Magické puto 8. kapitola Bohdana (ja-rozprávanie)

 

Bola som veľmi prekvapená. Pomyslela som si spokojne, keď som sedela večer vo svojej izbe. Počasie sa znovu zhoršilo. Ťažké vločky dopadali na okno, no ja som cítila zvláštnu voľnosť. Dnes sa stalo niečo výnimočné. Niečo, čo nikto z nás nečakal.

Keď sa Ctibor vrátil do tábora, všetci si mysleli, že Mark a Ctiborova mama naňho budú obaja kričať a hnevať sa, že utiekol zo školy a porušil zákaz. No očividne bol strach silnejší. Mark ho objal a dlho pevne držal. Aj Ctibor bol prekvapený, jeho učiteľ zareagoval takmer akoby bol jeho skutočným otcom a bál sa oňho.

Ani matka naňho nekričala, aj ona ho len objímala a plakala. Ctibor bol tak zmätený, že ani nič nedokázal povedať. Celá osada sa na nich dívala, až kým Velimír všetkých neposlal domov. Nedovolil nám sa ani na nič pýtať. Dal jasne najavo, že kontrolu preberá on a nejaký čas sa s nimi ešte bavil, kým aj oni nezaliezli do svojej chatky.

Moja mama by strašne kričala. Ako ju poznám, povolala by aj Moranu a tá by mi nedávala tiež. Žiadne objatie by sa rozhodne nekonalo. Aj keď by určite vedela, že pomocou mágie si poradím, preto by ma skôr zvozila.

No aj ona ma dnes prekvapila.

Na stoličke boli kožušiny. Dokonca dve. Vybrala som si jednu z nich a šla som do izby. Dnes mi konečne nebude tak chladno. Budem sa cítiť omnoho lepšie a pohodlnejšie.

S nadšením som vliezla do postele. Bol to úplne iný pocit. Taký jemný a hrejivý. Napravila som si sivú nočnú košeľu a poriadne som sa uvelebila na vankúšoch. Zajtra mi snáď Ctibor povie viac o tom, čo sa dialo u nich doma. Možno bude po tom všetkom ochotnejší sa trochu deliť so svojím trápením.

Mne je vždy lepšie, keď sa niekomu zdôverím. No najčastejšie je to len Mokoš, ktorá sa rada zo všetkého trochu smeje. No neberiem si to k srdcu. Má takú povahu.

Zavrela som oči. Otočila som sa na druhú stranu. To je ono. Presne tak ako u Igora, ale ešte lepšie, lebo mám všetko pre seba. Zaspala som obklopená teplom ani neviem ako.

Zrazu som bola v lese. Tmavom a temnom. Bosá. Cítila som sa zvláštne, akoby ma obklopoval chlad aj teplo zároveň. Zo stromu zletel veľký vták, mával krídlami tak prudko, až na mňa spadol sneh. Otriasla som sa a šla som ďalej.

Kráčala som v sne a snažila sa nájsť ten správny smer. Musím sa vrátiť domov. Musím. Opakovala som si, no domov bol tak vzdialený ako nikdy predtým.

A potom som to zachytila. Oheň. Uprostred akéhosi tajomného miesta. Pristúpila som k nemu a natiahla som ruky.

Obradné zviera. Dnes sme sa to učili. Mark sa nám to snažil vysvetliť a aj sme to skúšali, ale bol nesústredený a rýchlo po hodine vybehol von. Moje spomienky sa znovu sústredili na ten okamih.

„Zjav sa," povedala som a mávla som rukou.

Z krbu vyskočil zajačik. Nadšene som zatlieskala. Biely sa takmer na snehu strácal. Natiahla som sa po ňom, no potom sa zjavila Mokoš.

„Tieto sny sú nebezpečné. Musíš sa vrátiť."

„Prečo?" objala som zajačika.

„Ver mi, musíš sa vrátiť..."

Zrazu som počula kroky.

„Pod!" skríkla Mokoš.

Schmatla ma tak prudko, až som sa zobudila a spadla z postele. Zajačik bol preč. Kožušina mi spadla na hlavu. Chvíľu som lapala po dychu.

„Mokoš, príd..." zavolala som ju rozhorčene.

Zjavila sa trochu pokrčená.

„Prečo si ma tak zobrala?" kričala som na ňu rozmrzelo. „Prebudila si ma."

„Sú to vládcovia snov."

„Nerozumiem. Kto presne?"

„Noví susedia. Cítila som ich. Snažili sa ti dostať do sna. Priviesť ťa tam, kde ťa potrebujú."

„Ale to nemôže byť pravda."

Skutoční vládcovia snov sú veľmi zriedkaví. Iste, dá sa naučiť ovládať sny, ale to si vyžaduje neustály tréning. Neustále testovanie, či je niečo sen alebo nie. Stále dookola. Vládcovia snov sú však ľudia, ktorí to dokážu bez toho. Sú zvyčajne veľmi nepriateľskí a tento talent ich pohltí.

„Si si tým istá?"

„Áno. Bola si veľmi blízko, aby si padla do ich sna."

Mokoš sa tentoraz nesmiala. Bola úplne vážna.

„Musím prebudiť mamu... musí to vedieť..."

„Nebude ti veriť."

„Ako to myslíš?"

Mokoš namiesto odpovede zmizla.

Chcela som ísť za mamou, no myslela som na jej slová. Asi by som mala počkať do rána. Keby som ju takto zobudila, bola by veľmi mrzutá. Navyše, ako dospelá vedma si robí ochrany aj na sny.

Ja to ešte robiť neviem. Mám lapač, ale ten treba aktivovať, aby bol funkčný proti skutočne silnej mágii. No ak Mokoš hovorí pravdu, v nebezpečenstve sú všetci.

Ľahla som si späť do postele. Chcelo sa mi znovu spať, no trochu som sa aj bála. Tak som len ležala v absolútnom tichu.

Možno sa Mokoš mýli. Už sa párkrát sekla. Sme ešte mladé a asi by som mala ísť znovu spať a uvidí sa, čo bude.

Praví vládcovia snov sú mimoriadne zriedkaví. Aspoň tí skutoční.

Celý zvyšok noci som spala úplne pokojne. Nie. Mokoš sa určite sekla. Ak by to boli vládcovia, určite by sa to stalo znovu. Potom sa s ňou o tom ešte porozprávam. Mame zatiaľ nič nepoviem. Ešte by povedala, že sa zas pletiem do vecí, ktoré mi neprislúchajú. Počkám, kým budem mať aspoň nejaký dôkaz.

„O čom toľko premýšľaš?" opýtala sa ma.

„Ale o ničom, mami. Len som myslela na Ctibora."

„Včera bol ten chlapec veľmi nezodpovedný..." začala moja mama.

„Nemá to jednoduché, mami. Byť tak dlho bez mágie. Pre nás je to dlhý trest."

„Len sa ho veľmi nezastávaj, mladá dáma, ten trest si zaslúžil. Všetko robí pomocou mágie. Už takmer zabudol, ako používať ruky."

Mama sa nikdy nenechá len tak ľahko presvedčiť.

„Dobre, tak ja už pôjdem do školy. Uvidím, čo sa bude diať dnes."

„To je pravda, len uvidíš, ale ako som povedala už predtým, do ničoho sa nepleť a rob to, čo máš."

„Iste, mami, ako povieš..."

Vzala som si tašku a vyrazila do školy. Pred domom som stretla Ctibora.

„Pôjdeme spolu?" opýtala som sa ho. Ak sa niekomu môžem zdôveriť s tým, čo povedala Mokoš, tak je to on.

Naklonila som sa bližšie k nemu a pošepla som mu, čo sa stalo minulú noc.

„Vládcovia snov? To skutočne povedala."

„Áno, tvrdila, že chceli ovládnuť môj sen."

„A potom?"

„Nuž zmizla a dnes ráno ani neprišla. Asi sa urazila, že som tomu nevenovala dostatočnú pozornosť. Ale poznáš moju mamu, hneď by ma zvozila a nič by sa aj tak neriešilo."

„Iste, máš pravdu, presne tak by to dopadlo. Ale o tomto musíme rozhodne vedieť viac. Ak sú to skutoční vládcovia snov, máme väčší problém, než sme si mysleli."

„Hej, vy dvaja, čo si to tu šepkáte?" zastavil nás Tibor.

„Ale nič..." vyhlásil Ctibor potichu. Očividne nebol pripravený sa s týmto tajomstvom podeliť. A možno sa mi to tak trochu páčilo.

„Okej, vy hrdličky, tak idete, alebo tu chcete primrznúť?"

„Ideme, jasné," hravo som ho štuchla.

A pomaly sme vošli do školy.