Noc temných I. 7. kapitola

 Vošla som do inštitúcie, v ktorej sa konali vyššie kurzy. Po dvoch mesiacoch prázdnin som sa konečne mala vrátiť do školy. Tento druhý ročník si vychutnám. Normálne budem študovať. Žiadne dištančné štúdium.

Možno všetko nebude ideálne, no aspoň mám nádej, že by som mohla zvládnuť aj komplikácie v podobe tetovania a iných s tým spojených záležitostí.

Obliekla som si habit s vizitkou a zamierila priamo na hodiny liečiteľstva.

Celá naša skupina už sedela na miestach. Sadla som si na jedno z voľných miest pri stole, pri ktorom sedel aj Tobias.

Dlho sme sa nevideli. Je to môj spolužiak ešte z Rokfortu – nanešťastie z Chrabromilu, ale je to lepšie ako nič. Okrem toho tu už nie sme na Rokforte. Nemáme tu žiadne fakulty. Každý je tu sám za seba.

Vošla som do inštitúcie, v ktorej sa konali vyššie kurzy. Po dvoch mesiacoch prázdnin som sa konečne mala vrátiť do školy. Tento druhý ročník si vychutnám. Normálne budem študovať. Žiadne dištančné štúdium.

Možno všetko nebude ideálne, no aspoň mám nádej, že by som mohla zvládnuť aj komplikácie v podobe tetovania a iných s tým spojených záležitostí.

Obliekla som si habit s vizitkou a zamierila priamo na hodiny liečiteľstva.

Celá naša skupina už sedela na miestach. Sadla som si na jedno z voľných miest pri stole, pri ktorom sedel aj Tobias.

Dlho sme sa nevideli. Je to môj spolužiak ešte z Rokfortu – nanešťastie z Chrabromilu, ale je to lepšie ako nič. Okrem toho tu už nie sme na Rokforte. Nemáme tu žiadne fakulty. Každý je tu sám za seba.

Po hodinách sme skutočne zašli do Kotla. Alebo skôr do Deravého kotlíka, ako sa mu oficiálne hovorí. „Kotol“ to teraz nazývajú skôr mladší z nižších ročníkov, no pomaly sa to dostáva aj k nám.

„Tak čo je nové v tvojom svete?“ opýtal sa, keď sme si objednali.

Ohnivú whisky už nechcem ani vidieť. Dostala som chuť len na bylinkový čaj a on si dal to isté.

„Nuž… podstatné veci,“ pohľad mi nechtiac padol na ruku. Na predlaktie. Sakra. Dúfala som, že si to nevšimol.

Už sa to celkom zahojilo, je to v poriadku. Snape mi podrobne vysvetlil, ako to funguje, čo nerobiť a ako sa prispôsobiť možnému nepohodliu. Okrem toho mi objasnil aj pár iných vecí. Cítila som sa vyrovnanejšia a pokojnejšia. Nie celkom, ale už mi bolo lepšie než na začiatku.

Povedal, že mi verí. Že možno na prvý pohľad nevyzerám ako človek, ktorý v sebe dokáže nájsť silu, ale že je to vo mne. Že to tam on vidí a pomôže mi to dostať na povrch.

A ja som sa rozhodla mu dôverovať.

Neľutovala som. Pripravil ma dobre. Naučil ma všetko, čo som doteraz len zľahka obchádzala. Aj keď asi nikdy nebudem taká ako väčšina z nich, dokážem svoje prednosti využiť vo svoj prospech a zabrániť tomu, aby ma moje nedostatky potopili.

„A čo ty? Pracuješ na ministerstve?“

„Hej, odbor záhad. Konečne sa mi to podarilo.“

„Tak to ti gratulujem. Teším sa s tebou.“

Prikývol a usmial sa.

„Ale nepovedala by si to do mňa, však? Ja, taký tichý a ústráchaný… a robím takú prácu.“

„Všetci sa časom naučíme byť silní,“ skonštatovala som spokojne.

Prikývol.

„Máš pravdu. Ale Rokfort mi chýba. Teda všetko okrem toho delenia sa na fakulty.“

Aj ja som si niekedy želala, aby to nebolo také prísne. No na Rokforte sa to skutočne berie smrteľne vážne.

„To je fakt. Tu je to voľnejšie, môžeme sa baviť s kým chceme. Skrátka sloboda.“

Natiahla som ruky viac pred seba. Usmial sa.

„Máš pravdu. Sloboda. Aspoň na určitý čas.“

Odpila som si z čaju.

Nechcela som sa teraz dotýkať tých tém. Bolo mi príliš dobre na to, aby som teraz riešila Temného pána.

„Ale tento rok bude ťažší aj na elixíroch. Už teraz to vidím. Nie je to ako u nás. Snape nám dal zabrať, ale toto je masaker.“

Prikývla som.

„Užijeme si to. A nie v dobrom slova zmysle.“

Tie zmesi sú tak komplikované. To, čo na Rokforte bolo pokročilé, je tu ako nič. No páčilo sa mi mať plnú hlavu učenia. Sústrediť sa na to. Nie na dôsledky istých rozhodnutí, ktoré som nemala celkom pod kontrolou.

Slabé bodnutie spôsobilo, že som nadskočila.

Znamenie.

Bolo to ono? Alebo som sa len niekde pichla?

S úľavou som si uvedomila, že neprišla ďalšia vlna. Tak to bolo zrejme len pichnutie. Hrany toho stola boli dosť ostré. Trochu som sa odtiahla.

„My to zvládneme. Zvládli sme aj horšie.“

Prikývol a tiež si odpil zo svojho čaju.

No pocit nepohodlia sa začal šíriť ako lavína.

Sykla som.

Až tak to bolí. Sakra.

Tak to nebude žiadne pichnutie.

„Prepáč, ale ja už budem musieť odísť.“

Keby som na to nebola pripravená, asi by som vážne nezvládla ten prvý impulz. Snažila som sa nepodľahnúť inštinktu chytiť si ruku.

„Ja… urobil som niečo? To som vážne nechcel…“ náhle zosmutnel.

„Nie. Len som si na niečo spomenula…“ zalapala som po dychu.

Prišla ďalšia vlna.

Musím ísť. Inak to fakt nedám.

Volá ma.

„Stretneme sa niekedy inokedy. Naozaj už musím,“ hlesla som ticho.

Prikývol. „Dobre. Ako povieš.“

Sakra. Mala som takú skvelú príležitosť nájsť niekoho, s kým by som sa delila o poznámky. Ale služba je prvoradejšia.

Vyšla som von, sprevádzaná pocitom, že mám ruku z gumy. Na pokojnom mieste som sa odmiestnila do Bodov obnovy. Nechala som sa viesť tým tetovaním.

Potom som prešla cez ochrany a vošla do Temného sídla čo najrýchlejšie, ako to len bolo možné. Trochu sa mi pritom triasla ruka.

A zhodila som jedného muža, ktorý mi stál v ceste.

„Prepáčte,“ hlesla som napätým hlasom a pokračovala ďalej tak rýchlo, ako som len dokázala.

Srdce mi bilo ako šialené. Ledva som lapala po dychu.

Temný pán stál pri okne. Jeho vysoká, príťažlivá postava okamžite pritiahla moju pozornosť. Ruky mal spojené a sledoval akýsi vzdialený bod.

„Môj pane,“ hlesla som ticho.

Neotočil sa ku mne. Len tam stál a ja som sledovala, ako sa zavlnil lem jeho plášťa, keď sa mierne pohol. V boku ma pichalo a stále som sa snažila chytiť dych. Konečne som pocítila úľavu. No zároveň aj strach.

Opatrne som pristúpila bližšie a čakala, kedy mi odpovie.

„Helen,“ ozval sa napokon. Moje meno z jeho úst znelo zvláštne. Takmer láskavo. Nemala som pocit, že bolo vyslovené s obvyklým chladom.

Teraz už musí byť vyrovnanejší. Prešli dva mesiace. Teda v rámci možností, samozrejme. Všetko záviselo od toho, ako na sebe pracoval.

„Chcel som ťa opäť vidieť. Chcel som vedieť, aký to bude mať na mňa vplyv,“ povedal, no stále ostal obrátený k oknu.

„Dúfam, že dobrý, môj pane. Som rada, ak vám môžem slúžiť. Aj keď si nie som istá, či som toho hodná,“ dodala som ticho.

Aspoň čiastočne sa obrátil a jeho ruka prešla po mojej tvári.

Ten dotyk bol takmer elektrizujúci. Zanechal v mojom tele neobvyklý pocit tepla. Tak vzdialený od predchádzajúcej bolesti.

„Všetko sa ukáže v najbližších dňoch. Ale dovtedy…“

Konečne sa na mňa pozrel.

Bol ešte krajší ako predtým. Jeho tvár doslova žiarila príťažlivosťou, ktorej sa ťažko odolávalo.

„Si len vychutnávaj ten pocit, že môžeš byť v mojej blízkosti.“

Jeho ruka náhle zastala blízko môjho krku. Prudko som sa nadýchla.

„Samozrejme, môj pane. Ako si budete želať,“ dodala som obozretne, tak ako ma to učil Snape.

Voldemort sa zatváril potešene. Akoby sa po prvý raz v jeho tvári objavili skutočné emócie, čo mu dávalo silu, akú som uňho ešte nevidela. Jeho oči už neboli prázdne.

Jeho dotyk prešiel po mojom pleci. Neodolateľné teplo sa s ním šírilo po mojom tele. Snažila som sa to ignorovať, no ten pocit sa nedal vymazať. Bol tak sladký. Cítila som ho intenzívnejšie než bolesť.

„Všimla si si tú zmenu?“ opýtal sa.

„Áno, môj pane.“

„To ma veľmi teší. No nestačí to na to, aby som všetko pochopil. Láske som nikdy nerozumel a ja to musím pochopiť. Inak bude mať Potter vždy predo mnou náskok a tá jeho tupá hlava sa bude len točiť v mojich myšlienkach.“

„Myslím, že ste na dobrej ceste. Váš pohľad sa zmenil a to je len začiatok,“ dodala som pokojne.

Tentoraz sa ku mne obrátil už úplne. Jeho druhá ruka sa dotkla môjho pleca.

„Moje pocity sa teraz miešajú. Ich hladina je ustálenejšia než na začiatku, no niekedy je to otravné. Niekedy extrémne príjemné. Niektoré moje spomienky sa spojili s pocitmi, akoby spätne. Keď si ich vybavím, sú s nimi spojené intenzívnejšie emócie než predtým. Ale žiadna láska. Nič, čoho by som sa mohol hookupnúť.“

Pozrel sa mi priamo do očí a ja som pocítila dotyk neznámeho tlaku. Môj nový mentálny štít sa zachvel. Snape ma naučil pár vecí – proti Temnému pánovi ešte neobstoja, ale je to dobrý základ.

Vyslala som jeho smerom príjemný pocit. Rozptýli ho. Chcel predsa vedieť niečo o láske, o pocitoch, ktoré ju pripomínajú.

„Cítite voči niekomu príťažlivosť?“ opýtala som sa opatrne.

„Prečo ťa to zaujíma?“ zaznel v jeho hlase chlad a jeho stisk zosilnel.

„Môže to byť začiatok lásky, ale nemusí. Nie vždy sa do nej rozvinie. No je to začiatok, ktorým láska zvyčajne začína.“

„A čo ak áno?“ opýtal sa nebezpečným tónom, ktorý ma celkom roztriasol. Zvedavo obchádzal moju malú myšlienkovú bariéru.

Rozhodla som sa ešte neodpovedať.

„Tak Severus ťa trochu učil,“ poznamenal napokon. „Pôsobivé.“

„To záleží len od vás, ako hlboko sa chcete do tohto skúmania ponoriť,“ dodala som znepokojene.

„Iste. Záleží to len na mne,“ povedal tým istým tónom – niekde medzi rozkazom a vnútorným nepokojom.

Nagini sa popri nás preplazila. Temný pán jej venoval pohľad, aký som uňho ešte nevidela – láskavý. Nový. Úplne mu zmenil črty, ktoré sa z ostražitosti prepli späť na ľudskosť. Bol to taký zvláštny pohľad, že som ani neverila, že je niečo také možné.

Potom sa však pozrel na mňa inak. Akoby zvažoval, čo ešte chce preskúmať.

„Dobre,“ povedal potichu. „Otestujeme, ako ďaleko to siaha.“

Pritlačil ma k stene.

Takmer som ani nedýchala, keď sa jeho pery dotkli mojich. Nečakala som to. Myslela som si, že hovorí len akademicky. Jeho bozk bol však stále chladný, opatrný, skúmavý.

Opätovala som ho s väčším citom. Chcela som, aby spoznal ten rozdiel.

Pritlačil ma k stene silnejšie a snažil sa ma napodobniť. Išlo mu to lepšie, než by som čakala. Svet sa vypol a moje ruky automaticky vystrelili k jeho krku. Objala som ho pevnejšie.

„Pusti ju!“

Bellatrixin výkrik rozťal priestor.

Temný pán sa odo mňa s námahou odtrhol. Jeho oči boli plné túžby. Nie temnej, nie nebezpečnej – inej.

„Bellatrix,“ povedal pokojne, až láskavo, no v očiach mal hrozbu. „Prečo tu zbytočne robíš rozruch?“

„Pán môj… čím si to zaslúžila ona? Ja tomu nerozumiem. Prečo ona…“

Usmial sa.

„To je moja vec. Nemyslíš si, že prekračuješ hranice?“

Bellatrix sa mierne stiahla.

„Ja vám môžem dať viac,“ naliehala. „Viac než táto neskúsená hlupaňa. Môžem vám dať všetko…“

„Ja rozhodnem, čo sa stane a kedy,“ prerušil ju drsnejším hlasom. „Teraz môžeš odísť.“

„Pán môj, mám pre vás dôležité správy,“ ozval sa ďalší hlas.

„V poriadku. Helen, môžeš odísť. Neskôr sa pozhovárame. Aj ty, Bellatrix. Toto je dôležitejšie než vaše spory. Tie si vyriešite sami.“

„Samozrejme, môj pane.“

Bellatrix sa na mňa pozrela tak, akoby to bol môj rozsudok.

Sakra. Čo teraz.

Temný pán sa obrátil k smrťožrútovi a nám obom prestal venovať pozornosť.

Rozbehla som sa opačným smerom, aby som jej unikla. No Bellatrix sa hnala za mnou.