Nový život 4. kapitola Hagrid a žiarlivosť

 „Čo je to s tebou?“ opýtala sa Olivia počas večere vo Veľkej sieni. Sedeli sme celkom na kraji stola. Dávala som si záležať na tom, aby bol Tom Riddle úplne na opačnej strane. To naše posledné stretnutie ma dostalo.

Veľa nechýbalo a bol by o mne zistil všetko. Keď o ňom písali, že je schopný legilimentor, len veľmi zľahka sa dotkli pravdy. Moja myseľ ani nevynaložila žiadne úsilie na to, aby sa vymanila z jeho zovretia. Nestihla som ani zareagovať. Len som sledovala tú spomienku úplne bez námietok. A to som predtým v duchu obviňovala Harryho, že sa počas hodín málo snaží. No ja som nedokázala ani len zareagovať. A to som už robila pár uvoľňujúcich cvičení.

Našťastie si ma Tom teraz nevšímal. Bol ponorený do rozhovoru so svojimi tzv. priateľmi. Prvými smrťožrútmi. A ja som sa medzitým snažila trochu pozbierať.

Možno by som predsa len mala pokračovať v tých uvoľňujúcich cvičeniach. Sľúbil mi síce pomoc, ale nebudem mu to pripomínať. Ešte aby ho to pokúšalo zistiť si o mne niečo viac. To by som asi nerozdýchala. Viem, aký je k muklorodeným. A vôbec som si nerobila ilúzie, že voči mne by bol iný, keby zistil pravdu. Okrem toho všetky tie veci… mohol by vďaka nim vyhrať čarodejnícku vojnu.

Nie. To nesmiem dopustiť. Nebojovali sme toľko, aby sme mu teraz všetko dali len tak. To sa nestane.

No zrazu som na sebe pocítila jeho pohľad. Uvedomila som si, že som sa naňho zrejme dívala pridlho. Usmial sa. Tak normálne. Ako bežný chalan. A ja som pocítila, ako sa mi do tváre vlieva neznesiteľné teplo.

Odtrhol pohľad od Notta, ktorý si ma premeral dosť pochybovačným pohľadom.

„Čo teraz,“ hlesla som potichu.

„Len sa naňho usmej tiež, to je všetko,“ pošepla mi pobavene Olivia.

Poslúchla som, no môj úsmev bol akýsi strojený. Akoby som hostila doma nepríjemnú návštevu. No Tom si očividne ten rozdiel neuvedomil.

Chcela som pokračovať v jedení, no on vstal, tak mi spadla vidlička.

„Prepáč, nechcel som ťa znepokojiť,“ povedal ticho, keď sa presunul na druhú stranu ku mne.

„To nič, len som sa trochu zľakla, keď vrzgla stolička,“ vysypala som zo seba až príliš veľa podrobností.

Olivia vedľa mňa len krútila hlavou a trochu ma štuchala, aby som sa upokojila.

„Poď k jazeru. Sadneme si na breh a ukážem ti tie meditačné cvičenia. Aj tak si takmer nič nezjedla. Neskôr sa naješ, bude ti lepšie chutiť,“ začal zľahka prívetivým hlasom.

„Nuž… ja neviem,“ hlesla som ticho.

No Olivia ma znovu štuchla do nohy a zasyčala: „Choď, pre Merlina.“

„Nemusíš sa ničoho báť. Len relaxačné cvičenia na vyčistenie mysle, nič viac,“ sľúbil mi ticho.

Tak som potichu vstala, lebo sa už aj tak na nás všetci dívali a niektorí si šepkali. Nechcela som na seba pútať ešte viac pozornosti, než bolo nutné.

Prešla som Veľkú sieň spolu s ním. Zachytila som bežné aj nie veľmi znepokojené pohľady z chrabromilskej strany. Takmer som zatúžila znovu patriť k tomu stolu, no musela som ten pocit potlačiť.

Tom je predo mnou. Nemala by som sa nechávať uniesť.

Musím byť ostražitá po celý čas.

Telo som mala napäté ako ešte nikdy predtým.

Vyšli sme von do slnečného rána. Tom šiel trochu viac dopredu, no nevšímala som si to a nesnažila som sa ho dobehnúť.

Keď si uvedomil, čo robí, zastal a počkal na mňa.

„Len som sa trochu zamyslel. Neplánoval som utekať tak rýchlo,“ dodal pokojne.

Snažila som sa ignorovať ten fakt, ako atraktívne vyzerá, keď je taký pokojný a celkom normálny študent. A tú jeho príťažlivosť, ktorá sa mi dostávala až pod kožu.

Vyžarovala z neho tak prirodzene, akoby na to potreboval len dýchať.

„To nič, zvládam to, je to v poriadku.“

Znovu si ma priateľsky premeral a natiahol ruku smerom k mojej. Srdce mi vynechalo úder, keď sa naše ruky spojili. Jeho dlhé, elegantné prsty sa ovinuli okolo tých mojich, takmer akoby sa pokúšal vytvoriť ochrannú bariéru pred svetom.

Potom sme spolu kráčali k brehu, kde sme si sadli na miesto, kam slnko nesvietilo až tak intenzívne.

Tom pustil moju ruku.

Nestihla som nič povedať. A už vôbec nie protestovať.

Úplne som bola z toho hotová.

A nedokázala som sa ovládnuť.

„Tak najprv by som rád videl, ako by si postupovala ty, keby som tu nebol. Už som mal síce istú predstavu, ale zaujíma ma, či si odvtedy pokročila.“

V žalúdku som pocítila bodnutie viny. Nie. Odvtedy som skutočne neurobila nič, čo by tomu aspoň nasvedčovalo.

Odkašľala som si a sadla si do tureckého sedu. Ruky som si položila na kolená. Ako to len malo byť? Už som si nebola istá, ako držať prsty.

„Veľmi dobré, ale naozaj to nie je potrebné. Ak sa chceš skutočne uvoľniť, pokojne seď takto.“

Sadol si oproti mne v uvoľnenom postoji. Nechal nohy vystreté a len sa zľahka opieral.

„Vyber si skôr prirodzenú pozíciu, v ktorej sa budeš cítiť bezpečne a pohodlne. Vystretý chrbát je však podmienkou.“

Poslúchla som. Trochu som si uvoľnila nohy. Aj ruky som si len položila vedľa kolien.

„Teraz len zavri oči a sústreď sa na svoje telo. Nechaj všetko ostatné odísť. Ponor sa do ticha…“

Sledovala som, ako to urobil. Ako privrel oči a upokojil svoj dych.

Vyzeral ešte lepšie ako predtým. Teraz, keď bol výraz jeho tváre uvoľnený a oči mal zatvorené, pôsobil takmer ako človek, ktorým možno mal byť.

Vietor sa trochu pohral s jeho vlasmi, no ani to ho nevyviedlo z miery.

Mala by som ho nasledovať. No dokázala som len sledovať jemnú krivku jeho pier.

Aké by to bolo, keby…

Nie. To je totálne šialenstvo.

Zakryla som si rukou ústa. Nemôžem myslieť na také veci. Veď ho ani nepoznám inak ako z kníh. A okrem toho je to pán zla.

Vyhodil Hagrida. To je ešte to najmenej, čo urobil. V siedmom ročníku toho už má naozaj na rováši dosť. Svoju rodinu. Myrtlu.

Pekná tvár a príťažlivý zovňajšok to nezmaže.

„Môžeš meditovať aj takto, ale tým, že sa na mňa budeš uprene dívať, si myseľ nevyčistíš,“ napomenul ma Tom jemne.

Znovu mal otvorené oči. No tentoraz si on so záujmom prezeral mňa.

„Ja… ja som len… ja som…“

Bezmocne som zajachtala a spustila plecia.

„Čoho sa bojíš?“ opýtal sa ticho a jeho ruka sa dotkla mojej tváre.

Chcela som sa odtiahnuť, no bola som ako elektrizovaná. Ako môže vystupovať tak normálne? Ešte aj jeho oči sa mi nezdajú také chladné, ako som si myslela, že budú.

Vie dobre hrať. Lepšie, než som čakala.

„Vieš, že všetko, čo som sa naučil o týchto veciach, viem od teba.“

„O akých veciach?“

Náhle zosmutnel.

„Tak je to pravda. Ten pád spôsobil, že si veľa vecí nepamätáš.“

Prikývla som. To, že tomu veril, bolo to jediné, čo mohlo byť mojou záchranou.

„Pripomeniem ti to počas našich lekcií. Ale nie teraz. Pripadáš mi bledá odkedy sme začali…“

„To ja len… že… ťa nechcem sklamať. Ja neviem ani, čo odo mňa očakávaš…“

Sklonil hlavu. Na chvíľu pôsobil takmer skromne.

Chystal sa niečo povedať, no za nami zaznel Malfoyov hlas.

„Tom, môžeš na chvíľu?“

Sledovala som, ako Riddle chvíľu počkal a potom sa k nemu len pomaly otočil.

„Prosím, je to súrne.“

Až potom Tom vstal a šiel za ním. S obavami som sa dívala, ako sa o niečom rozprávali. Najprv vyzeral nahnevane, potom Malfoya schmatol za lakeť a odviedol ho ďalej, aby som ich ani náhodou nepočula.

Vstala som a radšej som šla na druhú stranu. Uvoľnenie sa akosi minulo účinkom a ja som túžila len rýchlo niekam ustúpiť. Možno až príliš rýchlo.

„Dávaj pozor!“

Hagrid do mňa takmer narazil.

„Šmária, vôbec som si ťa nevšimol.“

„To ty mi prepáč,“ povzdychla som si a pomáhala mu pozbierať črepníky, ktoré mu vypadli. Každý bol inej farby a vyzerali skutočne veľmi pekne. Podala som mu ich späť do rúk.

„Ďakujem, Blacková. Milé od teba.“

„Vieš, Hagrid… mrzí ma to, čo sa stalo naposledy. Medzi tebou a Tomom. Chcela som niečo povedať, ale…“

„Nie. Ništ mu nehovor. Ništ,“ zamračil sa Hagrid. „Sledujem to tu. Každý, čo mu niečo povie, má problémy.“

Odložil črepníky do otvorenej kôlne určenej na záhradkárske potreby.

„Mal by si čas sa chvíľu pozhovárať?“ opýtala som sa ticho. Skutočne som potrebovala niekoho, kto nie je na Riddlovej strane. Niekoho, kto mi rozumie.

„Ak ceš, ale nemám veľa času. Dali mi veľa roboty na dnes.“

„Nezdržím ťa dlho. Ani ja nemám veľa času.“

Možno by som sa mala vrátiť, lebo si Tom bude myslieť, že som od neho ušla, no potrebovala som aspoň chvíľu pre seba.

„Mohli by sme sa niekedy stretnúť a pozhovárať sa dlhšie. Mal by si čas?“

„No aj hej… ale neviem, prečo sa chceš ty so mnou zhovárať.“

Zhlboka som sa nadýchla.

„Vieš, Hagrid… ja nie som odtiaľto. Prišla som z iného času…“

„Z iného času? To ako vážne?“

„Áno. Vážne. A nemám nikoho, s kým by som o tom mohla hovoriť.“

Vtom som ho zbadala.

Tom Riddle stál hore na svahu a díval sa na nás pohľadom, ktorý rozhodne nebol priateľský.

„Hagrid, ja teraz musím ísť. Ale potom sa o tom pozhovárame. Môžeme napríklad zajtra.“

„Zajtra o tretej príď k skleníkom. Budem tam vymieňať zavlažovanie…“

Prikývla som a vrátila sa späť k Tomovi.

„Kam si tak zmizla?“

„Len som sa na chvíľu chcela prejsť.“

„A zas si sa bavila s ním?“

Neodpovedala som. Nechcela som sa s ním hádať.

„Len trochu, Tom. On to má predsa ťažké. Vyhodili ho z Rokfortu. Nemá tu nikoho.“

Tom dlhší čas mlčal.

„Iste. Má to ťažké. On, ktorého sa všetci zastávajú.“

„Tom, ale…“ začala som, no prerušil ma.

„Nechcem počuť žiadne ale. Nebudeš sa s ním stretávať.“

Pozrel sa na mňa chladne, bez tej pôvodnej láskavosti. Akoby celá jeho maska zmizla a ja som sa pozerala priamo do očí Lorda Voldemorta.

„Inak za to zaplatí.“

Len som bezmocne prikývla.