Nový život 5. kapitola Krutý pán Riddle

 

Tom Riddle

„Čo je také súrne, Abraxas?“

Jedným okom som sa stále ešte díval na Hermionu. Práve sme sa k niečomu dostávali. Snažil som sa potlačiť hnev z možnosti, že ma vyrušil od jedného z mojich doteraz najrozsiahlejších plánov.

„Pane, máme problém. Našli toho chlapca, ktorého ste zakliali. Objavil sa na záchodoch. A vyhráža sa, že všetko povie učiteľom.“

Odtiahol som ho do bezpečnej vzdialenosti od nej. Nemala by to počuť. Na také veci je citlivá a ja nechcem pokaziť svoj obraz v jej očiach. Hlavne teraz, keď zabudla na pár dôležitých vecí.

„Čo chce?“ opýtal som sa ticho.

„Hovoriť priamo s vami, pane. Vraj pre vás má dôležitú informáciu. Ale môže to byť aj pasca,“ vyjadril Abraxas svoje obavy, ktoré mi boli úprimne ukradnuté.

Aj keby ma pri niečom prichytili, viem, čo urobiť, aby to padlo na niekoho iného. Nevinnú tvár zahrám veľmi ľahko. Aj skutočné city. Naučil som sa to pozorovaním iných ľudí. Na nič neprídu, ani keby chceli.

„Ako sa rozhodnete? Pošleme tam našich a ešte ho pošteklíme.“

„Nie. Teraz nie je vhodný čas na pošteklenie. Chcem tú informáciu. Sám vyhodnotím, či je dosť cenná na to, aby si zachránil zadok. No za to, čo urobil, musí niesť zodpovednosť.“

Zničil moju prácu za posledných pár mesiacov. A to neprejde bez následkov.

„Odkážte mu, že večer sa uňho zastavím. Nech sa pripraví.“

Abraxas ma zľahka potľapkal po pleci tesne predtým, než odišiel splniť úlohu ako poslušný chlapec. Nemám rád tieto gestá. No jeho som ochotný tolerovať. Jemu a ešte jednej osobe, ktorá sa ma môže takto beztrestne dotknúť.

Ak to bude pasca, oľutuje, že sa narodil. Ešte ma dosť dobre nepozná. Netuší, čoho všetkého som schopný.

Pre jeho vlastné dobro by sa mal podriadiť mojej vôli. Ak nie, uvidí, čo znamená nahnevať lorda Voldemorta.

Jej život je môj. Nikto nemá právo jej ublížiť. A už vôbec nie takým spôsobom. Ja sám rozhodnem, čo s ňou bude.

A žiadne reči o nehodách ma neupokoja. Viem, že to Frederik urobil schválne, lebo si myslel, že ma to zasiahne. A to sa aj stalo. No nevie, čo znamená ma skutočne zasiahnuť. To ešte netuší.

Ani to, že je z čistokrvnej rodiny, ho nezachráni. Tomu môže veriť.

Pomaly som sa vrátil späť na naše miesto. Plný nových dojmov a odhodlania dokončiť to, čo sme tak sľubne začali.

Zistil som — žiaľ nie práve najpríjemnejším spôsobom — že moju vrodenú schopnosť neprežívať isté emócie môže narušiť len jediná bytosť.

Moja takzvaná spriaznená duša.

Aj keď mi spôsobuje doslova fyzickú bolesť to takto pomenovať, musel som sa k tomu kvôli akademickej správnosti uchýliť.

Ako som sa dočítal vo zvitkoch, ktoré som doteraz ignoroval, len ona dokáže zlomiť moc elixíru lásky a ďalších komplikácií spôsobených mojou matkou. Ktorá ma priam predurčila k tomu, aby som bol bezcitnou bytosťou.

Nehnevám sa na ňu kvôli tomu. Už nie.

Chápem ju viac, než si vôbec dokázala predstaviť, že budem.

Otočil som hlavu smerom k miestu, kde sme sedeli.

A ona tam nebola.

Nečakala na mňa.

Vyvolalo to vo mne číru zúrivosť a nespokojnosť. Mala tam ostať. Ešte sme predsa neskončili.

Pozrel som sa viac doprava a vyšiel hore po svahu.

Lord Voldemort by nemal byť ten, kto bude hľadať osobu, s ktorou v budúcnosti plánuje chodiť. Ona by mala hľadať mňa.

No nemohol som odolať pokušeniu zistiť, čo bolo také dôležité, že to nemohlo chvíľu počkať.

Nanešťastie som nemusel hľadať dlho.

Tvárou mi prešiel nepríjemný kŕč, keď som si uvedomil, kde je a čo robí bez môjho dovolenia.

Stála pri tom idiotovi Hagridovi.

Neviem, prečo si ho tu Dumbledore nechal. Hovoril som mu, že je bezcenný, no on tvrdil, že ľudia s obrou krvou sa môžu v škole zísť. Že ho len tak nevyhodí kvôli mojim „pekným očiam“.

Nikdy som celkom nepochopil, čo s tým mali spoločné moje oči, no uznal som, že možno má v niečom pravdu.

Obri sa dajú považovať za významných spojencov.

A Dumbledore — ako môj takzvaný mentor — nech si pokojne myslí, že ma môže kontrolovať. Odkedy po mňa prišiel, stále sa ma snaží ovplyvniť.

Jeho myšlienky o vyššom dobre na mňa urobili istý dojem. Malý. No oveľa viac mi vyhovuje Slughornov štýl. Nie je natoľko vtieravý ako Dumbledore.

Nesnaží sa byť mojou otcovskou postavou.

Zatiaľ je však pre mňa významný. Možno ako budúci spojenec. To sa ešte uvidí.

Ako jeden z najväčších čarodejníkov súčasnej doby mi môže poslúžiť ešte veľmi dlho.

Ten pocit, ktorý v sirotinci nazývali „zelená príšera“, mi zovrel vnútro.

Žiarlivosť.

Slabosť, ktorú som u iných vždy považoval za odpornú.

Chcel som toho idiota Hagrida zabiť. Už len preto, že si dovolil odlákať jej pozornosť odo mňa.

Nie kvôli nemu.

Kvôli nej.

Neviem prečo, no niečo to znamená. A ja sa málokedy mýlim, keď mám takýto pocit.

Po prútiku som si, pochopiteľne, dovoliť siahnuť nemohol.

Sme na pôde školy. A ja si nemôžem dovoliť takto riskovať znovu. 

No nech si ma neželá, keď ma stretne niekde mimo Rokfortu. To už bude iná pesnička.

Srdce mi bilo hnevom, ktorý som sa veľmi snažil nepreniesť na ňu.

***

Sadol som si k svojmu stolu v slizolinskej klubovni.

Je čas prejsť môj študijný plán na MLOKy. Posledné noci ma prenasledovali sny, že ich neurobím. Nezmysel. No aj tak som si chcel byť istý, že tomu venujem dostatok času.

Blacková bola medzitým so svojou kamarátkou. Nechal som ju vydýchnuť. Aspoň nateraz.

Snažil som sa zmierniť hnev učením. Disciplína je spoľahlivejšia než emócie.

Až do siedmej, keď si dám pravidelnú obchôdzku po škole — typickú pre moje prefektské povinnosti — a navštívim nášho pacienta.

Má sa na čo tešiť.

Ešte som sa dostatočne neupokojil, aj keď som na dobrej ceste.

Prešiel som si osnovy. Nenašiel som jedinú chybu. Prečítal som si ďalšiu časť predpísaného textu. Aspoň takto som si dokázal čiastočne vyčistiť myseľ — ak nie meditáciou, tak aspoň koncentráciou.

Zabralo to.

Hnev postupne ustupoval a zmenil sa na úzkosť z odchodu.

Čas sa míňa.

A ja chcem po skončení školy ostať na Rokforte.

Dumbledore mi síce predtým sľúbil miesto, no pred pár dňami poznamenal, že existujú aj iní kandidáti.

Zavrel som knihu a chvíľu som sa pohrával so svojím prútikom, pomaly ho prehadzujúc medzi prstami.

Keď uplynul dostatočný čas, vstal som.

„Pane, mám ísť s vami?“ povedal Abraxas ticho.

„Nie. To nebude potrebné. Správaj sa tak ako doteraz.“

Tentoraz som ho schválne poklepal po pleci. Bezpochyby sa mu to páčilo.

Potom som opustil slizolinskú klubovňu.