Nový život 2. kapitola Riddle

 Všetko, čo som mohla, som pokazila. Neviem vôbec, ako sa to stalo. No všetky tie veci mi vírili v hlave, keď som sa naňho pozrela, a akosi som sa nedokázala ovládnuť. Okrem toho som nečakala, že bude robiť také veci. To ma úplne dostalo.

„To budú zas reči, keď neurobím VČÚ,“ povzdychla si Olivia Lestrangeová, moja kamarátka z tejto doby. Očividne mala úplne iné starosti.

Chápala som ju. Stále som mala v živej pamäti, ako som stresovala pred prvými skúškami. No na týchto predsa nezáleží. Nebudem tu tak dlho, aby som si mohla dovoliť začať stresovať ešte aj kvôli tomu.

„Asi to nebude nič oproti tomu, čo sa stane dnes večer,“ hlesla som potichu.

Už som jej povedala, čo som videla, no ona nad tým len mávla rukou.

„Riddle je slušný chalan. Pochopí to. Nie je to žiadny zadubenec ako tí tupci, ktorí sa tam chichocú,“ kývla hlavou smerom k partii v rohu miestnosti.

„Áno, o tom nepochybujem,“ odvetila som.

Pevnejšie som zovrela knihy v rukách.

Keby si tak vedela…

Srdce sa mi stiahlo ďalšou vlnou bolesti. Aké zaklínadlá vlastne ovládam? Zrazu som mala pocit, že nás na škole nenaučili nič skutočne užitočné. A to ostatné… akoby som ani len nedokázala zdvihnúť prútik.

Áno, Harry nás učil. Ale tie kúzla… fakt neviem, či by mi proti nemu pomohli. Nikto okrem Harryho ho ešte neporazil. A ja sotva budem prvé dievča, ktorému sa to podarí.

No nedalo sa nič robiť. Vyučovanie sa skončilo a my sme zamierili do žalárov.

Stislo mi srdce. Snažila som sa udržať nad vecou, tak ako Olivia, no bolo to čoraz ťažšie.

Riddle a jeho zvyčajná partia sedeli celkom vzadu. Malfoy sa naklonil dopredu, keď som prišla, a trochu sebou trhol. Black takisto. Ale s ním sme aspoň teoreticky rodina. Možno sa ma zastane.

Riddle bol obrátený ku krbu.

„Tak poď, teraz to urovnáš a bude dobre. Ver mi,“ povedala Olivia potichu.

„Ale to nemôžem,“ namietla som. Desila som sa predstavy, že sa mi pomstí. A ja ho mám ešte provokovať?

„Ver mi, je to to najlepšie možné riešenie. Budeš sa cítiť omnoho lepšie.“

Chcela som niečo povedať, no ona ma nemilosrdne postrčila dopredu.

Ostala som ticho.

Vôbec po prvý raz som nemala slov. Len som sa dívala na Tomov chrbát a sledovala, ako si zohrieva ruky pri ohni.

„Riddle, niekto chce s tebou hovoriť,“ povedala Olivia náhle.

Vrhla som na ňu nepriateľský pohľad, no ona len pokrčila plecami a ustúpila do bezpečnej vzdialenosti.

Počula som len jemný šum hlasov ostatných.

„Poď bližšie,“ vyzval ma Tom ticho.

Nohy sa mi pohli, no len veľmi neochotne.

Pomaly sa obrátil ku mne.

Ako môže byť niekto s takými peknými očami…

Tá myšlienka mi preletela hlavou, no rýchlo som ju zaplašila.

„Ja… ospravedlňujem sa,“ začala som. „Mrzí ma to, čo sa stalo. Takto som to naozaj nechcela…“

Preplietol si prsty a pozrel sa na mňa skúmavejšie. Jeho oči boli iné. Pátravé. Uhýbala som pohľadom.

„Aj ja som sa zrejme trochu unáhlil,“ povedal pokojne. „Nie je to len tvoja chyba.“

Či to naozaj povedal, alebo sa mi to len zdalo?

Plecia sa mi trochu uvoľnili. Predtým som mala pocit, akoby sa moje telo úplne stiahlo.

„V takýchto veciach si nie som istý,“ pokračoval. „Možno tak vyzerám, ale nie je to tak…“

Na chvíľu sa odmlčal, akoby hľadal správne slová.

„Je to prvý raz, keď mi skutočne záleží na tom, aby…“

Zastavil sa.

„…aby mi niekto povedal áno. A práve niekto, u koho to asi nemám až také isté, ako som si myslel.“

Bol pokojný. Ani stopa po hneve.

Pravda je, že o tom, čo sa stalo, nikto nahlas nehovoril. Všetci sa tvárili, akoby sa nič nestalo. Možno sa ho báli.

Je dosť možné, že práve to bol dôvod.

„Takže ty sa nehneváš?“ opýtala som sa tichým hlasom.

Znovu si ma premeral pohľadom. Akoby som cítila istý druh tlaku, a tak som opäť uhla. Vydržať jeho skúmavý pohľad bolo ťažké. No zrejme som nebola jediná, komu sa to stávalo, preto ho to nijako zvlášť neznepokojilo.

„Hnevám sa,“ odpovedal. „Zúrim tak, ako som naposledy zúril, keď som šiel domov… teda na miesto, ktoré malo byť mojím domovom.“

Naprázdno som prehltla a potlačila nutkanie tiež si zopnúť ruky.

„Ale ten druhý pocit je silnejší,“ pokračoval. „Výnimočne je to tak a nemôžem s tým nič urobiť. No tvoje ospravedlnenie mi dosť pomohlo. Som rád, že to ľutuješ, a rozhodol som sa ho prijať.“

Na chvíľu sa odmlčal.

„Za určitých podmienok.“

Urobil dva kroky ku mne a chytil ma za ruky. Nikto si nás nevšímal, no ja som mala pocit, akoby sa mi srdce úplne odpojilo od tela.

„Za akých podmienok, Tom?“ zašepkala som.

„To sa dozvieš už čoskoro. Teraz choď. Ešte ma to neprešlo a nechcem byť hrubý.“

Prikývla som a on mi jemne pustil ruky.

Neviem, prečo som sa ho vlastne pýtala na takú hlúposť. On predsa nie je Ron. Nemôžem mu klásť také otázky.

Obrátil sa späť k ohňu, no moje nohy sa nepohli z miesta.

Musím to nejako napraviť.

Nejako to zmazať.

Ešte viac som ho rozhodila.

Jemne som ho poklopkala po pleci. Otočil sa omnoho podráždenejšie než predtým. Teraz boli jeho oči skutočne temné.

„Naozaj ma to veľmi mrzí,“ povedala som potichu. „Všetko. Neviem s tebou hovoriť, lebo ja… možno tiež neviem, čo mám s tebou robiť.“

Zhlboka sa niekoľkokrát nadýchol.

„Možno to obaja zistíme neskôr,“ povedal napokon. „Ale teraz už skutočne choď, prosím ťa.“

Prikývla som a rýchlo som zamierila späť k Olivii.

Neviem hovoriť s chalanmi. Aspoň nie s tými, ktorí sa mi páčia fyzicky. S Harrym je to iné. A čo sa týka Rona, tam je to komplikované.

Keby sme sa rozprávali o mágii alebo o teórii kúziel, určite by som neurobila takú chybu. Ale takto…

„Dýchaj,“ upozornila ma Olivia potichu.

Poslúchla som a párkrát som sa zhlboka nadýchla, kým stres trochu nepovolil.

„Lepšie?“ opýtala sa, keď sa jej ruka dotkla môjho chrbta.

„Omnoho. Ale radšej by som si sadla.“

Našli sme si miesta celkom vpredu.

„Prinesiem knihy,“ povedala Olivia. „Radšej sa budeme učiť. Času je už tak málo… a ja si na nič nespomínam.“

Prikývla som.

Učiť sa. To mi pomôže nájsť stratenú rovnováhu.

Toma som videla prvý raz a už som si s tým nevedela poradiť. S tým pocitom, s tou jeho príťažlivosťou, ktorá ma nútila vidieť v ňom človeka – aj keď som to nechcela.

Vyložila som si z tašky knihy.

Učenie ma upokojí. Bude mi lepšie.

Znovu som sa pohľadom zastavila na Tomovi. Pripojil sa k nemu Lestrange a niečo mu pošepkal. Tom sa zamračil a poslal ho preč.

Asi by som sa mala začať učiť myšlienkové obrany. Lenže to nie je predmet, ktorý by sa na Rokforte bežne vyučoval. A vzhľadom na situáciu je to veľká škoda.

Niečo som o tom čítala, ale nikdy som to neskúšala. Harrymu som to radšej nespomínala. Nechcela som, aby myslel na to, aké ťažké a nepríjemné môže byť, keď sa niekto dotkne tejto témy.

No tu to možno budem musieť skúsiť. Aspoň základné cvičenia.

Písalo sa tam niečo o vyčistení mysle. O sústredení sa na svoje telo. O ukotvení sa v prítomnom okamihu.

Kým bola Olivia preč, skúsila som sa sústrediť na svoje ruky, ktoré som si znovu spojila. Zavrela som oči a pokúsila sa pokojne dýchať. Položila som si ruky na kolená, presne ako na tých obrázkoch.

No celý čas sa mi pred očami vynáral obraz Tomovej tváre. Jeho očí.

Neviem, ako dlho to trvalo, no vždy ma to odviedlo od môjho tela. Strach z neho bol silný, ale bolo tam aj niečo iné… akoby spomienka, ktorú by som nemala mať.

Anomália v čase, ktorú som spôsobila, musí mať aj svoju cenu.

Trhla som sebou a takmer som spadla zo kresla.

Olivia sa vrátila.

„Tak, tu je toto všetko,“ povedala a zložila knihy na stôl.

Otvorila som si ich, stále ešte s mysľou, ktorá vnútorne štekala rozkazy, a so strachom, ktorý ma paralyzoval.

„Dobre, tak ideme na to,“ povedala Olivia.

Sadla si oproti mne a celý večer sme sa učili. Bolo mi trochu lepšie, no môj pohľad sa tak často stáčal k Tomovi, až ma z toho bolel krk.

Niečo cítim.

Niečo, čo by som voči niekomu ako je on cítiť nemala.

Záujem?

Túžbu?

Nebezpečenstvo?

Nikdy by sa na mňa ani nepozrel, keby vedel, kto skutočne som. Moji praví rodičia sú predsa všetko, čo nenávidí. Nezvládol by to. Radšej by…

Umlčala som tie desivé myšlienky.

Nemôže to vedieť. Nemôže sledovať každú moju myšlienku. Nie sme prepojení tak, ako je on prepojený s Harrym.

„Tak ja si už idem ľahnúť, mám toho dosť. Pridáš sa?“ opýtala sa Olivia.

„Hneď. Len si zbalím veci a som tam.“

Nechcela som sa dlho zdržiavať, no potrebovala som tie cvičenia skúsiť ešte raz. Možno keď bude v klubovni väčší pokoj, podarí sa mi to.

Nemôžem sa vzdať pri prvom neúspechu.

Znovu som si sadla do pozície, ktorá bola predpísaná v knihách, a skúsila som to po jej odchode. Klubovňa bola tichšia, no sústrediť sa na telo bolo stále nepríjemné.

Pobolievala ma pravá ruka. Asi som sa niekde udrela. Prsty ma boleli z tých ťažkých kníh. Nikdy som si to takto neuvedomila.

Snažila som sa ich udržať v predpísanej pozícii.

„Skúšaš uzemňovacie cvičenia?“ ozval sa náhle chladne zvodný hlas.

Trhla som sebou.

Tom stál opäť blízko mňa, akoby ho moje neustále pozeranie naňho privolalo.

„Nie, ja len…“

„Ak sa chceš naučiť presvedčivo klamať, nesmieš pôsobiť tak vydesene,“ poučil ma, zľahka pobavene.

„Dobre… ja to trochu skúšam.“

„Môžem ti neskôr dať pár lekcií,“ povedal. „Za predpokladu, že budeš ochotná zniesť moju prítomnosť.“

Mlčala som.

Nemôže mi dávať lekcie. Nie z tohto predmetu. Ak by sa pozrel do mojej mysle… nepáčilo by sa mu to, čo by videl.

„Neboj sa,“ dodal pokojne. „Sľúbil som ti, že teba nebudem takýmto spôsobom skúmať. Myslel som skôr tréning vyčistenia mysle.“

Prikývla som.

To by možno šlo. Nechcela som ho znovu uraziť. No musím byť mimoriadne opatrná.

„V poriadku. Tak neskôr, Blacková,“ povedal.

Po tom, čo mu niečo pošepkal Lestrange, bol zrejme v lepšej nálade. No ktovie, aké darebáctvo sa im zase podarilo.

Poznámka autorky:

Táto poviedka bude vychádzať raz do týždňa. Počítam tak s 20 až 30 kapitolami cca. Odhad sa môže zmeniť. 

Ide o prvý draft, ktorý bude ešte prechádzať revíziou, preto sa môžu vyskytnúť chyby.