Magické puto 9. kapitola Ctibor

 

Sadol som si na svoje zvyčajné miesto. Snažil som sa pôsobiť pokojne a vyrovnane, no hlavou mi vírilo to, čo povedala Bohdana. Vládcovia snov – tí sú vnímaní dosť kontroverzne. Nikdy som sa o túto tému nezaujímal. Bola to schopnosť, ktorú som nemohol získať, tak som to pustil z hlavy. No Bohdana vyzerala skutočne znepokojená.

Pozrel som na Marka, ktorého som včera považoval za skutočne roztomilého. Už len preto, že na mňa nenakričal, ako som očakával. Namiesto toho ma dosť dlho držal v objatí a povedzme, že tak pevne ma neobjíma ani matka. A to už je čo povedať.

„Dnes si preberieme nočné zvieratá," začal Mark svoju zvyčajnú lekciu.

„Najprv mi vymenujete, aké nočné zvieratá poznáte."

Nevedel som si predstaviť nudnejšiu činnosť. Bohdana sa zamračila a veľmi sa do diskusie nezapájala. Len sme si vymenili pohľady. V žalúdku som niečo pocítil. Niečo, čo som predtým nevnímal. Hovoria tu o takých hlúpostiach, akoby to teraz niekoho zaujímalo. Nočné zvieratá.

„Ctibor, aké ďalšie nočné zvieratá poznáme?" opýtal sa Mark.

Netušil som, čo doteraz vymenovali, tak som sa rozhodol trochu zažartovať.

„Hm... svetlonos..."

Mark sa zamračil.

„Svetlonos je podľa teba nočné zviera?"

Nastalo ticho. Nikto sa nesmial. Asi mi to tak celkom nevyšlo.

„Nie, pán učiteľ, ale mohol by byť..."

Teraz sa už niektorí opatrne uškrnuli, akoby som bol hlúpy a nevedel napočítať do päť.

„Ctibor, vedieme vážnu hodinu. Nie je to hra."

„Iste, ja viem, že to nie je hra, pán učiteľ," odvetil som pokojným hlasom.

Mark len nespokojne pokrútil hlavou.

Tibor sa pri mne ozval:

„Pán učiteľ, nočné zviera je aj náš sused Dalibor."

Mark sa zamračil ešte viac.

„Tak to by stačilo. Budete venovať vyučovaniu náležitú pozornosť. Nechcem už počuť podobné žarty na niekoho účet."

Pozrel sa na mňa. No ja som predsa nikoho neurážal. To by mal vedieť rozlíšiť.

Potom sme samozrejme mali praktizovať mágiu. Dnes sme skúšali privolať obraz nočného zvieraťa z plameňov. Ja som sa pripravoval na to, že budem znovu pokojne sedieť a len myslieť na to, aké je to použiť mágiu. Vesnu som odvtedy ani raz neprivolal. A to hovorili, že som niečo porušil.

„Môžeš aj ty,“ počul som povedať Marka.

„Vážne, pán učiteľ? Ste si istý, že uplynul dostatočný počet dní?“

„Áno, som. Už by stačilo. Očividne sa potrebuješ znovu dostať do praxe, aby si prestal vymýšľať hlúposti.“

Stál pri mne a čakal. Natiahol som ruky nad plameň. Teplo mi prešlo po tvári, keď som privolal obraz veľkej sovy, ktorá vystrelila z ohniska a preletela okolo nás všetkých. Zanechala za sebou temné a znepokojivé obrazy v mojej mysli. No cítil som to príjemné brnenie v prstoch, sprevádzajúce silnejšiu mágiu.

„Výborne, Ctibor,“ učiteľ zľahka prešiel po mojom pleci a posunul sa ďalej.

Znovu som myslel na to, čo povedal. Na to, ako sa tváril, keď ma vtedy objímal. Akoby sme boli rodina. Akoby bol skutočne smutný. No na druhý deň to bol znovu on – chladný, nezúčastnený a nič mi nevysvetlil. Ale na to objatie od neho zrejme nikdy nezabudnem. Nevymažem z pamäti to, ako som na vlastnej koži cítil jeho strach.

Keď škola skončila, hodiny, ktoré neboli o mágii, som dnes prespal s otrávenými očami. Odchytil som si Bohdanu.

„Ideme sa prejsť?“ opýtal som sa. Teraz, keď už trest skončil, nemusím roznášať ani tie hlúpe veštby.

„Jasné,“ potešila sa.

Za ňou sa zjavila aj Mokoš spolu s Vesnou. Vesna držala pestrofarebnú loptu.

„Zahráme sa?“ opýtala sa.

Usmial som sa. „Iste, ale pôjdeme niekam, kde nie je tak veľa deciek.“ Nechcel som, aby sa mi smiali, že som na takéto veci ľavý.

„Kam idete?“ opýtal sa Branimir.

„Čo je teba do toho?“ odsekol som chladne.

„Ctibor má frajerku,“ začal namiesto odpovede kričať.

Ja ho asi…

Bohdana ma jemne chytila za ruku. „Nechaj ho, znovu si narobíš problémy.“

Zastavil som sa. Mala pravdu.

Prešli sme viac dozadu k hradbe na druhej strane, kde sa ľudia často nevyskytujú. Len hore bolo pár strážcov, ale tí mali úplne inú úlohu.

Bol som taký šťastný, že oficiálne môžem používať mágiu, že som schytil Bohdanu a otočil som sa s ňou dookola. Smiala sa a pevne sa ma držala.

Vesna a Mokoš nás len ticho pozorovali. Cítil som príjemné vibrácie z ich strany, aj keď som sa cítil akosi previnilo. Nemal by som sa. Nemôžem jej nič sľúbiť ani nič dať. Ak sa zo mňa stane žrec…

Prečo vôbec uvažujem nad tými vecami? Sme ešte deti. Deti, ktoré sa snažia rozprávať ako dospelí, učiť sa viac. No stále deti. Možno k nej vôbec nebudem cítiť také veci, keď vyrastieme. Možno budem škaredý a jej sa ani páčiť nebudem. Nie som bojovník, nebudem mať také svaly, aké sa dievčatám páčia.

Pustil som ju.

Vesna hodila magickú loptu. Bohdana ju chytila a potom sme si ju hádzali do kruhu.

„Chcel som sa Marka opýtať na vládcov, ale nemal dobrú náladu,“ povedal som potom, ako sme si nejaký čas hádzali a ja som sa dvakrát natiahol na zemi.

Mokoš tlieskala, keď sa mi to podarilo, a ostošesť ma chválila.

„Vidíš, vôbec som sa ťa na to neopýtala. Prečo ťa tak veľmi objímal? Vysvetlil to?“

„Nie,“ odvetil som. „Bol ticho. Len ma poslal spať.“

„Vieš, čo je zvláštne? Že mu dovolia bývať u vás. Žrec by to nemal mať dovolené.“

„To je pravda.“

Nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Odkedy je s nami vlastne Mark? Asi som musel byť veľmi maličký, keď k nám prišiel bývať. Lebo si pamätám, že bol vždy pri mne. No Velimír to povolil, vraj som bol už vtedy iný, ale neviem… u malých detí sa to tak neprejavuje.

„No ak chcete vedieť, viem vám poradiť, kde nájdete nejaké odpovede,“ povedala Mokoš vážnym hlasom. Tentoraz sa nesmiala.

„Kde?“ opýtal som sa jej.

„V knižnici záhad.“

Usmial som sa. „Tá jaskyňa? Aká knižnica, veď tam bývajú skôr medvede.“ Aspoň tým nás strašili, aby sme tam nešli.

„To bolo možno predtým. Teraz je to magické miesto s mimoriadnou silou. Váš kmeň tam sleduje spomienky predkov a starú odovzdanú moc,“ dodala Mokoš celkom vážne.

„No je nebezpečné tam vstúpiť, preto to dospelí nechcú…“

To ma zaujalo. Ďalšie klamstvo. Znovu nás podceňujú.

„Odkiaľ o tom vieš?“ opýtala sa Bohdana.

Mokoš v tejto podobe síce vie niektoré veci, ale vedomosti o mágii má také ako osoba, ktorá si ju pre seba vyvolala. Aspoň tak nás to učili.

„To ti nemôžem povedať. Povedzme, že aj ty si to počula ako malá, no zabudla si na to. A ja som ťa nechcela tým zaťažovať.“

„Pôjdeme sa tam pozrieť?“ navrhol som, akoby nič.

Nebojím sa takej výzvy.

„Ja neviem… čo ak si to niekto všimne?“

„Neboj sa, teraz sú všetci zaneprázdnení.“

Bola to pravda. Hlavne preto, že sa napriek všetkému chystá veľký sviatok lúčenia sa so zimou. Za špeciálnych opatrení, pretože nie je dovolené chodiť do blízkosti nových susedov. O to viac s tým bude práce.

„Alebo sa bojíš?“ opýtal som sa trochu provokačne.

Nechala magickú loptu zmiznúť.

„Nie, nebojím,“ prijala moju výzvu.

Mokoš hlasno vypískla a Vesna sa zatvárila znepokojene.