Nový život 3. kapitola Príťažlivý pán Riddle

 Bolo pekné počasie. Konečne po dlhom čase vyšlo slnko. Sedela som na lavičke s novou knihou. Kým príde Dumbledore, pokúsim sa zistiť, čo by som mohla urobiť aj sama, aspoň budem pripravená. Časopriestorová mágia by mi mohla pomôcť.

Celý večer som premýšľala nad tým, čo by bolo najlepšie urobiť. No ešte stále som nedospela k jednoznačnému výsledku, no bolo mi jasné, že ak budem pokračovať tak ako doteraz, lord Voldemort ma odhalí. Po chrbte mi prešiel mráz a rýchlo som tú predstavu zahnala. Musím sa sústrediť a ostať obozretná. Nevšímať si jeho osobné čaro, ktoré sa rozhodne nedá porovnať s ničím, s čím som doteraz bojovala.

Čítanie ma aspoň trochu upokojovalo, nútilo ma sústrediť sa na niečo iné než na to, aké krásne má veď-viete-kto oči. Ani neviem, prečo som vlastne v myšlienkach vyslovila jeho meno. Asi by som mala ostať pri Tomovi, to neznie tak desivo. Tom. Radšej ho volaj Tom. Rýchlo som si tú myšlienku urovnala v hlave a otvorila tú hrubú knihu. Trochu sa z nej vyvalil prach. Rozkašľala som sa. To som skutočne nečakala.

„Hermiona Blacková.“

Najprv som nereagovala.

„Hermiona Blacková!“ zaznelo znovu.

Otočila som hlavu. Stál tam akýsi malý prvák. Držal v rukách malý kúsok pergamenu a tváril sa dôležito.

„Čo potrebuješ?“ hlesla som potichu.

„Toto ti posiela pán Riddle,“ povedal a vložil mi do rúk malý papierik. Potom sa rýchlo otočil a ušiel.

Srdce mi zovrel strach.

Čo môže chcieť?

Otvorila som dlaň a roztvorila papierik, previazaný dokonca čiernou stužkou.

O hodinu pri Hájnikovej chatrči. Prišiel čas zaplatiť.

Tom Riddle.

„Pri Merlinovi,“ hlesla som ticho.

Prečo ešte aj jeho odkazy znejú tak výhražne? Nemohol to napísať nejakým normálnym spôsobom? Zavrela som knihu o časopriestorovej mágii. Teraz sa na to nemôžem sústrediť. Musím si premyslieť, čo budem budúcemu Pánovi zla hovoriť.

Stále sa môžem vyhovoriť na tú nehodu, ale asi by som sa nemala tváriť tak vystrašene, keď sa na mňa pozrie. Asi by som sa mala viac kontrolovať. No žiadne dotyky mu rozhodne nedovolím. To by som nezvládla. To je jasné.

Dlho som tam len sedela a snažila sa ovládnuť všetky možné alternatívne scenáre. Ani neviem ako, hodina napokon takmer uplynula. S ťažkou knihou v taške som sa pomaly vydala smerom k Hájnikovej chatrči. Prídem asi trochu skôr, ale to nevadí. Hlavná vec je, že sa tam dostanem, budem dýchať a budem sa snažiť tváriť, akoby som šla len na stretnutie s Ronom a Harrym. Nemôže mi predsa nič urobiť. To by mu veľmi neprospelo. Ešte je na škole a nemôže si dovoliť podobné škandály. Utešovala som sa tým, aj keď som tomu celkom neverila.

Keď som prišla k starej známej hájnikovej chatke, aspoň trochu sa mi uľavilo. A bolo to ešte lepšie, než som čakala. Bol tam mladý Hagrid. Okopával hriadky v hájnikovej záhrade. Párkrát sa oprel o lopatu, povzdychol si a zahľadel sa do diaľky. No keď ma uvidel, prestal a prísne si ma premeral.

„Hermiona Blacková, šmária, čo tu robíš?“

„Dobré ráno, Hagrid,“ pokúsila som sa o úsmev.

Pokúšalo ma všetko mu povedať, ale toto nebola vhodná chvíľa, okrem toho Tom Riddle tu čoskoro bude. No aspoň som sa cítila o niečo bezpečnejšie.

„Vieš, mám tu stretnutie.“

Hagrid sa zamračil ešte viac.

„S tým…?“ zopakoval znepokojene.

Viem, čo mu Tom urobil. Prikývla som, trochu znepokojená.

„Na toho si, dievčatko, dávaj bacha. Ten ti dokáže urobiť také veci… také hrozné veci…“ Hagrid začal rozhadzovať rukami.

„Ver mi, ak nesklapneš, bude to horšie,“ ozval sa Tomov chladný hlas.

Hagrid pevnejšie zovrel lopatu.

„Nevšímaj si ho,“ povedal Tom a objal ma okolo pliec.

A to som si povedala, že sa ma nebude dotýkať. No pred Hagridom som sa neodvážila namietnuť. Ešte by si na ňom vylial zlosť.

„Dávaj si pozor, Blacková. Ani ty nie si všetko v cajku s ním,“ povedal Hagrid.

„Mám sa na teba skutočne sťažovať? Naozaj chceš, aby som to urobil?“ spražil ho Tom chladným pohľadom.

Jeho oči sa náhle zmenili. Láskavý pohľad bol preč. Jemne som Tomovi prešla po pleci.

„Len pokoj, nechaj to tak, prosím ťa.“

„Iste, ako len chceš,“ vyhlásil Tom už o niečo pokojnejšie. No videla som, ako si Hagrida aj naďalej samoľúbo premeriava.

„Chcem ti niečo ukázať, niečo skutočne dôležité,“ povedal ticho a odviedol ma ďalej od hájnikovej chatky. Perami som Hagridovi naznačila ospravedlnenie, no on si len odfrkol a pokračoval v práci v záhrade.

Snažila som sa potlačiť hnev a tváriť sa neutrálne. Tom ma odviedol trochu ďalej k lesu, kde bola jedna z menších lavičiek. Nepamätala som si ju zo svojho pôvodného Rokfortu, je možné, že ju neskôr odstránili.

Sadla som si, len veľmi neochotne a opatrne. Ruky som si zložila na kolená. Tom z tašky vybral akúsi knihu. Otvoril ju a s úsmevom mi ju položil na kolená.

„Toto je pre teba nová výzva. Je to asi niečo iné, než si čakala, ale špeciálny trest pre teba je už pripravený.“

Naprázdno som prehltla a pozrela sa do knihy.

„Kúzlo Patronus?“

Bola tam kopa poznámok, niektoré očividne napísané jeho rukou. Jedna z nich svietila veľmi jasne:

Nedokážem urobiť.

To som pochopila. Prekvapilo by ma, keby to Tom dokázal. Nikdy to ani skutočne nepotreboval. Dementori sa ho báli aj tak.

„Pomôžeš mi naučiť sa toto kúzlo skôr, než opustím Rokfort. Verím, že na to máš vhodné predpoklady.“

„Ja?“ hlesla som ticho.

To nebolo dobré. Len tak sa to nenaučí, ak vôbec. A znamená to, že sa často budeme stretávať takto ako teraz, a to som vôbec nepotrebovala. Ktovie, či mi Dumbledore bude vedieť hneď pomôcť. A dovtedy… pravidelné stretnutia s ním. Nemožné.

„Áno, ty, ovládaš ho predsa veľmi dobre.“

Sakra. To je fakt. Harry ma to naučil, ale očividne to viem aj v tejto dobe.

„To je pravda, ale nemôžem ti do hlavy dostať šťastné spomienky.“

Pravou rukou jemne prešiel po mojich vlasoch.

„Myslím, že aj s tým mi dokážeš pomôcť, ale najprv chcem vidieť Patronusa v tvojom podaní.“

Srdce sa mi rozbúchalo. Také náročné kúzlo. Na mieste, kde sa jeho prsty dotkli aj môjho krku, som pocítila teplo. Strhla som sa. Zas som mu dovolila, aby sa ma dotkol. Čo môžem robiť? Asi nie je také ľahké ho zastaviť, ako som si myslela.

Tomov výraz bol opäť pokojnejší, skôr zvedavý než nahnevaný.

„Alebo to nedokážeš? Mýlim sa v tebe?“

„Dokážem,“ hlesla som nahnevane a tak pevne som zovrela prútik, až z neho vyleteli iskry.

„Výborne, tak sa do toho pusť,“ povedal a ležérnejšie sa oprel, pobavene ma pozorujúc.

Vstala som. Tašku som radšej odložila nabok a trochu odstúpila od lavičky.

Na chvíľu som sa sústredila na šťastnú spomienku.

Piknik s rodičmi, keď som zistila, že som čarodejnica. Spolu sme sa tešili. Otec ma zobral na ruky a povedal, že som skutočne úžasná. Zatočil sa so mnou a len sme sa smiali.

Pocítila som bodnutie viny.

Naši.

Musím aj kvôli nim nájsť cestu späť. Nemôžem ich predsa opustiť.

Zdvihla som prútik.

„Expecto Patronum,“ vyslovila som pevne.

Kúzlo sa zformovalo do roztomilého strieborného tvora, ktorý sa zhmotnil predo mnou a rozžiaril sa jemným svetlom. Tancoval okolo mňa.

Moja strieborná vydra.

Aspoň to sa nezmenilo.

S potešením som sledovala, ako okolo mňa urobila ďalší kruh. Na chvíľu sme sa na seba pozreli a potom potichu zmizla.

„Vynikajúce. A tak jasné,“ pochválil ma Tom.

Potom vstal aj on. Keď držal v rukách prútik, mala som pocit, že by som sa mala niekam rýchlo ukryť. Ledva som to nutkanie prekonala.

Chvíľu sa sústredil. Netváril sa pritom tak šťastne ako ja. No aspoň to skúsil.

„Expecto Patronum.“

Techniku mal rozhodne dokonalú. To sa nedalo poprieť. Ani chyba vo výslovnosti.

No prútik sa len zachvel.

A nič sa nestalo.

Tom si povzdychol.

„Myslel som na deň, keď mi Dumbledore oznámil, že som čarodejník,“ povedal.

Prikývla som.

„To je dobrá spomienka. Ale možno to nestačí. Skúsme niečo iné… citovejšie.“

„Tak to môže byť problém. Neviem, či na to mám dostatočnú kapacitu, ale viem, ako to urobíme. Otvorím ti miestnosť so spomienkami.“

„Miestnosť so spomienkami?“ hlesla som znepokojene.

„Nemusíš sa báť. Len základná technika. Do tvojej mysle sa dívať nebudem. Bude to ako film. Vyberiem tam len spomienku, o ktorej si myslím, že by ma mohla posunúť ďalej. Ty posúdiš, či by mohla byť dostatočne silná.“

To ma trochu znepokojilo, ale vyzeral, že sa mu toto riešenie páči.

Jeho ruka sa dotkla môjho čela. Skôr než som stihla čokoľvek povedať, zašepkal:

„Legilimens.“

Neverbálna verzia bola trochu slabšia.

Sedela som za slizolinským stolom.

„To je moja sesternica, teraz je na rade,“ počula som Blacka a videla, ako si nasadzujem klobúk.

Sedela som na tej stoličke celá bledá, s rozstrapatenými vlnistými vlasmi. Tom, ktorý v tejto vízii sedel vedľa mňa, ostával úplne chladný.

„Určite bude skvelým prínosom, ak bude patriť k nám,“ dodal ostro.

Black sa uškrnul. „Ona určite, nepochybuj.“

Tom sa znovu obrátil mojím smerom.

„Slizolin! Ďalší Black!“ vykríkol Klobúk nahlas.

Videla som, ako Hermiona spokojne poskočila a vydala sa k ich stolu.

Tom Riddle prižmúril oči. Samý chlad, stále len chlad.

Všetci jej začali podávať ruky.

„Vitaj, Blacková,“ ozývalo sa zo všetkých strán.

Tom pomaly vstal.

„Vitaj u nás, krpec.“

Jemne jej stisol ruku.

No stále nič. Žiadne pocity, žiadne svetlo na konci tunela.

Zamračila sa.

„Ja už nie som krpec, som veľká.“

Sadla si na voľné miesto vedľa Toma Riddla.

„Iste si už veľká, máš pravdu,“ odpovedal.

V jeho očiach sa mihlo krátke pobavenie. Očividne bol spokojný, keď mohol malú Hermionu trochu nazlostiť.

Natiahla sa a klepla ho po ruke.

„A kto vôbec si, že provokuješ veľaváženú členku rodiny Blackovcov? Z akej rodiny si ty?“

Zalesklo sa mu v očiach. Telo sa stiahlo.

„To čoskoro zistíš.“

Na chvíľu sa naklonil tesne k malej Hermione.

„Len od teba záleží, akým spôsobom.“

Pocity sa zmenili. Na výzvu. Na túžbu po zlomení. Na túžbu po tom, aby tie slová oľutovala a vzala späť.

Silné pocity ma obklopili zo všetkých strán.

No nebolo to to, čo by mohlo vyvolať Patronusa.

To nestačilo.

Nie je to ono.

„Zas niekto z nich. Taká trúfalosť,“ počula som šepkať Blacka.

„A vieš, ešte by si mal vedieť, že…“

No potom ma už Tom vyviedol z tej spomienky tak rýchlo, akoby som práve vyskočila z vody.

„Asi nie dosť, však?“ opýtal sa.

„Nie. Rozhodne nie dosť. To je skôr niečo ako ľahké pobavenie. Trochu provokácia.“

„Ale bola si tam ty a moje pocity v súvislosti s tebou sa zmenili.“

„To je dosť možné, ale táto spomienka tá pravá rozhodne nebude,“ zopakovala som.

V poriadku. Porozmýšľam nad lepšou spomienkou do ďalšieho stretnutia. Máme dosť času.“

Sadol si vedľa mňa na lavičku.

Napila som sa vody z tašky, kým on si ma len spokojne premeriaval.

„Akú spomienku si si vybrala ty?“ opýtal sa po dlhšej chvíli.

„Okamih, keď sme s rodičmi oslavovali to, že pôjdem na Rokfort. Boli sme všetci tak šťastní.“

„Ale asi sa to dalo čakať, no nie?“

Zrazila som sa.

Iste. On nemôže pochopiť, aké prekvapenie to bolo.

„Áno, ale aj tak som sa veľmi tešila, že sa konečne naučím všetky skutočné kúzla. A nájdem si nových kamarátov,“ dodala som ticho a dúfala, že to bude stačiť.

Poznámka autorky:

Dostala som chuť pridať ďalšiu kapitolu, tak ju pridávam aj mimo pôvodného plánu. 😊

Spomenula som si na jednu starú fanfikciu – bola to veľmi dobrá Tomione. Hermiona sa v nej pridá k smrťožrútom, vystupuje pod menom Harmony a nosí šatku, aby skrývala svoju identitu. Postupne sa zblíži s Voldemortom a Bellatrix ju chce zabiť len preto, že spala v jeho posteli (ale len spala :D ). Keď Voldemort zistí, že je to Grangerová, nezabije ju. Tuším sa mi zdá, že Voldemort tam vyzerá ako Tom Riddle teda v tej krajšiej podobe. 

Niekde tam som prestala čítať. Tak dúfam, že sa mi ju podarí znovu nájsť. Mala by byť v čítačke, tak dúfam, že ju nájdem, ale keby niekto vedel názov poteší ma to. V druhej knihe by mala mať dieťa s Voldemortom a byť niekde uprostred tej čarodejnícke vojny. Keď nájdem dám vám vedieť, lebo je to fakt dobrá ff.