Magické puto 16. kapitola Bohdana

 

Takmer som mala možnosť cítiť jeho bolesť a zúfalstvo.

„Možno to nebol taký dobrý nápad tvoju moc uspať. Asi bude lepšie, ak ostane taká, aká je."

„Ale to nie je možné. Nie je to možné," opakoval Ctibor hlasom, z ktorého zaznieval strach. Zaťal päste a celý sa chvel.

„Poďme za Markom, skôr než nastanú horšie škody. Možno som ti tým len ublížila, ja neviem," sklonila som hlavu a pozrela som sa na svoje spojené ruky.

Ešte všetko nedokážem. Som príliš malá. Aj keď sa už učím niekoľko rokov, sú niektoré veci, ktoré mi môžu uniknúť.

„Nie, nemôžem s ním hovoriť," hlesol a stále zotrvával schúlený v tom istom postoji.

„Prečo nie? Je to predsa tvoj učiteľ. Možno s ním vo všetkom nesúhlasíš. Ale má viac vedomostí a skúseností ako my dokopy. Ak mu to nepovieme teraz, tak či tak sa to nejakým spôsobom prejaví a dozvie sa to. Mal by to vedieť od teba."

Ctibor po mojich slovách dlho mlčal. Napokon povolil päste, pomaly vstal a oprášil si od snehu nohavice.

„Dobre, tak teda pôjdeme za ním. Ale neviem, či mu dokážem povedať všetko."

„To je v poriadku. Povedz mu len to, čo ťa trápi najviac, a potom sa uvidí," navrhla som pokojným hlasom a snažila som sa, aby sa necítil až príliš pod tlakom.

Ak si myslí, že tú moc nezvládne, Mark je zrejme jediný, kto nájde trvalé riešenie priamo preňho. A ak aj nie, vie osloviť ďalších ľudí tak, aby to nespôsobilo chaos.

„Pôjdeš so mnou?" opýtal sa Ctibor a natiahol ku mne ruku.

V hrudi sa mi prebudilo niečo ako príjemné chvenie. Iste, povedal, že naše priateľstvo je len účelové. A na začiatku možno bolo. No nebol mi ľahostajný ani ako človek, bez ohľadu na mágiu.

Niečo som cítila, keď som ho objala. Niečo, čo som ešte nevedela celkom presne pomenovať.

Marka sme našli v hlavnej chatke. Pripravoval magické bábiky na obrad jari. Dával do nich malé zaklínadlá, ktoré spôsobia, že sa pohnú v tom správnom okamihu, keď dostanú otázku, či je už Vesna pripravená na prvý tanec.

Každú jednu pretočil v rukách a mumlal krátke zaklínadlo.

Keď nás uvidel, tvár sa mu mierne rozjasnila.

Šla som dopredu, aby Ctibor nestratil odvahu. Trochu som cítila, ako ma potiahol späť, no ja som ho nemilosrdne viedla až k nášmu hlavnému žrecovi.

„Stalo sa niečo, deti?" opýtal sa Mark a zavesil poslednú bábiku na háčik.

„Ctibor vám chce niečo povedať, Mark," začala som, aby som mu pomohla, no potom som ustúpila a posunula som ho dopredu. Stále trochu protestoval, ale napokon sa nechal.

Mark sa zamračil.

„Stalo sa niečo, čo by som mal vedieť?"

Ctibor sa zhlboka nadýchol.

„Zdá sa, že som prebral moc vládcu snov známeho ako Astaroq."

Bábiky sa pohli a mnohé z nich šokovane zhíkli. To meno spôsobilo okamžité ochladenie v miestnosti.

Keď ten nepríjemný zvuk konečne doznel, pozrela som na Ctibora, akoby som ho videla prvý raz. Ani mne to nepovedal. Keby sa o tom zmienil, možno by som prehodnotila, či to takýmto spôsobom skutočne máme povedať Markovi.

„A tí ľudia, tí vládcovia, zrejme sú z jeho kmeňa..." dodal ešte, po čom bábiky znovu šokovane vykríkli.

„To by stačilo," zahriakol ich Mark. Okamžite stíchli, keď zdvihol ruku.

Čakala som, že po tejto správe bude skutočne kričať, no on si len povzdychol a natiahol ruky k Ctiborovi.

„Ukáž mi, kto si... ukáž mi, kam vedie tvoja cesta..."

Palcom robil kruh nad jeho dlaňou. Pokojne, bez akýchkoľvek veľkých gest, privolal tú temnotu, ktorá sa v ňom teraz musela nachádzať.

Sledovala som, ako sa sformovala do čierneho plameňa.

„Astaroq zmizol pred mnohými rokmi. Po poslednej veľkej bitke medzi kmeňmi. Hovorí sa, že neuniesol stratu ženy, ktorú miloval, a ich dieťaťa... Odvtedy o ňom nikto nepočul. No očividne sa vzdal toho najcennejšieho, čo mal, ale nie bezdôvodne..."

Nechal plameň horieť jasnejšie.

Ctibor sa nehýbal. Ostal len sústredene stáť.

Ja som sledovala, ako sa plameň ešte viac zväčšil.

„Povedz mi, čo očakávaš od tohto chlapca?"

Plameň krátko zablikal a zmenšil sa.

„Veci, ktoré ty nikdy nedokážeš, žrec," ozval sa temný hlas.

Po chrbte mi prebehli zimomriavky. O pár krokov som ustúpila od Ctibora. Ten plameň ma desil a fascinoval zároveň, akoby horel aj vo mne. V hrudi som cítila rovnaké chvenie.

„Ale aj tak si povinný odpovedať na moje otázky, ako poslušný sluha."

Plameň zapraskal.

„Nikdy nebudem tvojím sluhom, žrec."

Ten hlas znel čoraz hrozivejšie.

Ctibor mlčal. Ústa sa mu nepohybovali, len tam ďalej pokojne stál.

„Chlapcovo telo tvoju moc nemusí zvládnuť. Musíš odísť..." znelo to ako príkaz.

Plameň zažiaril jasnejšie. Veci v chatke sa začali chvieť. Bábiky popadali zo svojich háčikov. Znovu sa spustil krik.

Chránila som si hlavu, aby ma nezasiahli, a snažila som sa stáť bokom, no nechcela som opustiť Ctibora.

„Moc sa prelieva z otca na syna. Moc sa prelieva z otca na syna... Otec moc odmietol, syn ju možno prijme," zopakoval plameň.

Videla som, ako Marka odhodil nabok.

Plameň zhasol. Veci sa prestali triasť.

Ctibor sa konečne pohol.

„Čo to má znamenať? Čo my máme spoločné s Astaroqom?"

To meno znovu spôsobilo kvílenie bábik.

Mark s námahou vstal. Prudko dýchal.

„Astaroq bol tvoj starý otec," povedal Mark tichým hlasom. „A môj otec. No jeho moc ovládať sny som nikdy nezdedil."

Ctibor ustúpil o pár krokov.

„Vedia to?" opýtal sa roztriaseným hlasom.

„Nie, nevedia... a veril som, že sa to nedozvedia nikdy. Ani ty si nemal tú moc. Aj keď si talentovaný, obišla ťa. No netušil som, že sa k tebe vráti takto..."

Mark urobil znovu pár krokov smerom k nemu.

„Ale prečo si mi to nikdy nepovedal? Prečo si mi to vždy tajil?"

„Starešina na tom trval. Bola to jeho podmienka a jeho trest za to, že sme ja a tvoja matka porušili zákon. Inak by nás aj s tebou vyhostil z kmeňa. Boli by sme zraniteľní. Ale teraz už nemá zmysel to tajiť. Musíš vedieť, proti čomu stojíš. Nemôžem ťa nechať zmäteného a bez odpovedí, ktoré potrebuješ."

„Ja už časť tej odpovede mám. Počul som vás, keď ste sa hádali s mamou. Ale toto je horšie."

Znovu som Ctibora chytila za ruku. Chcela som, aby cítil moju podporu.

Pevne sa jej chytil. Cítila som záblesky temnej mágie, akoby prechádzali aj mojím telom. No neprekážalo mi to.

Možno to bude aspoň k niečomu dobré. Možno nám to pomôže pochopiť kliatbu, ktorú má Igor. Možno s pomocou jeho moci nájdeme spôsob, ako ju zastaviť.

Ctibor sa chcel prejsť. Brodili sme sa v snehu, no vôbec mi to neprekážalo. Myslela som na to, ako sa teraz asi musí cítiť.

On akoby ani necítil ten chlad. Šiel dopredu ako nejaký magický stroj.

„Potrebujem sa vyčerpať, aby som nič necítil. Ale ty nemusíš," zastavil ma náhle.

„Chcem ostať s tebou. Pomôcť ti."

Mark povedal, že si musí premyslieť, čo urobíme s tou mocou teraz. Požiadal ma, aby som mlčala o tom, čo som videla a počula. A ja som mu sľúbila, že budem stáť pri nich.

Očividne v rozrušení na moju prítomnosť zabudol, preto ma neposlal preč.

Nastal rozruch pri bráne. Počuli sme strážcov. Rýchlo som vstala a pozrela tým smerom.

 "Starešina, zavolajte starešinu!" počula som krik. Aj Ctibor už vstal. Spoločne sme šli bližšie k opevneniu. A nielen my. Viacerí členovia kmeňa prestali so svojimi zvyčajnými činnosťami a upreli svoj zrak na naše opevnenie.