Noc temných remake I. 3 kapitola

 Cez hrubé záclony dovnútra pomaly presvitalo slnečné svetlo. Spolu s ním do miestnosti prenikal aj chladnejší ranný vzduch.

Včera bol ťažký deň. Pred Snapovým príchodom som sa dva dni po nociach učila a varila elixíry. Vedela som, že to na mňa raz doľahne a zaspím tak tvrdo, ako som ešte nikdy v živote nespala.

Ani teraz sa mi nechcelo vymotať z hrejivého objatia ťažkých prikrývok. No vedela som, že sa musím prebudiť. Dnes mám skúšky. Snape na mňa čaká. Musím sa pozbierať.

Tlmene som zívla a otvorila oči.

Pravú ruku som mala položenú blízko akejsi pulzujúcej energie. Jemne som ju posunula nižšie a uvedomila si, že sa dotýkam pokožky, ktorá bola na dotyk takmer chladná.

Plynulý dych druhej osoby vo mne prebudil pocit nepokoja.

Kde to sakra som?

Niekoľkokrát som ešte žmurkla, aby som sa úplne prebrala. Posunula som sa na posteli a opatrne som sa posadila.

„Pán môj,“ hlesla som potichu, keď som si všimla, že ma sledujú chladné modré oči.

Záclony sa naplno roztiahli a slnko sa dotklo jeho bledej tváre. Prezeral si ma so zvláštnym záujmom, akoby som bola nejakým exponátom z jeho magickej zbierky.

„Helen, čo tu robíš?“

Rýchlo som sa odtiahla. V jeho hlase zaznela hrozba, keď si uvedomil, že máme nohy prepletené.

„Môj pane… ja som tu asi zaspala…“ prehltla som ospravedlnenie a nevedomky som sa ešte raz pozrela na jeho odhalenú hruď.

„Kto ti dal to privilégium niečo také si voči mne dovoliť?“ vybuchol náhle hnevom, ktorého som sa tak veľmi obávala.

Vyzeralo to tak, že transformácia sa podarila. Aspoň mu nespôsobila žiadnu ujmu. Včera bol zraniteľný. Dnes už znovu pôsobil, akoby dosahoval svoju plnú formu.

Rýchlo som sa vymotala z postele. Bála som sa, že nájde prútik. Chcela som byť preč skôr, než sa mu to podarí.

„Naozaj som to nechcela, môj pane. Viac sa to nestane. Sľubujem.“

Hnev v jeho tvári bol stále intenzívny.

„Vypadni a zavolaj mi Severusa. Nechcem ťa až do večera vidieť.“

„Rozumiem, môj pane. Samozrejme.“

Bosá som vybehla z izby, takmer utekajúc chodbou. Bola som šťastná, že som vyviazla tak ľahko.

Večer sa zbavím tetovania.

Temný pán ma očividne stále nemá rád. Nikdy si ku mne nevytvoril zvlášť dobrý vzťah. No teraz je to zrejme ešte horšie, keď už prežíva aj silnejšie emócie.

Rýchlo som sa išla obuť a prezliecť. Kúzlom som si upravila aj vlasy – len krátke zdržanie, ktoré by nemalo predstavovať veľké riziko.

Ani pod hrozbou trestu sa nemôžem pred svojím profesorom ukázať v takejto rozstrapatenej fáze svojho bytia.

Našťastie som ho znovu našla v kuchyni. Práve balil laboratórium, ktoré sme tam dočasne postavili.

„Pán profesor, Temný pán sa už plne prebudil a chce vás vidieť,“ vyhlásila som trochu zadýchane.

„Iste. Dokonči to a priprav sa. Po mojom návrate pôjdeme. Bude lepšie, ak odídeme skôr. Nikdy nevieš, čo sa môže stať, a ja nechcem nič riskovať.“

„Samozrejme.“

Sadla som si za stôl. Na jedlo som nemala ani pomyslenie. Plánovala som si aspoň dať čaj, aby som si trochu upokojila nervy.

Snape sa u Temného pána nezdržal dlho. Ani nie o pol hodinu bol späť v kuchyni.

„Môžeme odísť,“ povedal bez jediného komentára.

Bola som rada, že sa rozhodol nehodnotiť to, čo mu Temný pán zrejme povedal o mojom rannom „správaní“. Už aj tak ma zvierala nervozita.

Sú to dôležité skúšky.

Chcem postúpiť do druhého ročníka vyšších kurzov a získať titul. Vrátiť sa do svojho malého bytíka v Londýne. Bez toho, aby som sa musela neustále obzerať cez plece, či mi nehrozí nejaké nebezpečenstvo.

Vzala som si ešte svoju tašku a spolu so Snapom sme prešli niekoľkými magickými ochranami temného sídla.

Lord Voldemort sa rozhodol, že nebude od nikoho závislý. Vybral si vlastný dom, ktorý premenil podľa svojich predstáv a upravil jeho magickú ochranu tak, aby sa z neho stala nedotknuteľná pevnosť.

Už len záhrada pripomínala niekdajšiu útulnosť tohto sídla.

Pohľad mi padol na detskú hojdačku, ktorú ešte nestihli zvesiť. Jemne sa kolísala vo vánku, no Snapov dotyk ma od toho pohľadu odpútal.

„Môžeme?“ opýtal sa ticho.

„Iste.“

Po prekročení posledných ochranných bariér sme sa odmiestnili. Prijala som Snapovu ponuku na premiestnenie v sprievode. Poznal ma dosť dobre na to, aby vedel, že od nervozity by som nemusela miesto dopadu odhadnúť správne.

Zľahka som sa spamätávala z nepríjemného chvenia, keď sme sa ocitli blízko budovy, v ktorej sa konali vyššie magické kurzy. Bola to úplne iná a omnoho strohejšia inštitúcia než Rokfort.

„Prídem po vás, keď skončíte. Mám ešte nejaké povinnosti.“

Považovala som to za prejav dôvery. Temný pán mu určite nariadil, aby ma nepúšťal z očí, kým nebudem mať selektívne vymazanú pamäť – tak, ako to bolo pôvodne v pláne.

„Ste si istý, že to tak bude v poriadku?“

„Isteže áno. Pôvodne som mal ostať po celý čas s vami, ale Temný pán mi dal ďalšiu úlohu, ktorá neznesie odklad. Verím, že sa na vás môžem vo všetkom spoľahnúť tak ako na škole.“

„Samozrejme, pán profesor.“

Aj ja sama som to už celé chcela mať za sebou. Ešte si pár vecí zopakujem tesne pred dverami… a potom sa už pôjde na to. Prax aj teória mi zaberú niekoľko hodín.

„Veľa šťastia,“ povedal Snape ešte skôr, než zmizol.

„Ďakujem, pán profesor.“

Zľahka som sa naňho usmiala, no on tomu nevenoval pozornosť. Tak som vyšla hore po nekonečných schodoch a zamierila do knižnice, kde sa už tvorili skupinky. Pridala som sa k nim, no na vyšších kurzoch už neboli také silné väzby ako na Rokforte. Okrem toho som pol roka študovala len dištančne, takže na mňa už takmer zabudli.

Prebrali sme aspoň niektoré dôležité témy a skončili sme až tesne pred začiatkom skúšky.

„Nastala zmena. Najprv pôjdete na praktickú a potom na teoretickú skúšku,“ oznámila nám pani Abbottová, jedna zo skúšajúcich a hlavná koordinátorka kurzov.

Prešla som do laboratórnej časti a nasadila si ochrannú šatku. Pri práci s niektorými zmesami je lepšie ich nevdychovať – hlavne v tomto prostredí, kde je koncentrácia výparov aj tak vysoká.

„Skupina A – amortencia. Skupina B – Nápoj živých mŕtvych, verzia C.“

Vytiahla som si číslo.

A samozrejme.

Snape mal pravdu. Ten prekliaty elixír budem musieť pripraviť.

A to som si ho nestihla ani poriadne zopakovať.

Vzala som do rúk svoj čistý recept na pergamene – bez poznámok, bez pomocných značiek – a prišla k hlavnému stolu po ingrediencie.

***

Po skončení teoretickej časti som čakala na Snapa v hlavnej budove. Všetci sa už rozišli. Len on sa ešte nevrátil.

Začínala som byť trochu nervózna.

Amortenciu som zvládla na A. Na teoretické výsledky si ešte musím počkať. Sto dvadsať otázok. Dosť ťažkých. No verila som, že aspoň polovicu mám správne.

Tak veľmi som sa tešila na svoj bytík. Svoju pohodu.

Žiadne tresty. Žiadna bolesť hlavy a svalov.

Žiadne elixíry na posilnenie, aby som dokázala stáť pred ním a pripraviť sa na ďalšie možné komplikácie.

Len ja. Môj malý byt. Môj kocúr.

A obyčajný život mladej čarodejnice.

Vrhla som pohľad na svoje predlaktie. Falošné tetovanie tam stále bolo, nenápadne ukryté pod látkou rukáva.

Už sa nikdy nerozžiari.

Budem slobodná.

Od slobody ma delí už len jediný krok.