Magické puto 6. kapitola (ja-rozprávanie)

 

„To počasie sa znovu kazí," zamumlala Helga roztrpčene. Pristúpila viac dopredu a odložila amulet, ktorý si so sebou vzala.

„Tak vy ste prišli, to je dobre," povedala smerom k nám.

„Prišiel som vám vrátiť ten prívesok, aby ste doňho umiestnili nové vízie," povedal Ctibor dosť otrávene. Očividne nemal chuť ďalej pokračovať v tomto treste.

No Helga si to nevšímala.

„Až zajtra, chlapče. Dnes som už skutočne unavená. Idem si ľahnúť, ale ak chceš, pokojne zostaň. Tibor vám obom vlastne môže vyveštiť, aby ste sa necítili ukrátení."

Tibor sa zatváril trochu dôležito.

„Iste, akoby nie," odvetil Ctibor pobavene.

„Helga, ako je to s tými susedmi?" opýtala som sa. Chlapci na to očividne akosi pozabudli.

Helga sa zamračila.

„Ešte nevieme. Je príliš skoro o niečom sa rozhodnúť."

Prikývla som, no mysľou mi prešiel nepríjemný pocit, akoby niečo tajila, akoby sa ma len snažila upokojiť.

„Poslali ste k nim aspoň sledovaciu guľu?" opýtal sa Ctibor.

„To, chlapče, nie je tvoja vec," uzavrela Helga chladne a nechala nás tam v hlavnej izbe.

Chlapci ostali trochu zaskočení, no ja som sa vôbec nečudovala.

„Začneme teda s tým veštením, už nemôžem ostať dlho," povedala som ticho. Keď sa vráti Helga, tak určite aj moja mama. A nebude sa jej páčiť, ak budem priveľmi meškať.

„Iste, ako chceš," povedal Tibor.

Natiahla ku mne ruku a ja som mu podala tú svoju. Prstom prešiel po mojej čiare života. Toľko aspoň viem. Potom sa usmial a len prikyvoval.

„Veľa vecí sa ti podarí a veľa zas dostaneš nedokončených... a tu vidím, že sa vydáš..."

Ctibor sa zatváril otrávene.

„Niečo zaujímavejšie?" opýtal sa ticho.

Tibor ho len odohnal mávnutím ruky.

„To je zaujímavé."

„Keď myslíš."

„Tak dobre, pozriem sa ešte na niečo..."

Zrazu sa striasol a pustil moju ruku.

„Čo sa stalo?"

„Ale nič, naozaj nič."

„Tibor, čo si videl?"

„Nie, nič... len som si niečo myslel, ale je to hlúposť. Naozaj môžeš ostať pokojná."

Potom mu ruku podal Ctibor.

„Úspech, moc... istá cesta... uzavretosť..."

„To je všetko?"

„No... nič viac tam teraz nie je. Ale budúcnosť sa môže zmeniť."

„Tak ja už pôjdem, chlapci. Uvidíme sa zajtra v škole."

Vzala som si tašku a nechala sa od Tibora vyprevadiť von. Ctibor ešte ostal. Očividne sa mu vôbec nechcelo vrátiť domov, teraz keď nemôže používať mágiu, zrejme uprednostnil budovanie vzťahov.

Natiahla som si na seba ochranu pred chladom a prebehla som po našom tábore. Zastavila som sa, až keď som sa vrátila domov.

Za naším stolom sedel Igor. Keď sa nám stretli pohľady, trochu som sa znovu striasla. No potom som uvidela matku.

„Pripravila som ti odvar, mal by zosilniť účinky," povedala.

„Nepomáha to, noha ma bolí čoraz viac. Tvoje liečenie je na nič," rozčuľoval sa ako vždy a obviňoval.

Snažila som sa chápať, že tú bolesť skutočne prežíva.

„Musíš byť trpezlivý. Tá kliatba je silná, bojujeme s ňou zo všetkých síl."

„Trpezlivý? A dokedy? Veď som ti povedal, že sa chcem oženiť. A ktorá žena si ma vezme v takom stave?"

„Do leta je ešte času dosť. Neboj sa, dovtedy ťa dám dokopy."

„Tomu už pomaly prestávam veriť."

„A to je, môj milý, chyba. Idem ešte do skladu. Ty tu len seď a čakaj a snaž sa nedovoliť, aby tvoj hnev zatemnil tvoj úsudok."

Sledovala som, ako matka prešla do malej miestnosti, kde skladujeme sušené bylinky.

Sadla som si na kraj stola.

„Kde si bola tak dlho?" opýtal sa Igor nie príliš priateľským tónom.

„S kamarátmi," povedala som ticho. Nemala som chuť sa s ním baviť. Dnes nie je v dobrej nálade a je to aj vidieť.

„S kamarátmi. Iste, akoby nie. Tvoja mama Radmila ti dáva veľa slobody. Až príliš."

„To nie je pravda," odsekla som chladne.

„Ale je. Ostatné dievčatá sú už o takomto čase doma."

Čo on vie? Nikdy nemal dcéru. Okrem toho ja som budúca vedma. Som iná ako ostatné dievčatá.

Podišla som bližšie k nemu. Chcela som sa s ním ďalej hádať, no vedela som, že mi mama vynadá, ak to uvidí. Je dospelý muž a mala by som k nemu mať úctu, ale nemôžem si pomôcť. Je na ňom niečo, čo ma núti proti nemu za každých okolností bojovať.

Rozhodla som sa mlčať a on sa aspoň trochu upokojil.

Chcela som ísť do svojej izby, no nechať návštevu osamote by mohlo byť vnímané ako drzosť, tak som len stála a snažila sa ovládnuť túžbu vyškriabať mu oči.

„Čo sa tak na mňa dívaš? Chceš ešte niečo dodať?" opýtal sa ostro.

„Nie, nechcem," trvala som na svojom.

Nadýchol sa k odpovedi, no potom vošla moja matka.

„Začneme s obradom. Ty, moja milá, už môžeš ísť. Toto nie je nič pre teba."

Prikývla som, vďačná za záchranu, a vrátila som sa do svojej izby. Zavrela som za sebou dvere a padla na posteľ.

Počula som zvláštne piesne. Bylinky voňali až príliš intenzívne a cítila som rozrušenie, ktoré zasiahlo moje telo a nedovolilo mi dlho zaspať.

Tá mágia bola iná. Dospelá. Neznáma.

Jedného dňa zistím, o čo ide. Matka ma to naučí. Budem lepšia než ona.

Napokon som zaspala, plná obáv z toho, akí budú tí noví susedia. Nechceli nám nič povedať, čo znamená, že situácia je vážna. A ak to nebudú riešiť oni, budeme musieť my.

Vytvorila som pozorovaciu guľu, tak ako to navrhol Ctibor. Zneviditeľnila som ju a poslala oknom k hraniciam. Prikázala som jej, aby ich našla a sledovala.

Až potom som si znovu ľahla.

Prebudila som sa vo zvyčajnom čase. Slnko už bolo vysoko. Dom bol tichý.

Vyliezla som zo studenej postele. Kožušiny, ktoré má Igor, by sa mi skutočne zišli. No môžem o nich len snívať.

Potom, ako som sa s mamou naraňajkovala a pripravovala sa do školy, prežívala som jedno z tých zvyčajných rán. Dnes som si vlasy zaplietla do pevného vrkoča. Zdali sa mi dlhšie a hrubšie než naposledy.

Myslela som na správy, ktoré prinesie guľa. Teraz je ďaleko. Nedosiahnem na ňu, ale keď sa vráti... Už som sa nemohla dočkať, ako to poviem chlapcom.

Aj Tibor je fajn. Čo keby som sa kamarátila s obomi? Môže to byť celkom dobré riešenie. A aj Ctibor bol pokojnejší, keď bol Tibor s nami.