Nový život 1. kapitola Slughornov klub

 Napravila som si kravatu a uhladila sukňu. Už pred tými dverami som mala pocit, že som všetko urobila zle a že každú chvíľu prídu na to, že sem nepatrím.

Zopakovala som si svoje tunajšie celé meno.

Hermiona Blacková.

Stále mi to trochu rezalo uši, keď som to vyslovila nahlas. Nikdy by som si nepomyslela, že ja, Hermiona Grangerová, dušou chrabromilčanka, si niekedy oblečiem uniformu Slizolinčanky.

Po chrbte mi prebehol mráz. Privrela som oči.

Mala by som s tým prestať. Musím byť mimoriadne opatrná.

Ocitala som sa v časoch, keď na Rokfort chodil Tom Riddle. Podľa mojich prepočtov má teraz sedemnásť rokov. Čo bezpochyby znamená, že je mimoriadne nebezpečný. Už nie je dieťa a má toho za sebou dosť. To, koľko som toho o ňom prečítala, je pre mňa teraz skôr na príťaž než na útechu.

Len včera som opustila nemocničné krídlo a hneď som zamierila do spálne pre piatačky. Zas som v piatom ročníku, čo by mala byť výhoda... no vôbec sa tak necítim.

Položila som ruku na kľučku a otvorila dvere.

Otvorili sa pomaly a nepríjemne zaškrípali.

Ocitala som sa v sivej miestnosti, ktorej dominoval dlhý klubový stôl – väčší než ten, ktorý som si pamätala zo svojich pôvodných schôdzok v Slugyho klube. Pohľadom som prebehla po stole. Sedeli tam študenti z rôznych fakúlt. Ich tlmené hlasy som vnímala až nepríjemne ostro.

Stále ma bolela hlava. Na ošetrovni mi povedali, že som spadla zo schodov.

Zrakom som našla stoličku pri chrabromilčankách. Automaticky som vykročila k prázdnemu miestu.

Prestali si šepkať.

Vrhol sa na mňa rad neistých pohľadov.

„Zabudla si, kde je tvoje miesto?"

Hlas z druhej strany miestnosti bol chladný. Preťal vzduch ako nôž.

Otočila som hlavu. Pozrela som sa viac doprava.

Povedal to ten príťažlivý chlapec.

Mal ostré, uhladené črty, bledú pleť a tmavé oči, v ktorých sa neodrážalo nič, čo by sa dalo nazvať vrúcnosťou. Jeho pohľad bol sústredený, hodnotiaci – akoby si ľudí okolo seba automaticky zaraďoval do neviditeľných priehradiek. Na hrudi sa mu leskol odznak hlavného prefekta.

Zaťala som päste.

Tak takto vyzeral Tom Riddle?

To, čo mi povedal Harry, ani zďaleka nevystihovalo to, čo som cítila, keď som sa mu pozrela do očí. Nebol to len chlad. Bola to istota. Presvedčenie, že svet sa má prispôsobiť jemu – nie naopak.

„Nebuďte nezdvorilý, Tom," ozval sa Slughornov hlas, teraz mierne karhavý.

„Slečna Blacková prežila vážnu traumu. Okrem toho tu nemáme presne stanovený zasadací poriadok, ako iste viete."

Usmial sa na mňa.

„Tak som to nemyslel, pane," dodal Tom Riddle obozretne.

„Len som chcel poukázať na fakt, že sú isté zvyky, ktoré by sa nemali len tak meniť."

„To je síce pravda," odvetil Slughorn, „no ako som povedal, sedíme tu v neformálnom prostredí. A zmeny bývajú aj prospešné, pán Riddle."

Odtiahla som stoličku a sadla si. Stále trochu otrasená tým, že som sa pomýlila a všetko hneď zbabrala. No nechcela som mu ustúpiť.

Je to obyčajný vrah.

Bez ohľadu na to, ako vyzerá. Bez ohľadu na to, ako pôsobí na ľudí.

Nie je nič iné než vrah.

Zopakovala som si to v mysli.

Nechcem sedieť blízko pri ňom. Aj keď to nie je strategické, nemôžem sa k tomu prinútiť. Nie po tom všetkom, čo urobil.

„Teraz prejdime k dôležitejším veciam. Novým školským projektom," pokračoval Slughorn.

„Budem rád, ak sa čo najviac z vás zapojí do tohtoročnej vedomostnej olympiády. Ostatné školy si zaslúžia vedieť, s kým majú dočinenia, a ja budem hrdý, ak vytvoríte tímy, na ktoré sa budem môcť spoľahnúť."

Hovoril ešte o niekoľkých projektoch, ktoré tu zrejme prebiehali pravidelne, no mňa to ani trochu nezaujímalo. Nemala som čas myslieť na podobné veci.

Musím sa stretnúť s Dumbledorom.

On jediný môže pochopiť toto šialenstvo. Lenže nanešťastie nie je na škole a toto je moja prvá príležitosť opýtať sa niekoho, kto možno nebude až taký obozretný.

Ruky som si silnejšie pritlačila ku kolenám.

To, čo sa deje teraz, nie je dôležité. Neostanem tu dlho. Hneď ako budem môcť, vrátim sa späť do svojej doby. K svojmu životu, ktorému by som mala dať ešte jednu šancu.

„Tak to je na dnes všetko," uzavrel Slughorn.

„Žiaľ, ďalšie povinnosti mi neumožnili pripraviť pre vás zvyčajný banket, no napravíme to v najbližšej dobe."

Slughorn klub sa rozpustil. Dnes to bola len krátka schôdzka a aj on pôsobil očividne zaneprázdnene.

Vstala som a zamierila k nemu, zatiaľ čo ostatní sa snažili dostať čo najrýchlejšie von. Dokonca aj on — viete kto — už smeroval k dverám.

To ma trochu upokojilo.

„Pán profesor," oslovila som Slughorna.

Zastavil sa uprostred cesty do svojho kabinetu a otočil sa ku mne.

„Áno, slečna Blacková?"

„Chcela by som sa vás opýtať... neviete, kedy sa vráti profesor Dumbledore?"

To ho zaujalo viac.

„Profesor Dumbledore?" zopakoval. „A čo od neho potrebujete?"

„Chcela by som sa s ním porozprávať. O svojej budúcnosti."

„To môžete aj so mnou," usmial sa mierne. „Som predsa váš vedúci fakulty."

„Ja viem," prikývla som, „ale rada by som poznala aj jeho názor."

„Rozumiem, no v tomto vám pomôcť nemôžem. Profesor bude preč približne dva týždne. Možno aj dlhšie."

Dva týždne.

Možno dlhšie.

Prudko som sa nadýchla.

„Ale čokoľvek, čo ste chceli povedať jemu, môžete pokojne povedať aj mne," pokračoval.

„Nemusíte sa ničoho báť. A čo sa týka pána Riddla... nerobte si kvôli nemu starosti. Je len trochu podráždený. Spamätá sa. Porozprávam sa s ním."

„Ďakujem, pán profesor. To bude zatiaľ všetko. Neskôr sa za vami zastavím."

„Iste, slečna Blacková. Budem rád."

Potom zmizol vo svojom kabinete a ja som na chvíľu ostala stáť v prázdnej klubovni Slugyho klubu.

Dva týždne.

Ak prežijem dva týždne s očividne nahnevaným budúcim Pánom zla.

A nemôžem ísť ani do chrabromilskej klubovne. Patrím do žalárov.

Čo ak na mňa použije legilimanciu?

Čo ak ma začne podozrievať?

Nedíval sa na mňa láskavo. Skôr tak, akoby som ho už niečím poriadne nahnevala.

Pevnejšie som zovrela rúčku tašky.

Čo budem teraz robiť?

Čo len budem robiť...

Neostávalo mi nič iné než vyjsť z klubovej miestnosti a zamieriť na vyučovanie. Predstierať, že sa nič nedeje. Že som len otrasená z pádu zo schodov.

Ruky sa mi chvíľu neodolateľne chveli. Čakala som, kým to prejde. Dýchala som, až kým sa tras neupokojil.

Potom som konečne vyšla von.

„Blacková."

Ten hlas ma takmer pripútal k zemi.

Tom Riddle sa ležérne opieral o stenu na pravej strane chodby. Neboli sme celkom sami — študenti chodili okolo. No nijako zvlášť si nás nevšímali.

„S tebou hovorím. Poď bližšie," vyzval ma.

Pevnejšie som uchopila tašku. Jedným ťahom z nej môžem vytiahnuť prútik, ak bude treba. Poznám pár kúziel, ktoré by sa mu nemuseli páčiť.

Bude to šialené, ale nedovolím mu, aby mi ublížil.

Vykročila som k nemu, plná hnevu, pripravená bojovať. Ukážem mu, že nie som taká ľahká korisť ako jeho ostatné obete.

Už nemám čo stratiť.

Zrazu mi zložil tašku z pleca. Sledovala som, ako dopadla na zem. A nebola som jediná — niektorí študenti sa už začali obzerať.

Tomovi Riddlovi to bolo očividne jedno.

Moja jediná šanca na obranu bola preč.

Stuhla som, keď sa ku mne tak priblížil.

„Čo teraz plánuješ urobiť?" spýtala som sa, snažiac sa získať späť pevnú pôdu pod nohami.

„Sú tu svedkovia."

„Iste," odvetil pokojne. „Je ich tu viac než dosť. Práve preto to urobím teraz. Aby si pochopila, že to myslím vážne."

To si nedovolí.

Vylúčia ho zo školy.

Neurobí nič.

Stála som a pozerala sa mu do očí. V ruke mi bolestivo brnelo, no stres mi zviazal telo. Nedokázala som sa ani pohnúť.

Zohni sa po tú tašku. Zohni sa...

Opakovala som si to, no telo ma neposlúchalo.

„Nemôžem uveriť, že to hovorím takto verejne," povedal tichšie.

„Ale prepáč. Ešte som si na to nezvykol. Neviem, čo si mám myslieť."

Potom ma objal.

Normálne ma objal. Pred všetkými.

Držal ma pevne. Až natoľko, že som takmer cítila, ako mu bije srdce rýchlejšie. Niektorí študenti sa zasmiali, iní si fascinovane šepkali.

Zľahka som natiahla ruky a odstrčila ho.

„Ooo..." zaznelo niekde bokom a niekto sa potichu zasmial.

Zdvihla som tašku a rýchlo som sa zamiešala medzi študentov smerujúcich von.

Čo to urobil?

Tomu vôbec nerozumiem.

Trochu som sa upokojila, až keď som vyšla von. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a potlačila chvenie v hlave.

Objal ma.

Jednoducho ma objal. Aj po tom, aký hnusný bol v Slugyho klubovni.

Srdce mi bilo ako šialené.

Čo tým myslel?

Na čo si to ešte nezvykol?

A chcem to vôbec vedieť?

Kráčala som ďalej, až kým som sa takmer prstami nedotýkala tmavej hladiny rokfortského jazera. Rýchlo som ustúpila o krok späť a objala si rukami tašku.