Magické puto 7. kapitola Ctibor (ja-rozprávanie)

 Mám toho dosť. Naozaj už na nič nemám náladu. Neuvedomil som si, ako veľmi by mi mohla chýbať Vesna. Iste, keď som ju mohol privolať takmer kedykoľvek, nenapadlo mi, že sa budem cítiť, akoby mi niekto vzal časť môjho srdca.

Začínal som mať pocit, že bude lepšie, ak ten sľub radšej nedodržím. Už mi to začínalo prerastať cez hlavu. A to je dosť nebezpečné. Hlavne predtým, než som mal ísť do školy. Jedna poznámka a vyletím viac než predtým.

No tesne pred školou ma zastavila Bohdana. Odtiahla ma nabok.

„Čo sa deje?“ opýtal som sa otráveným hlasom. Nemám náladu ani na ňu. A už vôbec nie na ďalšie kázanie. Matka mi každý deň nakladá, že nepočúvam Marka, že mi na ničom nezáleží. A čo ak je to pravda? Musím byť hneď v dvanástich rokoch vzor zodpovednosti? Akoby ona bola.

Aj som jej to vytkol. Privrel som oči. Dosť na mňa potom nakričala a ja som kričal ešte viac. Dnes sa domov ani nevrátim, nech sa o mňa pokojne bojí. Ani Markovi nič nepoviem. Aj on ma sklamal. Akoby nevedel, aký je to pocit.

Snažil som sa sústrediť na Bohdanu. Jej ruka chytila tú moju. O čo jej sakra teraz ide?

„Poslala som tam pozorovaciu guľu. Mala by sa každú chvíľu vrátiť.“

To ma zaujalo. Konečne niečo, čo má skutočne zmysel. A ona… očividne rozmýšľa ako ja. Možno by som jej predsa len mal dať aspoň nejakú šancu.

„Super, tak na ňu počkáme?“

„Ale čo vyučovanie?“

„Ešte máme trochu času, neboj sa.“

Sadol som si napriek chladu na jeden z pozorovacích kameňov celkom vzadu. Bohdana ma nasledovala.

„Čo myslíš, že sú zač?“ opýtala sa.

„To neviem, no nemám z nich akosi dobrý pocit.“

Mal som zas zlé sny. Sny, ktoré sú mi na nič, lebo si ich nikdy nepamätám. No zvyčajne sa po nich stali veci, ktoré všetkými otriasli.

Netrvalo dlho a guľa skutočne dorazila. Bola celkom dobre vyčarovaná, to som musel uznať, a Bohdana ju chytila zručne ako loptu.

„Tak sa na to pozrime,“ otočila ju smerom ku mne.

Obrazy, ktoré v nej boli, však akoby nič neznamenali.

„To je zvláštne, nevidím tam žiadny tábor, nič.“

Otočila ju ešte raz, no bol na nej len les.

„Možno sme netrafili správne miesto.“

„Alebo majú ochranu,“ povedal som ticho a vzal som si z jej rúk guľu.

Bolo to upokojujúce, konečne sa dotknúť niečoho magického. Dospelí chcú vždy všetko robiť správne. Štve ma to. Tvária sa, akoby pojedli všetku múdrosť sveta.

Otočil som guľu ešte raz. Necítil som ani žiadne energetické stopy. Naozaj nič, ako povedala Bohdana. Mal som však nejasný pocit, že nám ešte prinesú problémy.

Bohdana guľu odvolala a vrátili sme sa do triedy. Mark na mňa vrhol znepokojený pohľad. Ale nie, nebudem sa s ním vôbec baviť. Už mu nedôverujem. Nikdy si ma nevypočuje a potrestá tých, ktorí neurobili nič.

Sadol som si na svoje miesto.

„Dnes sa budeme baviť o obradných zvieratách…“

Iste. To je kúzlo, ktoré som sa chcel naučiť, no teraz nebudem môcť. Vďaka, Mark.

Snažil som sa zachovať pokoj, ale bolo to čoraz ťažšie.

„Vyvolávanie obradných zvierat patrí k základným magickým znalostiam na vašej úrovni,“ pokračoval Mark pokojným hlasom. „Dnes si vyskúšame, či sa vám už túto úroveň podarilo aspoň dosiahnuť.“

Ozvalo sa nespokojné zahučanie. Očividne zasiahol citlivé miesta viacerých ľudí. Len ja som ostal sedieť pokojne. Je mi jedno, čo si o mne myslí. Som tak naštvaný po hádke s matkou, že by som naložil aj jemu. Kvôli nemu to schytala matka. Mal to schytať on.

„Teraz jeden po druhom prídete k ohňu a ukážete nám svoje obradné zvieratá, kúzlo si precvičíme spoločne nanečisto…“

Iste. Skvelé. Len ja ako taký blbec ostanem sedieť na druhej strane.

„Svetlana, poprosím ťa…“

Privrel som oči. Nezaujíma ma jej obradné zviera. Ruky sa mi mierne zachveli.

„Ty budeš vpredu, dnes budeš podľa mojich pokynov viesť skupinu.“

„Samozrejme, učiteľ,“ odvetila Svetlana hrdo.

„A čo ja? Stále nesmiem ani pohnúť prstom?“ opýtal som sa náhle.

Mark si ma premeral chladným pohľadom. „Tvoj trest platí tak, ako sme sa dohodli.“

„Nie, mám toho dosť. Buď ma budete učiť, alebo odchádzam z tejto triedy.“

„Ctibor, prekračuješ hranice.“

„Nie. Len vám oznamujem, že mám plné zuby vašej diktatúry.“

Vstal som. Telo sa mi chvelo. Chcel som len kričať a nikdy neprestať.

„Pán učiteľ, možno by ste mohli urobiť výnimku. Už bol dosť potrestaný,“ povedala Bohdana jasným hlasom.

Zastala sa ma. Akoby rozumela mojej bolesti, môjmu smútku. Jediná blízka bytosť mi bola vzatá.

„Sadni si, Bohdana. Teba sa to netýka.“

Vzal som svoje veci a vyšiel som z triedy. Mám toho skutočne dosť. Trest skončil. Urobím, čo ja budem chcieť. A pôjdem tam, kde sa cítim dobre.

Nerozumejú mi. Bohdana sa o to aspoň snaží, ale ani Mark, ani matka ma nechcú pochopiť. Všetko, čo urobím, je zlé. Ostal som sám.

Rýchlym krokom som zamieril ďalej od školy a prešiel som cez hradbu. Aj napriek zákazu. Nikto tam tak či tak práve teraz nestrážil.

Prišiel som k jazeru. Ľad bol tak hrubý, že by sa dalo na ňom korčuľovať. No ja som nemal chuť na zábavu. Sadol som si celkom na okraj a ruku položil na ľadovú plochu.

Bol som unavený a znepokojený tým, že sa obávam ten zákaz porušiť. Akoby časť zo mňa stále chcela poslúchnuť.

Tak dobre. Odpikám si celý ten hlúpy trest. Možno sa potom budem cítiť lepšie.

„Ctibor!“

Tiché volanie ma zasiahlo nepripravené. Počul som hlas, ktorý ma volal tak dlho, no stiahol som sa.

„Nie. Nebudem ju počúvať. Viem, čo by to znamenalo.“

Zafúkal mrazivý vietor. Počul som, ako sa okolo mňa rozprestreli pocity, ktoré ma trápili a pomáhali mi zároveň.

„Nemôžu ťa pochopiť. Nikto to nedokáže okrem mňa. Dovoľ mi hovoriť s tebou. Dovoľ mi získať tvoj pravý potenciál. Potom ich už nebudeš potrebovať…“

Tie slová zneli tak lákavo. Rovnako sa dostávali pod kožu ako chladný vietor, ktorý sa mi dotkol chrbta.

Schúlil som sa do klbka a snažil som sa pred nimi ujsť.

Budem veľmi zlý, keď sa spojím s Moranou. Veľmi zlý. Obaja to vieme. A ja sa snažím uniknúť celé týždne. Preto potrebujem Vesnu. Potrebujem mágiu, aby som ju nepočul. Aby som odolal pokušeniu.

Povedal som to Markovi, no on to zľahčoval. Vraj je to len zmena charakteru. Aj jemu sa to stalo. No toto je iné. Morana, ktorá sa chce so mnou spojiť, je iná než ostatné.

Temná. Neľútostná. Temnejšia než všetko ostatné, čo doteraz poznali.

Buchol som rukami po ľade, aby som ten hlas umlčal, a mágia sa po ňom rozliala tak prudko, až ma to takmer zhodilo priamo na ľad.

„Ctibor, všetko bude v poriadku, som tu.“

Vesna sa zjavila. Nevolal som ju, a predsa bola tu.

„Mám pravdu ja alebo oni, povedz?“

Objala ma. Jej dotyk ma ochránil pred chladom. Cítil som vôňu jarných kvetov. Tak voňali jej vlasy. Objímal som ju a pritískal k sebe. Na moju otázku mi však neodpovedala.

„Musíme ísť. Niekto tu je,“ hlesla ticho.

Opatrne som ju pustil. Moranin hlas bol preč, no cítil som cudziu prítomnosť. Neúprosnú a chladnú. Prítomnosť skutočnej temnoty. Tej, ktorej som sa tak veľmi obával. Silnej temnoty, ktorá bola viac, než som ja kedy dokázal byť.

Chytil som Vesnu za ruku a pomaly sme postupovali lesom. Sprevádzaní tou silou. Tak neúprosnou a chladnou až do posledného okamihu, keď sme sa vrátili za hradby.