vždy som stál len proti slabším súperom.

Jeho útok ma zhodil z nôh. Padol som na kolená. V poslednej sekunde som na seba natiahol štít, ktorý odrazil časť útoku, ktorá ma mohla zasiahnuť až príliš tvrdo.

Objavila sa Vesna.

Cítil som, ako ma obklopila jej moc. Ako odohnala chlad.

Muž to nečakal. Využil som jeho zaváhanie a podarilo sa mi utiecť medzi stromy. Nohy sa mi zabárali do snehu.

Možno mám silnejšiu moc, ale on je skúsenejší v súbojoch. Rozdrví ma ako paradajku.

Bežal som za Vesnou. Nechal som ju viesť a len som sa chránil pred zábleskami.

Teraz som si nebol istý, či je na strane toho muža alebo nie.

Bolo mi jasné len to, že som to meno nemal neuvážene vysloviť pred cudzincom.

Prešiel som až cez hranicu. Vesna ma viedla nekompromisne vpred. Prudko som dýchal, keď som vošiel dovnútra opevnenia. Previedla ma cez poslednú obranu.

„Čo si to stváral? Prečo si spomenul tú temnú bytosť?“

„Ja neviem. Vôbec netuším, čo sa to stalo. Akoby som to ani nebol ja,“ vyjadril som svoje znepokojenie.

„Nechal si sa zlákať temnotou. To už nikdy nesmieš dovoliť, Ctibor. Neriskuj tak…“

Držala sa môjho odevu a ja som cítil, ako sa jej vlastné znepokojenie stávalo mojím.

„A prečo by som nemohol? Vybrali mi budúcnosť. Ale čo ak ju nechcem? Videla si, aký bol ten muž silný. Učili ho, ako viesť súboje. Ja to neviem. Ako žrec sa to ani nenaučím. Toto nie je ich úloha. A Mark sa o tieto veci vôbec nezaujíma. Všetko rieši dištančne.“

Vesna pokrútila hlavou.

„Mark robí pre teba to najlepšie. Si nevďačný…“

Odvrátil som sa od nej, sklamaný, že mi nerozumie. Nechápe, akí silní by sme mohli byť aj bez Morany. Nepotrebujeme ju. Keby som vedel bojovať tak ako on, ničoho by som sa nemusel báť. Poslal by som ich všetkých preč z nášho územia. Nikto by sa neodvážil proti mne ani len…

Potom som si uvedomil, akým smerom sa rozbehli moje myšlienky.

Nie. Takto nemôžem predsa skutočne uvažovať.

Klesol som na zem úplne vysilený. Nebolo mi dobre.

„Čo sa to deje? Mení ma tá moc… Vesna, nie som už sám sebou, alebo som to bol vždy ja…“

Neodpovedala. Zrazu bola preč a ja som ostal sám. Nekonečná samota ma zväzovala ako do pohrebného rubáša.

„Ctibor,“ pocítil som dotyk jemných rúk.

„Bohdana? Ty čo tu robíš?“

„Šla som nájsť matku, ale uvidela som teba. Prečo tu ležíš v závejoch?“

„Neviem. Naozaj netuším, čo to so mnou je. No nefungovalo to. Tá moc sa z toho znovu dostala a ruky sú preč. Už s nimi znovu neviem čarovať.“

„To nič. Vyriešime to. Neboj sa.“

Objala ma. Pevne som sa jej držal a chvel som sa.

Nie som ako Arstaq. Len som sa tým chválil, aby som ho zastrašil. No očividne to nebola dobrá taktika.