Nový život 6. kapitola Rozhovor

 „Nedáš si aspoň ten tekvicový džús?" opýtala sa Olivia ustarostene, keď si všimla, že som sa takmer nedotkla raňajok.

„Nie, nič nechcem."

Len som tam sedela, zamyslená a znepokojená. Na našej strane stola sa toho teraz veľa nedialo. V podstate boli raňajky úplne pokojné.

A ja som sa snažila nájsť stratenú rovnováhu.

Včerajšok ma znepokojil viac, než som vôbec očakávala.

Tom... bol taký intenzívny. A vôbec sa mi to nepáčilo.

Čím dlhšie tu ostanem, tým viac vecí skomplikujem. Ale ako z toho von? Čo môžem urobiť?

V tej knihe nebolo nič podstatné. Nič, čo by sa týkalo môjho prípadu.

Potrebovala som pomoc.

„Aspoň trochu si zobni, inak sa ti bude krútiť hlava," upozornila ma Olivia ticho.

„Nie, budem v poriadku," trvala som na svojom a odsunula som od seba aj tanier.

Dnes sa s Hagridom stretnem, inak vybuchnem. Musím to nejako zariadiť. Možno mi nemôže pomôcť s mágiou, ale aspoň sa budem cítiť lepšie.

Vstala som a vzala si tašku.

„Ja sa pôjdem trochu prejsť k jazeru, potom sa vrátim na prvú hodinu."

„Iste, ako len chceš. Ale keby si sa potrebovala porozprávať, som tu."

Prikývla som.

Škoda, že Olivia patrí do tej rodiny. Jej brat sa kamaráti s Riddlom. Nemôžem si dovoliť takto riskovať.

Vyšla som teda von, čo najskôr, ako som to len dokázala, a radšej som sa na nikoho ani len nedívala.

Netušila som, že to bude takéto. Že sa budem cítiť tak hrozne.

Myslela som si, že mám veci pod kontrolou.

No dobehli ma pocity, ktoré som rozhodne nemala mať. Mala som sa držať ďalej.

Lenže to už nebolo možné.

Stála som na brehu a dívala som sa na to, ako sa na hladine tvoria kruhy. Vzala som do rúk kamienok a hodila som žabku. Otec ma to raz učil. Nebola som v tom až taká dobrá, no svojím spôsobom ma to upokojovalo.

Skúsila som to znovu. Kamienok zľahka poskočil po hladine.

Natiahla som sa po ďalší. Už ma to začínalo celkom baviť.

No za mnou sa ozval hlas.

„Nevzala si si ani kabát. Dnes je dosť chladno."

Objali ma pevné ruky.

Zatajila som dych.

Kiežby som nič necítila. Kiežby mi bolo jedno všetko, čo urobí.

Lenže niečo tam bolo. Ešte nie láska — to určite nie — ale záujem rozhodne. A príťažlivosť, ktorej som sa márne vzpierala.

"To nevadí, ja som to takmer necítila." Privinul si ma k sebe tesnejšie. 

"To je zvláštne, si úplne studená." Chcela som sa vymaniť z jeho hrejivého objatia no zároveň som túžila ostať. "Tom, nechaj ma na pokoji. Nechcem s tebou hovoriť." No on ma objal ešte pevnejšie. Takmer akoby som bola náhle v zovretí niečoho nebezpečnejšieho než som si vôbec dokázala predstaviť. 

"Hneváš sa? Ja viem, hovoril som s tebou akoby sme si neboli rovní a mrzí ma to. Viac to neurobím, sľubujem." Jeho pery sa zľahka dotkli môjho krku. Stuhla som, keď sa mi po tele rozbehli príjemné impulzy. 

Nie. Nemôžem si to dovoliť je to temný pán. Prešlo mi hlavou. Povolil zovreite vedela som, že mi dáva preistor, aby som sa mohla od neho dostať, ak budem chcieť, no moje telo sa odmietalo pohnúť. Čo to so mnou urobil? Som tu len pár dní, a už poznám aj jeho temnú stránku, no robí s mojím vedomím také veci ako nikto predtým.

Chcela som mu veriť, no bála som sa odovzdať tomu začínajúcemu pocitu. Ako si s ním poradím potom? Rozdeľuje nás tak veľa. Doslova celý svet. A ja nemôžem dýchať, keď si na to pomyslím.

„Nepáči sa mi, keď mi niečo prikazuješ, Tom. To je jedným z dôvodov, prečo ti nemôžem povedať áno. Mám rada svoju nezávislosť."

Povzdychol si a opatrne ma pustil. Mala som pocit, že sa mi podlomia kolená, taký to bol prudký impulz, no podarilo sa mi to zvládnuť a otočiť sa k nemu.

„Nie je to tak, že by som práve tebe chcel niečo prikazovať. Ale Hagrid... Vyhodili ho z Rokfortu. Nie je dôveryhodný a nemala by si to brať na ľahkú váhu."

Stisla som päste. Kiežby som mu k tomu mohla niečo povedať, ale to by bol koniec.

„Ja si nemyslím, že mi máš určovať, s kým sa môžem stretnúť a s kým nie. Ani ja ti to nerobím, tak to nerob ani ty mne. Prosím."

„Nebudem ti to určovať. Ale Hagrid nie. Ak máš nejaké pochybnosti alebo sa nudíš, som tu predsa ja. Nepotrebuješ niekoho tak obmedzeného, ako je on."

Tom tomu nerozumel. A nedalo sa ani očakávať, že to pochopí.

„Dobre. Nemá zmysel, aby sme sa o tom opäť hádali. Len som chcela byť k tebe úprimná, to je všetko."

„Rozumiem a vážim si to, tým si buď istá."

V jeho pohľade bolo skutočné porozumenie a túžba po zmierení, no stále som si nebola istá. Dať mu, čo chce, alebo ďalej bojovať? No ako sa potom pozhováram s Hagridom, keď ho aspoň trochu neupokojím, že sú veci v suchu?

„V poriadku, Tom. Aj ja som rada, že si so mnou hovoril na rovinu. Nehnevám sa na teba. Môžeme to nechať za sebou, súhlasíš?"

„Iste."

Znovu ma jemne objal a ja som ho nechala, aby ma chvíľu držal a opieral sa o mňa.

***

Opatrne som sa prikradla ku sklenníkom. Tom má teraz podľa rozvrhu hodinu elixírov. Nemal by to byť problém. Po nej sa dokonca máme stretnúť, takže som si istá, že ma tak či tak bude čakať. Dávala som si však pozor, aby ma nevidel nikto iný.

Hagrid, ktorý tam znovu pracoval, sa ku mne znepokojene obrátil.

„Tak čo všecko by si chcela prebrať?"

„Mohli by sme si niekam sadnúť?" opýtala som sa.

Hagrid otvoril dvere do sklenníka a pozval ma dovnútra. Sadli sme si oproti sebe. Chvíľu pritom odháňal jednu otravnú rastlinu, ale mňa sa našťastie nedotkla.

„Vieš, Hagrid, ja potrebujem naozaj súrne hovoriť s Dumbledorom. Dejú sa veci, nad ktorými strácam kontrolu."

„Neviem, či je to dobrý nápad. Dumbledore je..." trochu sa zamračil. „Príliš veľké riziko na takéto rozhovory."

„Prečo si to myslíš?"

„Nemal by som. Naozaj nie. Ale keď tak naliehaš... Dumbledore je trochu menej bezpečný. No to predsa už dávno vieš. Chodíš predsa sem celý čas."

„Nie, neviem. Tá nehoda, Hagrid."

„Ah, jasné. Už ťa chápem celkom presne. Ty si zabudla. To je jasné. Nuž... náš zástupca si cení vyššie dobro viac než svojich študentov."

„To nie," hlesla som šokovane. On nie.

„Nuž, veľmi ti nepomôže. Práve naopak. Je mi ľúto, ale ak máš akýkoľvek problém, choď za Slughornom. Je vedúci tvojej fakulty. Poradí ti lepšie než on."

No zároveň je to Tomov obľúbený učiteľ. Nemôžem mu nič povedať. To by bolo príliš veľké riziko. Sú vo veľmi blízkom kontakte.

„Nie, Hagrid, ani to nie je možné."

„Tak potom ja vlastne nerozumiem. Je to až také vážne?"

„Áno. Veľmi vážne."

Nevedela som, koľko mu toho môžem povedať. Niežeby som mu neverila – bol rovnaký, ako ho poznám – ale keby Riddle zistil, že som mu niečo prezradila... Možno by nemal vedieť celkom všetko.

Premýšľala som nad tým a ukázalo sa, že emócie by ma mohli viesť na nesprávnu cestu. Aspoň v tomto prípade určite. Jedine Dumbledore mohol vedieť pravdu. On by sa pred ním ubránil. Ale teraz... si už nie som istá.

„No Dumbledore ťa predsa zachránil. Ponúkol ti túto prácu."

Hagrid sa usmial.

„Iste, ponúkol. Ale mal na to dôvody. Vlastné. Dúfa v spojenie s obrami. No v tom mu ja nepomôžem."

Nechcela som tomu veriť. Nemohla to byť pravda. Nie, nemohla.

No v Hagridových očiach som nevidela ani náznak lži. Bol rovnako úprimný a bezprostredný ako vždy. On sa nezmenil.

Prečo Dumbledore áno?

Chytila som svoju tašku.

„Ja už budem musieť ísť, je neskoro. Ale neskôr sa o tom ešte pozhovárame. Ja si ťa nájdem, dobre?"

„Iste. Ako len chceš," pokrčil plecami a vrátil sa k svojej práci.

Vybehla som odtiaľ, akoby ma niečo udrelo. Úplne bez seba.