Noc temných I remake 4. kapitola

 Sedel som vo svojom kresle, ponorený do myšlienok na včerajšiu noc.

Nagini sa ovíjala okolo mojich nôh. Bola nepokojná. Niekoľkokrát švihla chvostom do vzduchu, no jej nepokoj sa nemohol vyrovnať tomu môjmu.

Privrel som oči.

V spomienkach som sa vrátil k okamihu, keď som držal v náručí ľudskú bytosť.

Kedy sa to naposledy stalo?

Nemohol som si spomenúť.

Prejavy nehy či láskavosti mi boli vždy cudzie. Nezvykol som s nikým – okrem Nagini – spať celú noc. No to bolo iné. Ona bola ako ja. A vždy som vedel, čo to znamená, keď jej dovolím dostať sa bližšie.

Tentoraz som si nebol istý, čo znamená ten nový… pocit.

Transformácia prebehla úspešne. To som vedel. Od rána som prešiel celou škálou nálad a pocitov, ktoré mi boli predtým cudzie. Zatiaľ boli príliš ostré, príliš jasné na to, aby som ich dokázal pokojne zaradiť do vzťahu k iným ľuďom.

Pozrel som sa na svoje ruky. Zdali sa mi zvláštne ťažké – teraz, keď boli znovu ľudské. A túžili po ľudských veciach.

Držať niekoho.

Dotknúť sa niekoho.

Prebudil som sa skôr než ona. Odolával som pokušeniu dotknúť sa jej pliec. Zistiť, aké je to prejsť prstami po jej jemnej pokožke.

Napokon som však len pevnejšie zavrel oči.

Nezmenil som sa preto, aby som niekomu prepadol. Urobil som to preto, aby som dostal Pottera tam, kam patrí. Na kolená. Zničeného. Tak ako sa on pokúsil zničiť mňa.

Niežeby na to nemal dôvod.

Zabil som jeho rodičov. A to nie je maličkosť.

No aj ja som si musel poradiť bez svojich. A nebolo to také strašné, ako všetci predpokladajú. Naučil som sa byť silný. Nikdy nehľadať útechu v cudzom objatí.

A toho som sa mienil držať.

No objavilo sa aj niečo nové. Temnejšie.

Keď som si predstavil, čo bude nasledovať.

Helen odíde. Dnes jej zložím tetovanie a možno ju viac neuvidím.

Nie je ako moji smrťožrúti. Je… milá. Nekomplikovaná. Neznáša násilie. Snažila sa s každým vyjsť po dobrom – okrem Bellatrix. Pri nej sa jej to nepodarilo, no to som plne chápal.

Bellatrix je iná. Neúprosná.

Vyhovovalo mi to. No nevyvolávalo to vo mne túžbu držať ju v náručí. Nie takú, akú som si myslel, že budem cítiť.

Nevedel som, prečo sa moje myšlienky stále vracali k Helen.

Jej dobré srdce tu nemá čo robiť. A viem, že ho má. Nechce nikomu ubližovať. Pravdepodobne ani muklom – pokiaľ to nie je nevyhnutné. Je jednou z tých, ktoré sa budú brániť len vtedy, ak im niekto ublíži.

Nehodí sa do môjho sveta.

A ja to viem.

Vedel to aj Severus, keď ju sem poslal. Očividne nechcel, aby ho niekto v mojich očiach nahradil – a ja to chápem. Vedel, že si ju nevyberiem natrvalo.

A nebol jediný, komu to bolo jasné.

No pri predstave, že odíde… a zabudne na mňa…

Už som nemal taký dobrý pocit.

Nevedel som prečo, no zdvihol sa vo mne nový hnev. Rovnako silný – ak nie silnejší – než ten, ktorý som pocítil, keď som si uvedomil, ako pokojne spala v mojom náručí.

Akoby som bol len bežný muž.

Nie obávaný Temný pán.

„Pán môj.“

Lucius Malfoy si kľakol k mojim nohám. Ani som si neuvedomil, kedy vošiel. Prezeral si ma s chladnou fascináciou. Očividne sa mu páčilo to, čo videl. Poznal som jeho tajné preferencie – neraz sa mu ich nepodarilo úplne zakryť –, no vždy som voči nim zostával imúnny.

„Zdá sa, že premena vám mimoriadne prospela,“ povedal opatrne.

„Ďakujem, že si si to všimol, Lucius,“ odvetil som chladne. „No ak si prišiel len kvôli tomu, mal by si odísť. To, ako teraz vyzerám, neznamená, že som pripravený plytvať časom na tvoje komplimenty.“

„Samozrejme, môj pane, samozrejme…“ rýchlo prikývol. „V skutočnosti som však prišiel, aby som vás o niečom informoval.“

„Počúvam, Lucius. Hlavne k veci.“

„Pán môj… Bellatrix sa rozhodla…“ náhle sa odmlčal.

Vrhol som naňho chladný pohľad.

„Nechce dodržať pôvodnú dohodu,“ pokračoval. „Ide po tej novej. Rozhodla sa, že ju bude prenasledovať. Myslel som si, že by ste to mali vedieť.“

Niečo nové sa dotklo mojej hrude.

Lucius to podal diplomaticky, no bolo mi jasné, čo tým myslí. Po sídle sa už rozšírilo, čo sa stalo včera v noci. Tak ako zvyčajne – tu nič neostane dlho utajené.

„Výborne, Lucius,“ povedal som s náznakom chladného úsmevu. „Som rád, že si ma o tom informoval. Pošli mi Bellatrix.“

V mojom vnútri sa však prebúdzalo niečo nové. Niečo, čomu som ešte nerozumel.

„Mám ešte jednu otázku, Lucius, kým odídeš.“

„Samozrejme, môj pane,“ naklonil sa ku mne. Možno až príliš blízko.

Mierne som ho odtisol bokom. On však pôsobil nadšene už len z toho, že som sa ho dotkol. Ignoroval som to – bral som to len ako ďalší prejav jeho momentálnej slabosti a neschopnosti ovládnuť dlhodobo potláčané túžby.

„Keď sa bojíš o svojho syna,“ spýtal som sa ticho, „aký je to pocit?“

Lucius sa náhle stiahol, akoby dostal facku.

Vedeli sme obaja, že Draco je jeho ďalšia slabina. Napriek všetkému ho miluje – aj keď to nikdy neprizná. Nechcel by, aby sa mu niečo stalo.

„Je to… nevysvetliteľná bolesť v hrudi,“ odpovedal potichu. „No nestáva sa mi to často, môj pane. To najdôležitejšie je pre mňa slúžiť vám a našej veci.“

„Iste. V poriadku, Lucius. Môžeš odísť.“

Prikývol, stále viditeľne znepokojený, a zavrel za sebou dvere.

Netrvalo dlho a objavila sa Bellatrix.

Obzeral som si ju veľmi podrobne.

Azkaban zničil väčšiu časť jej niekdajšej krásy. Ostala v nej surová temnota, no postupom času sa jej črty aspoň čiastočne vyjasňovali a opäť nadobúdali istú príťažlivosť. Napriek tomu som pri pohľade na ňu necítil skutočnú eufóriu.

Predpokladal som, že ma bude zaujímať viac než ktokoľvek iný – moja najlepšia bojovníčka, ktorá pre mňa obetovala časť svojej mladosti. Nikdy mi neprestala byť verná a to nebolo niečo, čo by som mohol jednoducho ignorovať.

„Pán môj, som rada, že ste v poriadku,“ začala hlasom, ktorý znel takmer sladko.

„Tak veľmi si sa o mňa bála?“ opýtal som sa pokojne.

„Samozrejme, pán môj. To dievča nie je ako my. Nevedela som, čo od nej čakať. A odkedy sem prišla, vyvolávala nespokojnosť. Pokúsila sa dostať na svoju stranu Červochvosta a potom ho nemilosrdne odhodila. Je z toho stále zmätený, aj keď som sa mu pokúsila dohovoriť.“

V jej slovách som cítil inú interpretáciu udalostí než tú skutočnú. Nechal som ju však pokračovať. Bellatrix som bol ochotný odpustiť viac než ostatným – aj drobné intrigy. No neodpustil by som jej, keby sa pokúsila rozhodovať namiesto mňa o osude mojich smrťožrútov. Či už súčasných, alebo tých, o ktorých osude som ešte len uvažoval.

„S jej službami som bol spokojný,“ povedal som chladne. „No v jednej veci máš pravdu. Je iná než my. A pre náš boj nie celkom vhodná, ak sa mám vyjadriť presne. Má dobré srdce, Bellatrix. A nerada ubližuje iným.“

„Presne tak,“ nadviazala. „A to je ďalší dôvod, prečo by sme sa jej mali definitívne zbaviť.“

Premeral som si ju chladným pohľadom.

„Taký rozkaz môžem vydať len ja. Nezabúdaj na to. Jediné, čo by ma k nemu mohlo viesť, je jej zrada. Zatiaľ nevidím dôvod meniť pôvodnú dohodu.“

Zdalo sa, že chce namietať, no ovládla sa.

„Ako si želáte, pán môj. Len som si myslela, že teraz, keď ste v tomto stave, by som vám mohla pomôcť. S týmito záležitosťami.“

„Nie. To nebude potrebné,“ odpovedal som pokojne. „Cítim sa dobre, Bellatrix.“

Sklonila sa ku mne a vzala moju ruku do svojej. Necítil som nič výnimočné, hoci som si uvedomoval, že by si to zaslúžila. Jej palec prešiel po mojej dlani. Bolo to príjemné – to som nemohol poprieť. Zo zvyku som však ruku rýchlo odtiahol.

„Predpokladám, že vieš, čo to znamená,“ pokračoval som. „Nemôžeš po nej ísť, pokiaľ sa voči mne nepreviní. A keďže sa tak nestalo, zostaneš tu a budeš si plniť svoje obvyklé povinnosti.“

„Ale môj pane… ja… postarám sa o ňu. Bude to bezpečnejšie,“ naliehala.

„Nie, nepostaráš,“ prerušil som ju chladne. „Inak ťa budem musieť veľmi prísne potrestať. Nikto si nemôže dovoliť porušiť môj príkaz. Ani ty.“

„Samozrejme, môj pane,“ sklonila hlavu. „Vždy vás poslúchnem.“

„Výborne,“ uzavrel som. „Som rád, že sme sa pochopili, Bellatrix. Teraz choď. Uvidíme sa neskôr.“

Prikývla a pokojne opustila moju izbu.

Miesto, kde sa ma dotkla, ma takmer pálilo.

Znovu som pocítil to nepríjemné, zdrvujúce vzrušenie, o ktorom hovorila Helen. Rozhodne som mal chuť na isté veci, hoci moje telo ešte bolo ovládané čiastočnou slabosťou. No túžba bola silnejšia a intenzívnejšia než som čakal. 

No bude to musieť počkať.

Nedovolím nikomu, aby nado mnou prevzal kontrolu.

A už vôbec nie týmto dotieravým pocitom.