Magické puto 4. kapitola Bohdana (ja-rozprávanie)

 

„Prečo sa toľko motáš okolo toho Ctibora?" opýtala sa ma matka nasledujúce popoludnie.

Práve som sa vrátila z veštenia s Ctiborom. Bolo to mimoriadne zaujímavé. Dnes sme navštevovali samé dievčatá, ktoré chceli vedieť, kto bude ich vyvolený alebo kedy budú požiadané o ruku. Odpovede boli prevažne vtipné, ale každý nám zaplatil. Po zime sa dalo očividne očakávať, že prídu na rad svadby.

Už som sa nevedela dočkať. Mám ich celkom rada. Všetci sú takí vzrušení a dievčatá sú pokope všetky. Akoby na chvíľu zabudli, že niekto možno nebude patriť do ich kruhu.

„Prečo by som nemala, mama? Ctibor je výnimočný."

„To je pravda," prikývla, „ale nie pre teba. Oficiálne nemôžete mať nič spoločné a ja nechcem, aby si dopadla ako ja."

„Aj môj otec bol žrec?"

Nemalo by sa to, ale čo sa nesmie, to sa občas poruší.

Radmila stisla pery.

„Tvojho otca mi nespomínaj. Nechcem o ňom nič počuť."

„Dobre, mami, už sa nehnevaj. Nebudem o ňom hovoriť. Ale myslím si, že priateľstvo s Ctiborom mi neublíži."

„To si myslíš len ty. Mala by si sa kamarátiť s dievčatami, patriť do ich kruhu. Na tom pracuj."

To sa ľahko povie, ale ťažko urobí.

Mama nevidí, čo sa deje? Nevidí, že Svetlana ma do ich kruhu nechce a ostatné dievčatá sa jej neodvážia postaviť? Aj keby sa so mnou chceli kamarátiť, majú z nej príliš veľký strach.

Ctibor je moja jediná šanca. Okrem toho to, čo som cítila, keď sa naša mágia spojila... akoby sme boli takmer neporaziteľní. To už niečo znamená a museli by to uznať všetci.

Teda keby nám Mark dovolil o tom hovoriť. No on očividne má svoje dôvody, prečo to nechce, a ja ich budem rešpektovať.

„Mami, ale ony ma do svojho kruhu nechcú."

„To sú len hlúposti. Ani mňa tunajšie ženy najprv nechceli, no potom ma prijali."

Jasné. Akoby aj nie. Kto by si chcel rozhádzať vzťahy s dospelou vedmou? Jej schopnosti nie sú podceňované ako tie moje.

„Pretože sa málo snažíš. Musíš vydržať ich ostré reči a aj tak sa k nim pridať. Časom si zvyknú, uvidíš."

„A čo ak nechcem, aby si zvykli?" odsekla som chladne.

„Ako to so mnou hovoríš? Mala by si poslúchať. Ja som si matke nikdy nedovolila niečo také povedať..."

Iste. Teraz príde kázanie, akoby som práve teraz mala na to chuť.

Už som sa chystala úplne vypnúť a zavolať Mokoš tak, aby ju matka nevidela, no povedala niečo, čo ma prinútilo na to zabudnúť.

„Priprav sa. Za súmraku odnesieš hojivú masť Igorovi do jeho domu."

„Igorovi?"

Srdce sa mi zovrelo strachom. Igor ma neznáša ešte viac než dievčatá a teraz, keď ho znovu trápi to staré zranenie, bude to ešte horšie.

„Ale mama, Igor je—"

„Nezaujíma ma to. Budeš si plniť svoje povinnosti tak, ako máš. Ako liečiteľka a vedma toho ešte veľa uvidíš aj zažiješ. Ja mám ešte nejaké stretnutie. Vezmeš si masť, odnesieš mu ju a ošetríš ho. Je čas, aby si sa pozrela do tváre realite a prestala snívať."

Stisla som pery.

To mama nemôže myslieť vážne. Mám byť tak neskoro večer sama s mužom. A ešte s Igorom. Nemá ma rád, je nepriateľský...

„Práve preto. Chcela si sa predsa kamarátiť s chlapcami?"

„Áno, ale len s Ctiborom a—"

„Dohovorila som," uzavrela nahnevane. „Dnes tam pôjdeš a splníš si svoju povinnosť budúcej vedmy a liečiteľky."

Ako vždy, keď bola nahnevaná, nemyslela na všetky dôsledky. No bolo mi jasné, že sa tohto rozhodnutia nevzdá.

„Dobre, mama. Ako si želáš."

Vzala som misku s masťou aj malý lampáš. Vonku už bola tma a nechcela som si svietiť mágiou. Po dnešnom Markovom kázaní som sa cítila previnilo aj kvôli tomu. Okrem toho som vedela, že aj matka ocení, keď nebudem plytvať mágiou na zbytočnosti.

Keď som vyšla von, zaplavil ma chlad. Taká zima tu už dávno nebola. Najradšej by som sa vrátila domov, no to neprichádzalo do úvahy.

Rýchlo som prebehla k domom na pravej strane. Pohľad mi na chvíľu padol na Ctiborov dom. Raz ma k sebe pozve. Určite. Dnes bol milší. Dokonca sme sa spolu párkrát celkom dobre zasmiali.

Šla som ďalej až k Tiborovmu a Helginmu domu. Vedľa nich býval Igor. Jeho dom bol jeden z najmenej udržiavaných. Všetci to pripisovali tomu, že ako bojovník nemá veľa času a zatiaľ si nevybral ženu. No aj to sa zrejme čoskoro zmení. Mala som podozrenie, že jedno, ak nie viac dievčat sníva práve o ňom.

Myslela som na to, aby som sa trochu rozptýlila, keď som klopala na jeho dvere.

„Vstúp," zaznelo spoza nich.

Ozvalo sa zavŕzganie. Otriasla som sa od snehu a položila lampáš na malý stolík. Potom som potichu prešla do hlavnej izby. Igorova chatka bola zvnútra rovnaká ako ostatné, no nebola zdobená ničím, čo by pripomínalo čokoľvek ženské.

Radšej som neprivolala Mokoš. Jej poznámky by ma priviedli do smiechu a to som nemohla riskovať. Ona si nikdy nedáva servítku pred ústa.

Igor ležal na posteli. Bola dosť veľká a plná kožušín. Je aj dobrý lovec. Takmer som mu závidela, že ich má toľko. Ja nemám ani jednu. Matka tvrdí, že sú to zbytočné výdavky, vraj sa treba viac otužovať, zvykať si na chlad.

Keď ma uvidel, mala som pocit, že zbledol, a stiahol ruku spod kožušín.

„Čo tu robíš ty?" oslovil ma príkro, bez mena.

„Matka ma poslala, aby som vám ošetrila nohu," začala som ticho.

„Tak poď bližšie," odsekol chladne. „A rob, čo musíš."

Jemne odhrnul časť kožušiny. Položila som misku na stolík a pošúchala si ruky. Použijem trochu mágie, trochu hojivej masti. No budem ju musieť rozotrieť, čo je problém, na ktorý matka akosi nemyslela.

Opatrne som sa naklonila nad posteľ. Nabrala som si na prsty trochu masti a krátkym pohybom som ich nabila mágiou, sprevádzanou odriekaním príslušných formuliek. Igor ma ticho pozoroval.

Priložila som mu prsty na stehno a prepla som sa do režimu liečiteľky. Nič iné ma netrápilo. Jeho svaly sa trochu napli, keď som sa dotkla miesta, ktoré bolo predtým zranené. Stalo sa to pri bitke počas leta. Napadli nás celkom nečakane a len-len sme sa ubránili.

Pokračovala som v odriekaní formuliek.

Potom sa, nanešťastie, zjavila Mokoš.

Od strachu, že niečo povie a ja sa rozosmejem, som trochu nadskočila a dotkla sa ho vyššie. Mykol sa a ja som okamžite stiahla ruky.

„Čo to robíš?"

„Nič. Vôbec nič," vyhŕkla som a nešťastne naňho hľadela.

„Dávaj si pozor na to, čo robíš. Mágiu nemôžeš posielať, kam sa ti len zachce."

„Prepáčte. Mrzí ma to."

Vonku zahvízdal vietor. Zasa výchrica a očividne silnejšia než predtým. Mokoš sa len usmiala.

„Radšej by si ležala v podobných kožušinách."

Pokrútila som hlavou a rýchlo som dokončila ošetrenie. Keď som pocítila, že sa všetka mágia do rany minula, odtiahla som ruky a opláchla si ich vo vode, ktorú tu mal pripravenú.

„Tak to je na dnes všetko. Zlepšuje sa to, ale kliatba je stále veľmi silná."

„To som čakal. Teraz vypadni a viac sa nevracaj. Zaplatím až tvojej matke."

„Rozumiem."

Mokoš naňho vyplazila jazyk. Keď som však chcela vyjsť von, dovnútra sa vovalil taký intenzívny chlad, že ma vietor takmer strhol na zem. Spadla som a prevrhla akúsi nádobku.

Igor vstal.

„Morana dnes vysiela smrť," povedala som, keď sa ku mne priblížil.

Bola to pravda. V tom vetre bola túžba ničiť. Zahryznúť sa. Spáliť.

Igor chvíľu stál pri dverách.

„Výchrica sa veľmi zhoršila. Takto ťa nemôžem pustiť von. Dnes tu zrejme prespíš. Nebudem zodpovedný za to, že ťa Morana chytí do svojich pazúrov."

Aj keď je bohyňou mojej matky, je to len jej zosobnenie, pretavené do časti jej osobnosti. Neznamená to, že som chránená pred jej hnevom. A cítila som, že dnes obzvlášť túži po niečej smrti. Už od rána.

Výchrica zosilnela natoľko, že som videla, ako Igor zavrel dvere.

„Jej mágia je zrejme silnejšia než tá tvoja, však?" spýtal sa.

„A jej hnev nevyčísliteľný," odpovedala som bez toho, aby som priznala celú pravdu. Úroveň bohyne nikto len tak ľahko nedosiahne.

Pozrela som sa nádejne na Mokoš.

„Dnes sa na teba tvoja matka hnevá," prehodila bezstarostne. „A jej hnev je aj hnevom sestry. Možno ťa ochránim, ak pôjdeme von. Ale možno sa mi to nepodarí. Ja som ešte maličká. Ona veľká a silná."

„Tak čo teraz urobíme?" zamračil sa Igor.

„Nedá sa nič robiť. Ostaneš tu, kým výchrica nestratí svoju moc."

„Ale to môže trvať až do rána. Kde budem spať?"

Igor ukázal na kožušiny.

„Môžeš si ľahnúť celkom na kraj. Neteší ma to o nič viac než teba, ale nemám inú posteľ. A nepošlem ťa do náručia Morany. Ani ja nie som až taký krutý."

Znepokojilo ma to. Akoby som si mala dávať pozor na to, čo si želám. Matka má pravdu – želania môžu byť zradné.

Igor si ľahol späť na posteľ. Ja som si ľahla na jej kraj. Hodil mi jednu z kožušín. Schúlila som sa do klbka. Bola teplá a príjemná na dotyk. A jeho lôžko bolo našťastie dosť veľké na to, aby sme sa ani nemuseli dotknúť.

Teplo a hvízdanie vetra ma uspávali. Ani on sa nepohol. A viac nič nepovedal.

Ani neviem ako a kedy som vlastne zaspala. Prebudila som sa nad ránom, úplne zahrabaná pod hradbou kožušín. Bližšie k teplu, ktoré ma obklopovalo zo všetkých strán, s hlavou opretou o pevnú hruď. Zabalila som sa do kožušín ešte silnejšie a znovu som privrela oči.

Konečne, po dlhom čase, v bezpečí a v teple. Bez akýchkoľvek skúšok.

Keď som sa prebudila znova, Igor ešte spal. Rýchlo som sa odtiahla a vyskočila z jeho postele. Mala by som odísť skôr, než sa prebudí. Chcela som sa vyhnúť možnosti znovu s ním hovoriť. Aj tak mi nezaplatí a počasie je už omnoho lepšie než včera.

Rýchlo som si upravila vlasy a vybehla som z jeho domu, skôr než sa prebudia ostatní.

Mokoš bežala za mnou a stále mi niečo šepkala o tom, aké teplé a hrejivé boli tie kožušiny. Akoby ich chcela mať aj u nás doma.