Noc temných -remake 2. kapitola

Po návrate do kuchyne som pocítila priam trestuhodnú radosť.

Už len jeden deň a zbavím sa svojich povinností. Urobím skúšky a budem presne takou Helen, akou som bola predtým, než som dosť neuvážene prijala túto úlohu. Skôr kvôli tomu, aby som urobila dojem na profesora elixírov, než zo skutočného záujmu o službu u Temného pána.

Bol to ťažký polrok. Ťažší, než som vôbec predpokladala.

A Voldemort sa ku mne správal mimoriadne kruto a nekompromisne.

Bola som rada, že na niektoré veci zabudnem. Že budem zas o niečo menej dospelá.

Zdvihla som knihu položenú na pulte.

Opäť si budem môcť bezstarostne čítať bez toho, aby som mala obavy, či stihnem načas všetko pripraviť. Túto knihu som si sem pripravila preto, aby som si pripomenula, čo ma teraz čaká. A prečo som tak dlho všetko znášala trpezlivo.

Bellatrix znášala príchod ďalšej ženy – mladšej než ona – veľmi zle.

Jej správanie voči mne bolo ostré a tvrdé. Bola to tá najťažšia škola, akú som mohla dostať. Ak sa do mňa nepustil Temný pán, tak ona určite.

Aj teraz som sa ešte spamätávala z jej posledného útoku.

A on nepovedal ani slovo.

Je jeho obľúbená. A pokiaľ ma neplánovala vážne poškodiť, mala voľnú ruku.

Odložila som knihu. Stále som sa nedokázala poriadne sústrediť, hoci som to veľmi chcela.

Niektoré veci sa zrejme budú musieť zmazať poriadne dôkladne.

Pozrela som na modriny na svojich rukách.

Takto ma nebili ani doma.

Radšej som si rýchlo sadla na stoličku a upriamila myšlienky na niečo iné. Na niečo omnoho bezpečnejšie.

Dnes príde Snape.

Všetko musí vyzerať bezchybne.

Nemali sme čas sa poriadne porozprávať. Len sme pracovali a riešili to nevyhnutné. Nemal čas byť mojím mentorom tak, ako na Rokforte.

Teraz som na školu spomínala ako na skvelé miesto, kde som sa mala ako vo vatičke.

A pritom som si kedysi robila starosti, keď na mňa Snape trochu zvýšil hlas.

Teraz viem, že bol v podstate mimoriadne opatrný.

Pohľad mi padol na prst, kde sa s tichým puknutím objavila malá krabička.

Zatlieskala som, keď som ju uvidela.

Náš rodinný prsteň. Ten, ktorý som mala dostať už dávno.

Rodičia to však pozastavili, lebo som vraj zahanbila rodinu svojím obvyklým miernym postojom a láskavosťou. Očividne však zmenili názor a poslali mi ho.

Na krabičke bol vyrytý náš erb.

Pre istotu som ju ešte skontrolovala kúzlom. Beatrix skúšala všelijaké veci a ja som nechcela padnúť do pasce.

Keď sa kúzlo neškodne vpilo do povrchu, odvážila som sa ju otvoriť.

A skutočne tam bol.

Prsteň mojej slávnej predkyne, ktorá údajne spolupracovala so Salazarom Slizolinom. Vtedy ešte nie celkom otvorene, no aj tak sa tým naša rodina pred Temným pánom rada chválila.

Vzala som ho z podušky a nasadila si ho na prst.

Sadol ako uliaty.

Prsty mám teda také ako ona.

Upravovať sa nesmie. Komu nesadne, má smolu.

Údajne má aj nejakú moc, no nikto presne nevie akú. To mi však až tak nezáležalo. Rodina konečne uznala, že sa snažím, a možno ku mne budú ústretovejší.

Po Rokforte som totiž bývala v dosť biednych podmienkach. Keby som si nevedela vyčarovať aspoň jednoduché jedlo, bola by som pekne v kaši.

Magicky vytvorené jedlo však nechutí tak dobre ako to skutočné, pripravené zo surovín rukami ľudí. Zasýti, ale niečo mu chýba.

Chvíľu som si prsteň obzerala a otáčala ho oproti svetlu.

Aspoň nejaký darček za dnešnú bolesť.

Radšej budem zisťovať, ako sa používa, až po vymazaní pamäti. Ešte by som na to zabudla a znovu by som musela pátrať od začiatku.

Potom sa do toho pustím poriadne.

Snape mi sľúbil, že bude opatrný, no nemôže mi zaručiť, že mi ostane každý nepodstatný detail. A neviem, ako by skončil práve tento.

Radšej som sa pustila do upratovania. Skúmavky, stojany, kotlíky – všetko som dôkladne vyčistila.

Všetko musí byť dokonale pripravené na môj odchod.

„Zdá sa, že ste zaneprázdnená,“ ozval sa dobre známy chladný hlas.

Vyvolal vo mne malú, takmer nepatričnú vlnu radosti.

„Pán profesor, vitajte!“

Prestala som s čistením kotlíkov a obrátila k nemu všetku svoju pozornosť.

„Dlho sa už takto nikto netešil, že ma vidí,“ skonštatoval Snape pokojne.

V jeho hlase bolo sotva postrehnuteľné pobavenie.

„Ste na seba až príliš prísny, pán profesor. Neviete si ani predstaviť, ako veľmi mi chýba Rokfort… a vaše hodiny. Dúfam, že dnes máte viac času než zvyčajne.“

Aj na Rokforte bol náš vzťah skôr formálny. To však neznamenalo, že by sa teraz nemohol posunúť. Už nás nezväzovali školské pravidlá ani etické hranice medzi profesorom a študentkou.

„Možno by som sa mal skôr hnevať na vás,“ poznamenal potichu. „Bol som to ja, kto vás dostal do tejto situácie.“

Pristúpil bližšie.

Jeho pohľad skĺzol na moje ruky.

Chcel ich skontrolovať.

Rýchlo som sa odtiahla.

„Pán profesor, robila som veľa čistiacich zaklínadiel. A vy máte nový habit. Nechcem ho poškodiť,“ dodala som.

Bola to najchabejšia výhovorka, akú som si mohla vymyslieť.

Snape sa na mňa zadíval o čosi dlhšie, než bolo príjemné.

„V poriadku, ako len chcete. Sadnite si a trochu vás preskúšam, ako sme sa dohodli. Potom sa môžeme ďalej zhovárať.“

Krátko sa odmlčal a jeho pohľad potemnel.

„Ale ešte predtým – podali ste elixíry Temnému pánovi?“

„Áno. Dostal všetky zmesi a teraz už len čakáme na výsledok. Zatiaľ je priskoro ho kontrolovať.“

„V poriadku. Urobím to, keď uplynie požadovaný čas. Pokiaľ sám nepožiada o skoršiu podporu.“

Potom mi pokynul, aby som si sadla oproti nemu za kuchynský stôl.

Otázky boli náročné. Presné. Technické.

Elixíry. Stabilizácia mysle. Vedľajšie účinky rozsiahlej magickej transformácie. Prepojenie hormonálnej reakcie s mentálnou integráciou.

Odpovedala som priamo a čo najpresnejšie, ako som vedela. No napriek tomu mi nervozita stúpala až nepríjemne vysoko.

Niekoľkokrát som sa pohrala s prsteňom na ruke.

Kameň sa jemne zatočil pod mojimi prstami.

Je antistresový.

Spokojne som si to uvedomila.

Snáď na to po vymazaní pamäti nezabudnem. A ak áno, poprosím profesora, aby mi to pripomenul.

„Výborne,“ skonštatoval napokon. „Dá sa povedať, že ste na zajtrajšiu skúšku pripravená viac než uspokojivo. No nezabudnite si zopakovať postup tvorby amortencie. V posledných rokoch býva často súčasťou praktických testov.“

Amortencia.

Elixír, ktorý robím veľmi nerada.

Vonia podľa toho, čo človeka priťahuje. A človek sa toho musí nadýchnuť.

Je to nepríjemné.

Okrem toho to nie je práve elixír, ktorý by som tu chcela nechávať voľne pohodený.

Preto som ho radšej nerobila.

Najmä kvôli Červochvostovi.

Kým Beatrix ma chce psychicky zničiť, on si zmyslel, že by sme sa mohli bližšie „spriateliť“.

Radšej som to neriskovala.

Ak by som mu takým elixírom vnukla podobný nápad, bola by to katastrofa.

Snažila som sa upokojiť.

Temnému pánovi sa nič nestalo. Jeho systém sa len naladzuje na všetky tie nové podnety. Možno nedokáže reagovať tak ako doteraz, no to je celkom normálne. To, čo sa rozhodol podstúpiť, ešte nikto v takom rozsahu neurobil.

Komplikácie sú možné.

A práve toho som sa bála najviac.

Keď sme vošli do jeho izby, nevyzeralo to nijako dramaticky.

Temný pán sedel na posteli, oblečený vo voľnejšej bielej košeli a tmavých nohaviciach. Zrejme sa stihol prezliecť ešte predtým, než sa proces naplno rozbehol. Mal čas.

A vyzeral… normálne.

Aspoň na prvý pohľad.

„Pán môj,“ pozdravil ho Snape.

Môj pohľad na okamih skĺzol po jeho odhalenej hrudi. Dalo by sa povedať, že vyzeral lepšie než predtým. Fyzická premena sa očividne podarila. Bol… vyvážený.

„Severus, ty si už prišiel?“ ozval sa pokojný, takmer neutrálny hlas.

Odtrhla som zrak a pozrela sa na Nagini, ktorá ležala schúlená pri ňom.

„Čo s ním je?“ opýtala som sa jej po parselsky.

„Nič. Je len tichý,“ odpovedala.

„Ešte aj ovplyvňuje hada. Vidíš to, Severus?“ zasyčala Beatrix.

„Nepovedala nič zlé, Bellatrix. To by som vedel. A buď si istá, že by som ju potrestal, keby to tak bolo,“ odvetil Snape chladne.

V duchu som si takmer plesla po čele.

Je v poriadku.

Možno reaguje pomalšie. Možno sa ani nesnaží zakrývať momentálnu ležérnosť. No inak vyzeral… stabilne.

„Ako sa cítite, môj pane?“ spýtal sa Snape a pristúpil bližšie.

Jeho ruka sa dotkla pánovho čela.

„Dobre, Severus. Ako zvyčajne.“

Beatrix si potichu odfrkla, no už si netrúfala odporovať.

„Teplota v norme. Základné funkcie stabilné. Mágiu teraz použiť nemôžem, ani len kontrolne. Mohlo by to narušiť proces. No vyzeráte dobre. Bez komplikácií. Len oddychujte, môj pane. Čoskoro to budete mať za sebou.“

Snape potom pevne chytil Beatrix za lakeť a vyviedol ju z izby.

„Pred chvíľou naozaj nereagoval! Bol ako kameň! Ako skala!“ protestovala.

Snape ju však nemilosrdne odviedol preč.

Aj ja som sa chcela potichu vytratiť do bezpečia, no Temný pán mi pokynul, aby som podišla bližšie.

Na okamih jeho pohľad pôsobil neprítomne. To bolo normálne. Akoby sa vypínal a znovu zapínal. Jeho systém sa šetril.

Potom sa na mňa zadíval inak.

„Predtým som nemal čas si to všimnúť… no si skutočne krásna.“

Na okamih som úplne stuhla. 

Znelo to zvláštne. Nezapadalo to do jeho obvyklej rétoriky.

No povedal to len tak mimochodom. Vzápätí sa jeho výraz znovu vyprázdnil a oprel sa o vankúše.

„Na chvíľu si ku mne ľahni. Nechcem teraz ostať sám. Myslel som si, že áno… ale možno som sa nerozhodol správne.“

Natiahol ku mne ruku a ja som sa jej chytila a sadla som si opatrne na okraj jeho postele. Na váhanie je už neskoro, proces už začal.

„Bude to bolieť?“ opýtal sa zrazu zraniteľnejším hlasom. „Veľmi?“

Varovala som ho, že by mohlo, no on s tým aj tak súhlasil.

Namiesto odpovede som ho jemne pohladila po chrbte ruky.

„Snažte sa na to nemyslieť a len oddychujte. Čím menej sa budete brániť tým lepšie sa budete cítiť.“

„V sirotinci som vždy sedel sám v izbe, keď som sa zranil. Vždy som tam sedel sám a nikomu som nedovolil, aby bol so mnou. Ale tebe to dovolím, tebe lebo… si krásna…“ opakoval a ja som bola rada, že Beatrix je už preč, toto by som len tak nevysvetlila.

„Trestať ťa bolo príjemné. Vidieť v tvojich krásnych očiach strach a podriadenosť. Nechcem sa toho vzdať. Nech to bolo čokoľvek…“

Prestala som ho hladiť po ruke. No on tú moju zovrel pevnejšie. Nagini zasyčala a on sa oprel o vankúše.

„Budem vždy jediný, kto ťa môže trestať.“

Aj druhou rukou ma chytil pevnejšie a zavrel oči.

„Samozrejme, pán môj,“ šepla som ticho, aj keď mi po chrbte prebehol mráz čírej hrôzy.