Noc temných remake I. 7. kapitola

 „Vitajte, pán profesor,“ povedala som, keď Snape vošiel do môjho bytu. Netváril sa práve najprívetivejšie, no to mi bolo tak známe, až takmer príjemné, že som sa snažila to neriešiť.

„Nie ste v dobrej situácii, Helen,“ skonštatoval zdanlivo chladne, no v jeho pohľade bol predsa len čiastočný záujem.

„Verím, že mi pomôžete, pán profesor. Okrem toho tu pre vás ešte niečo mám,“ vložila som mu do rúk knihu, ktorú mi ponúkla polička.

Snape mierne nadvihol obočie, keď si prezrel jej obsah.

„Dobre, pripúšťam, že by vám to mohlo pomôcť. Teda aspoň niektoré aspekty. Ale to nestačí. To, čo ste sa naučili na Rokforte, vám nebude stačiť na to, aby ste prežili v službách Pána zla.“

Toho som sa obávala. Dalo sa čakať, že mi povie niečo také.

„Čo navrhujete, pán profesor?“

„Musíte sa zlepšiť vo všetkých oblastiach. A hlavne zabudnite na to, že budete mať prázdniny. Čaká vás tréning.“

Toho som sa obávala.

„Ale pán profesor, ja nie som dobrá v týchto veciach.“

„Na to ste mali myslieť skôr. Museli ste niečo urobiť, keď sa Temný pán rozhodol takto.“

„Nič som neurobila, pán profesor,“ trochu dotknuto som sa ohradila.

„V poriadku. Ak si to myslíte, je to vaša vec. Dnes si túto knihu vezmem, ale zajtra pôjdeme spolu niekam, kde bude viac pokoja.“

„A čo moja práca?“

„Na tú teraz zabudnite.“

„Ale pán profesor, nejde len o to, ako zaplatím nájomné.“

„Napíšte vašej rodine. Verím, že teraz, keď sa vám otvorili nové príležitosti, budú prístupnejší.“

Bolo mi jasné, že budú ochotnejší, ak im veci podám správnym spôsobom a bezpečne, aby o tom nikto mimo rodinného kruhu nevedel. No nijak zvlášť ma to netešilo.

„Dobre, pán profesor, pokúsim sa to zariadiť.“

Obávala som sa, že tréning na tom aj tak veľa nezmení, ale aspoň nejaký základ by sa mi zišiel. Niektoré veci som dosť flákala a nebola som pripravená na všetky alternatívy.

„Teraz už budem musieť odísť. Dnes mám trochu naponáhlo, ale zajtra preberieme všetky podrobnosti.“

Prikývla som a celá nešťastná som sa zabalila do deky.

Takže zbohom prázdniny, zbohom bezpečný a pohodový život.

Pri pohľade na Sala, ktorý si z toho nerobil ťažkú hlavu, som sa rozhodla pozbierať a dať si bylinkový kúpeľ. Večer pôjdem aj von. Nech to stojí, čo to stojí – dnes sa budem baviť.

Napustila som si vaňu, zvolila vhodnú kombináciu byliniek a vkĺzla do teplého kúpeľa. Potrebovala som si upokojiť nervy. Snape má pravdu… ale čo keby som radšej vypla a všetko nechala tak?

No to nemôžem. Nemôžem sklamať jeho, ani seba, ani svoju rodinu.

Privrela som oči a rukou prešla po svojom napätom tele. Moja bledá pokožka sa mi zdala chladná a napätá. Ruka mi už našťastie trochu odpuchla, no aj tak som ju držala mimo kúpeľa.

Snape vie, čo robí. Mala by som mu veriť.

Sadla som si k baru s porazeneckým výrazom, ktorý som takmer cítila na svojej tvári.

Som skončila. Som skončila. Bude to peklo.

„Ohnivú whisky,“ vyhlásila som nekompromisne.

Barman sa mierne zamračil. „Ste si istá, slečna?“

„Áno. Som plnoletá, tak sa nestarajte.“

„V poriadku, ako chcete.“

Musím sa opiť, aby ma nedobehlo celé to zúfalstvo. Nemám na to. Nie som ako oni. Nie som.

Siahla som po pohári a kopla ho do seba na jeden raz.

„Ešte.“

Rodinu som už vybavila. Zaplatia mi za byt, kým budem preč, ale aj tak… sakra.

Barman bez slova nalial ďalší pohárik. Kopla som ho do seba až príliš rýchlo a pocítila teplo.

Snape nebude rád, ale to nevadí. Hlavne že budem schopná fungovať.

Prisadol si ku mne akýsi muž v kapucni. Ignorovala som ho. Bolo mi všetko jedno.

„Ešte,“ hlesla som, keď sa pohárik kamsi stratil.

„Slečna, pijete veľmi rýchlo.“

„Presne to chcem,“ hodila som na stôl peniaze.

Tak som tomu fakt dala. V hlave som mala totálny chaos a nevedela som, ako sa s tým vysporiadať. Oprela som sa o bar a zavrela oči.

Niekto mi zľahka odhrnul z tváre vlasy a končekmi prstov sa dotkol môjho krku. Pomrvila som sa a ruku tej osoby odohnala.

Nie. Ani takto si voči mne nikto nemôže nič dovoľovať. To nedovolím.

„Máte priateľa?“ opýtal sa muž tlmeným hlasom.

„Áno, iste, mám. Volá sa Tom Marvolo Riddle.“

Znovu som zavrela oči a nechala sa uniesť spánkom. Úplne ma to položilo.

„Slečna, zobuďte sa, budeme zatvárať…“

Pocítila som prudkú bolesť hlavy.

„Zatvárať, sakra, koľko je hodín?“

„Pol tretej ráno.“

Vyskočila som tak rýchlo, ako som len mohla. „To je už toľko? Pri Merlinovi, prečo ste ma nezobudili skôr?“

„Pokúšal som sa.“

Rýchlo som hodila na stôl niekoľko galeónov. Ktovie, koľko som vlastne bola dlžná. No on len pokrútil hlavou.

„Netreba. Radšej už choďte.“

Asi som to už zaplatila, prešlo mi hlavou. Možno. Nebola som si istá.

Vzala som svoju tašku a rýchlo opustila ten lokál. V hlave mi pulzovala bolesť. Až chladný ranný vzduch mi trochu pomohol spamätať sa.

Mala som pocit, že som niečo pokazila. Určite.

Snažila som sa prehrabať v pamäti, no nič neprichádzalo.

Tak som len pridala do kroku.

Párkrát som zakopla a takmer spadla, kým som sa konečne dostala domov.

Sal. Nechala som ho dlho samého. Mala som síce automatické krmítko, ale aj tak mi to teraz pripadalo nezodpovedné. Okrem toho Snape určite príde skoro a ja vyzerám ako po výbuchu. Nechcela som ešte aj od neho počúvať kázanie.

Potom mi však hlavou prešlo ešte niečo. Včera som spomenula akési meno. Tom Marvolo Riddle. No teraz som si už nebola istá, kde som to predtým počula. A v akej súvislosti.

Rýchlo som otvorila dvere, odblokovala ochrany a sadla si na gauč. Sal mi vyskočil na kolená.

„Prepáč, chlapče. Mrzí ma, že si bol sám, ale ja som to skrátka zase nezvládla,“ hlesla som ticho, takmer s plačom.

Vlasy som mala ako po výbuchu a hlava mi išla prasknúť.

Rozhodla som sa pre čisto muklovské riešenie a pomocou mágie som si uvarila kávu. Potom som si uvedomila, ako absurdne tá veta v mojej mysli znela.

Medzitým som sa trochu upravila, dala si rýchlu sprchu a vypila kávu na pár hltov. Hneď som sa cítila lepšie. Toto bol spoľahlivejší spôsob. Doma som nemala vhodný elixír a aj keby som mala, kombinovať ho s ohnivou whisky by rozhodne nebol najlepší spôsob, ako začať deň.

Muklovia sú v tomto až neznesiteľne praktickí.

Prezlečená a zbalená som ešte chvíľu driemala na gauči. Bolo mi jasné, že Snape nebude strácať čas, takže som sa musela pripraviť.

Ale Sala beriem so sebou. Už nemám nič dohodnuté, takže musí ísť s nami.

Len som dúfala, že Snape to dokáže akceptovať.

Potom som zavrela oči a akosi som znovu upadla do nepokojného spánku. Prebudil ma až môj veľmi harmonický zvonček, po ktorom som s námahou vstala a šla otvoriť.

Snape vošiel dovnútra. Premeral si ma znepokojeným pohľadom. Aj on mal pri sebe tašku, staršiu, s koženými rúčkami. Bolo mi jasné, že rozhodne nejdeme na výlet k moru. Tváril sa dosť prísne.

„Pripravená, Helen?“ opýtal sa.

„Neviem, pán profesor. Nie som si už ničím istá.“

Jeho ruka sa zľahka dotkla môjho pleca.

„Nebojte sa, všetko bude v poriadku.“

„Ste si tým istý?“

Mierne nadvihol obočie.

„O tom nepochybujte. Na škole som vás predsa naučil len dobré veci. Povedali ste, že mi veríte? Neurobím nič, čo by vás ohrozilo.“

Mal pravdu. Skutočne neurobil nič, čo by ma znepokojilo. Vlastne sa dosť prispôsobil môjmu postoju.

„Dobre, pán profesor, ja vám samozrejme verím… ale mám strach.“

Jemne stiahol ruku.

„O tom teraz nebudeme hovoriť. Vezmite si svoje veci, odchádzame.“

Znovu mi hlavou prebehlo to meno.

„Pán profesor, mám ešte jednu otázku?“

„Akú, Helen?“ opýtal sa trochu nespokojne.

„Tom Marvolo Riddle… niekde som počula to meno, ale nespomínam si presne. Viete, o koho ide?“

Snape sa veľavýznamne odmlčal.

„To je predchádzajúce meno Temného pána.“

Srdce mi zovrel chlad.

„Áno, máte pravdu. Samozrejme.“

„Prečo ste si naňho teraz spomenuli?“

„Ale… to ja len tak, viete… len tak…“ jachtala som, neschopná vymyslieť čokoľvek rozumné.

„Urobili ste niečo?“ opýtal sa ticho a zároveň dôrazne.

„Nie. Len mi to tak prešlo hlavou. Že si ho neviem zaradiť.“

„Tak sa tomu menu radšej vyhnite. Nemá ho veľmi rád.“

Prikývla som.

Dúfala som, že ten cudzinec na to zabudne. No možno ma to vôbec nemusí trápiť. Možno sú aj dôležitejšie veci, ktorým by som mala venovať pozornosť.

„Helen.“

Snape ma upozornil na to, že je už skutočne najvyšší čas.

Vzala som Sala a svoje veci. Ešte raz som sa obzrela po svojom krásnom byte a zavrela za sebou dvere.