Magické puto 5. kapitola Ctibor (ja-rozprávanie)

 

Dosť dlho som zápasil so zapálením ohňa. Takmer som si pritom na konci zapálil ruky. Čakal som, že Vesna ma po nich jemne pohladí. No potom som si uvedomil, že sa neukáže, lebo mám zákaz používať mágiu a prešli len dva dni od tohto zákazu. Ostáva ich ešte päť.

Sklonil som sa viac k ohnisku a snažil som sa udržať hnev pod kontrolou. A nekliať ako starý Velimír, keď sa deti dostanú do blízkosti jeho domu. No pracovať bez mágie je skutočne ťažké a potláčať všetky tie obavy našej komunity ešte ťažšie. Musel som ráno meditovať, aby som ostal sústredený na seba a nezamotal sa v ich obavách a úzkostiach.

Byť na ne citlivý asi nebol ten najlepší spôsob, ako sa vyrovnať so životom. Vraj je to dar, no ja to skôr považujem za kliatbu. A vypnúť to je čoraz ťažšie. Hlavne teraz. No dostal som trest a ak ho poruším, učiteľ by ho mohol predĺžiť. Okrem toho mám svoju hrdosť a som povinný poslúchať Marka, pokiaľ ide o moje štúdium.

Bol som však v pokušení prerušiť akékoľvek priateľské väzby, ktoré spolu máme. Ten trest je príliš prísny a Branimir, ktorý ma neustále podpichuje, nedostal žiadny. Aj keď som učiteľovi vyslovene povedal, čo mi robí. Ale nie — ja sa mám ovládať a znášať to. Lebo on je slabší. Teraz sa slabšie cítim skôr ja. Hlavne potom, ako som sa musel tomu potkanovi ospravedlniť.

Vstal som, oprášil sa od snehu a vyrazil radšej k Helge. Ráno som šiel do školy a pretrpel celé vyučovanie v tichu. Bohdana si sadla ku mne a snažila sa ma povzbudiť, no nebol som ochotný ju počúvať. Nikto nemohol zmeniť ten fakt, že to bude päť najhorších dní v mojom živote.

Preto som sa cítil trochu viac pod tlakom, keď som sám klopal na Helgine dvere. Otvoril mi Tibor.

„Ach, to si ty?" premeral si ma nesústredeným pohľadom. Ktovie, čomu sa venoval. No ak to bola mágia, úprimne som mu závidel.

„Áno, som to ja."

Helga mi včera povedala, že sa mám u nej hlásiť, lebo potrebuje nabiť prívesok. No fakt nemám chuť hovoriť o tých milostných veciach. Mladé členky kmeňa chcú len to — a aj tie staršie.

Každého zaujíma len to, kedy sa dcéra vydá, nedajbože aj za koho. Dávajú mi tisíc doplňujúcich otázok, po ktorých som sa cítil skutočne nepríjemne. Naozaj ma netrápi to, kedy a ako sa do nej vyvolený zamiluje, ani nič podobné — a už vôbec nie počet prípadných detí. Je to peklo.

„Tak poď ďalej. Helga musela naliehavo odísť. Povedala, aby som ti zatiaľ ponúkol čaj."

Nevedel som, či sa mám tešiť alebo obávať, s čím znovu príde. No vošiel som do toho domu, aby som sa aspoň trochu zohrial, a sadol som si na lavicu oproti Tiborovi, ktorý očividne niečo varil. Kotlík veselo bublal a ja som cítil silnú, takmer až intenzívnu vôňu ruží.

„Čo to je?"

„Odvar vášne. Nevieš si predstaviť, aký je teraz žiadaný."

Skrivil som pery. „Ale viem. Dievčatá nezaujíma nič iné." Položil som si skrehnuté ruky na kolená. Ešte som si aj zabudol rukavice.

„Tak ako sa ti darí pri plnení úloh?"

„Nikdy mi nebolo lepšie," odsekol som ironicky.

Hneď som sa však zarazil. On je ku mne celkom milý. Nemal by som si na ňom vybíjať zlosť. Tibor sa len usmial.

„Viem, je to ťažké. Mám to tu na dennom poriadku. No musíš len vydržať. Učiteľ ťa vráti späť na hodiny, len sa snaž byť trpezlivý. Medzitým môžeme ísť niekam von, alebo ty a Bohdana môžete prísť ku mne. Budeme sa spolu hrať, tak ako kedysi."

Iste. Tibor zvykol byť mojím kamarátom. Až kým sa u nás neprejavila mágia a on sa nezačal mojich schopností báť. Najprv boli trochu intenzívnejšie, no už ich mám pod kontrolou.

„Už sa nebojíš Branimira?" zaujímal som sa o druhý aspekt toho, prečo sme sa rozišli.

„Nikdy som sa ho nebál," odvetil. „Len som bol trochu slepý. Vystrašený. Nikto už dlho nemal takú moc ako ty. Nie je jednoduché prijať, že si najsilnejší z nás."

„Ja som si to nevybral."

„Ja viem. Preto ma to mrzí. Nemal som kvôli tomu zničiť naše priateľstvo. Je mi to naozaj ľúto a verím, že by sme mohli začať odznova."

V hlave mi však naskočilo tisíc otáznikov. Prečo teraz? Prečo s tým prišiel dnes? Povedal mu to niekto? Dostal kázanie? To by som neznášal. A neprijal by som to.

„Musím si to premyslieť. A Bohdanu prečo počítaš ku mne?"

Tibor sa previnilo pozrel na svoje ruky. „Bohdana ťa má rada a chce sa s tebou kamarátiť. Aj keby si mohla vybrať kohokoľvek iného. Na tvojom mieste by som si to vážil."

„Jej možnosti sú tiež dosť obmedzené," oponoval som mu. Viem, že ako cudzia to nemá ľahké. A nerobím si ilúzie, že by si ma vybrala, keby mala okolo seba plno dievčat.

„Možno by si mal prijať to, čo sa ti ponúka. Aspoň raz urobiť ústupok."

Možno. Ale k tomu mám ešte ďaleko. Aj keď mi s ňou bolo dobre, keď sme naposledy roznášali veštby. Vďaka nej bola táto povinnosť trochu znesiteľnejšia. Stále som sa však nemohol zbaviť pocitu, že naše priateľstvo by mohlo byť len účelové — kvôli spojeniu moci. A nevedel som, či mi to stačí.

Niekto znovu zaklopal. Práve keď Tibor vstal a do šálok nám prelial čaj. Sledoval som, ako rýchlo zbehol k dverám. Samozrejme, prišla ona. Akoby aj nie. Dnes mala vlasy voľne rozpustené a vyzerala sústredene a spokojne. Akoby aj nie. Ona má pri sebe Mokoš, aj keď teraz nám ju neukázala. Neviem, prečo som zrazu bol tak nervózny, keď sa na mňa Bohdana pozrela. A keď si sadla oproti mne, zrazu som takmer cítil váhu toho rozhodnutia, ktoré na mňa čakalo. Tibor priniesol šálku aj jej. Rýchlo som si odpil z tej svojej. Čaj bol dosť horúci, ale dalo sa to zniesť. A mal trpkú bylinkovú chuť.

„A kedy sa Helga vráti?" zaujímala sa Bohdana.

„To ešte tak celkom neviem. Prišla správa, že má dnes zasadnúť veľká rada."

Takmer som prevrhol šálku. Veľká rada teraz v zime, tak to sa musí diať niečo vážne.

„Povedala ti k tomu niečo?"

„Nie, ale zdá sa, že budeme mať susedov."

Bohdana sa zatvárila zdesene.

„Susedov? Akých?"

„To ešte neviem. Nič viac jej k tomu neodkázali."

Nebola to dobrá správa. Ak sa niekto odvážil takto blízko k našej osade, môže to znamenať novú vojnu. Toto územie bolo voľné, keď sme sem prišli, ale ktovie, kto si naň ešte môže robiť nárok.

Dlhší čas sme o tom diskutovali, až kým sme všetci nedopili svoje čaje. Helga sa nevrátila ani potom, zato začalo znovu snežiť.

„Dnes to teda vyzerá, že sa veštbám vyhneš, vzhľadom na okolnosti."

Malo by sa mi uľaviť, no nebolo to tak. Trápilo ma to slovo susedia, ktovie s akými úmyslami. Cez zimu. V období, keď sa ľudia nezvyknú niekam sťahovať.

„Mohli by sme si zahrať hru, včera som ju dokončil..." položil na stôl dosku s figúrkami a hracím plánom. A tri kamienky, ktoré slúžili na hádzanie.

„Jasné, prečo nie," súhlasila Bohdana. A ani ja som nemal námietky. Potreboval som sa niečím rozptýliť, aby som zabudol na zlú predtuchu, ktorá mi zovrela hrdlo. A práve teraz mi učiteľ zakázal čarovať.

Poslal by som tam neviditeľnú pozorovaciu guľu. Viem, že naši žreci to tiež urobia, ale mohol by som aspoň vedieť, čo sa tam deje, a byť si istý, či nám neklamú a len sa nás nesnažia upokojiť. Ako naposledy, keď takmer spadla naša hradba. A oni sa celý čas pred deťmi tvárili, že sa nič nedeje.

No možno by som mohol zákaz na chvíľu porušiť, keď budem sám, keď si to nikto nevšimne. Nikto to nemusí vedieť. Ale ja to vedieť budem. Ja áno.

„No tak, si na rade," upozornil ma Tibor.

Hodil som kamienky. No príliš ďaleko spadli zo stola. Tak som sa po ne sklonil.

Otvorili sa dvere. Helga zo seba striasla sneh.