Nový život 7. kapitola Víkend v Rokville

 

Až do konca týždňa som sa nemohla zbaviť pocitu, že sa všetko len zhorší. Skutočne som sa snažila zostať pokojná, no bála som sa viac než kedykoľvek predtým.

Dumbledore bol mojou poslednou nádejou. A Hagrid mi toho očividne povedal viac, než som túžila vedieť. Možno sa však vo mne predsa len prebúdzala malá iskra nádeje, že to s tým vyšším dobrom nebude až také zlé, ako si Hagrid myslí. Uvidím, aké to bude, keď sa Dumbledore vráti.

Podľa posledných správ by mal prísť v pondelok.

Lenže práve to ma znervózňovalo ešte viac. Bávala som sa toho posledného kroku – chvíle, keď úplne stratím nádej na vyslobodenie.

„Máš čas?" zaznel za mnou zrazu známy hlas, na ktorý som si už postupne zvykla.

Tom ma objal okolo pliec. Mala by som jeho ruku stiahnuť, viem to. No znovu ma zaplavilo to nekontrolovateľné teplo.

„Ale áno, jasné," hlesla som napokon, keď otázku zopakoval.

„Dobre. Tak by sme spolu mohli ísť do Rokvillu. Minulý rok to bolo trochu chaotické, teraz to bude lepšie."

Sakra. Takmer som zabudla, že tento týždeň to začína.

„Ja neviem, Tom. Nie som si istá..." Stále som bola ovládaná tou nepríjemnou náladou, ktorej som sa nedokázala len tak ľahko zbaviť.

„Si akási skleslá. A ja ťa len chcem trochu rozveseliť. Rokville máš predsa rada. Prejdeme sa, sadneme si niekam a na chvíľu od celého tohto chaosu vypneme."

Znelo to lákavo. To som nemohla poprieť.

No ísť von s Tomom sama, bez dozoru... ktovie, čo plánuje. Možno nič. Ale aj tak.

Akosi sa neviem zbaviť pocitu, že sa mi páči. Čo ak sa neudržím a urobím nejakú hlúposť? Nemôžem sa naňho takto viazať. Ak sa mi náhodou podarí vrátiť sa... čo budem potom robiť? Bude mi chýbať.

Budem mať zlomené srdce.

„Ale pochopím, ak nemáš náladu. V takom prípade ťa len objímem a budem dúfať, že sa to zlepší. Nechcem, aby si sa zbytočne trápila."

Zamrkala som. To som od neho nečakala.

„Nie, to je v poriadku. Môžeme ísť," odvetila som rýchlo. Nechcela som, aby sa v tom viac rýpal. Mohlo by to viesť k nepríjemným dôsledkom a otázkam, na ktoré by som nemala odpoveď.

„Si si istá?" spýtal sa ešte raz, tentoraz tichšie.

„Áno. Len sa pôjdem trochu upraviť a hneď som späť."

Vyvliekla som sa z jeho objatia a zamierila hore do spální.

Vzala som si tašku s peniazmi. Aspoň si kúpim niečo sladké, možno mi to pomôže zahnať tie nepríjemné obavy.

Nesmiem vyzerať, akoby sa skončil svet. Nie pred ním.

On si všíma všetko.

Keď som sa trochu upokojila a vzala si tašku, vrátila som sa k Tomovi, ktorý už bol, samozrejme, pripravený. Závidela som mu jeho dobrú a momentálne trochu povznesenú náladu.

Stále som sa nezbavila obáv, ktoré mi nesklzli z pliec ani potom, ako sme vstúpili do jedinej čisto čarodejníckej dediny v Británii. Paradoxne sa mi nezdalo, že by sa tu veľa vecí zmenilo. Vlastne to skôr vyzeralo, akoby sa zastavil čas a ja som vošla do toho istého Rokvillu, ktorý som poznala zo svojej doby.

„Tak kam pôjdeme najprv?" opýtal sa Tom, keď sme prešli menej používanou skratkou a on ma chytil za ruku.

„Ja neviem... asi do obchodu so sladkosťami," navrhla som mierne znepokojene.

„Ak chceš, môžeme si neskôr dať aj horúcu čokoládu."

Prikývla som. Znepokojovalo ma, že pozná bežné miesta a venuje sa bežným veciam ako jeho rovesníci. Akoby bol... normálny.

Vošli sme do obchodu s čarodejníckymi sladkosťami. Prechádzala som sa pomedzi regály. Ukázalo sa, že ako dedička rodiny Blackovcov mám pomerne slušné vreckové. Kúpila som si pár pelendrekových prútikov, balíček čokoládových žabiek. Fazuľky som sa rozhodla vynechať. A ešte pár farebných cukríkov, ktoré som zo svojej doby nepoznala, no tu ich brali takmer všetci.

„Máš chuť aj na bublinové cukríky?" povedal Tom zľahka pobavene.

„Áno, prečo nie. Voňajú skutočne dobre."

Nabrala som si ich dosť veľa.

„To bude dva galeóny a sedem siklov," vyhlásila mladá a trochu nevrlá predavačka.

„Ja to zaplatím," povedal Tom sebavedome.

Chcela som namietnuť, no vybral peniaze skôr, než som to stihla urobiť.

„Ale čokoládu platím ja," navrhla som, keď sme vyšli von.

„To ani náhodou. Ja som ťa pozval."

„Ale ty máš štipendium. Nechcem ťa zaťažovať."

„Neboj sa," usmial sa jemne. „Mám našetrené. Jeden nákup ma nezaťaží."

Aj tak som sa cítila previnilo. Má to ťažké. Nemá predsa dosť peňazí. No nechcela som ho znepokojovať. Vedela som, aké citlivé sú tieto veci. Tak som sa len chytila jeho ruky.

Prezerali sme si ďalšie obchody a pekne upravené výklady. Bol tam aj jeden menší obchodník s čarodejníckymi starožitnosťami. Tom sa na chvíľu zastavil pred výkladom.

Videla som, ako sa díva na jeden medailón. S jemnou vzorkou.

Opatrne som sa k nemu prikradla a zozadu som sa k nemu privinula.

Tom sa usmial.

„Jedného dňa ti taký kúpim. Páči sa mi ten vzor. Pripomína mi spletené hady. No dovtedy by sme mohli skúsiť aspoň toto..."

Opatrne sa vymanil z môjho objatia, znovu ma chytil za ruku a odviedol do vedľajšieho obchodu. Mali tam čarodejnícku bižutériu.

„Tom, ale to skutočne nebolo potrebné..."

Vyšli sme von s medailónom podobným tomu vo výklade. Bola to len napodobenina, no aj tak sa mi zdal dosť drahý.

„Len mi dovoľ, aby som ti urobil radosť. Na Rokforte ho upravím. Toto je len začiatok."

„Naozaj nemusíš. Je krásny," jemne som ho chytila do rúk.

On sa len usmial.

„Pre teba všetko."

Sadli sme si do malej kaviarne a objednali si horúcu čokoládu. Vonku sa cez okná dnu prelínalo tlmené svetlo a ruch Rokvillu pôsobil vzdialenejšie, než v skutočnosti bol.

Hrala som sa s medailónom medzi prstami. Premýšľala som, ako ho chce Tom „vylepšiť". Toho som sa trochu obávala.

Tom vyzeral spokojne. Po celý čas mi niečo príjemné rozprával – o škole, o drobnostiach, o tom, ako sa mu podarilo získať lepšie ingrediencie na elixíry. Skutočne sa snažil. Akoby chcel, aby som zabudla na všetko ostatné.

A na chvíľu sa mu to aj darilo.

Lenže medailón sa mi zrazu zdal ťažší.

Sadli sme si do kaviarne a objednali si horúcu čokoládu. Hrala som sa s medailónom. Premýšľala som, ako ho chce Tom vylepšiť. Toho som sa trochu obávala.

Tom vyzeral spokojne. Po celý čas mi niečo príjemné rozprával a skutočne sa snažil.

Medailón sa mi zrazu zdal ťažší.

Tom sa len usmial.

„Ochutnáš? Aby ti to nevychladlo," navrhol, keď som sa mu dlhší čas len dívala do očí a premýšľala, ako je to možné. Len pred chvíľou bol takmer nepatrne ľahký, a teraz mal váhu takmer ako pravý.

„Tom, niečo sa s tým šperkom stalo."

Naklonil sa bližšie ku mne.

„Veď som ti to predsa sľúbil. A to je len začiatok. Na Rokforte doňho dám niečo špeciálne. Len pre teba..."

Sľúbil mi to viac než ochotne. Jemne ma pritom pohladil po ruke.

Odpila som si. Čokoláda bola skutočne výborná. Tom veľmi nepil. Skôr som mala pocit, že mu viac záleží na tom, aby som sa bavila ja.

„Aké máš plány po Rokforte?" opýtala som sa.

„Keby bolo na mne, ako som ti už predtým spomínal, ostal by som tu na Rokforte ako učiteľ. Ale obávam sa, že mi povedia, že som príliš mladý. Veď to poznáš – tie predsudky."

Prikývla som. Iste.

„Ale neboj sa. Neodídem ďaleko od teba. Nájdeme si spôsob, ako sa stretnúť, a budem ti písať."

Znelo to takmer romanticky. No obávala som sa toho, čo bude robiť, ak nebude pod kontrolou hradu. Možno by bolo skutočne lepšie, keby ho sem prijali ako učiteľa.

„Ale aj keď ťa prijmú, nebudeme môcť byť..."

„Iste. Ak ma prijmú, budeme sa musieť na chvíľu vzdať neformálnych prejavov náklonnosti," dodal ticho. „Ale dva roky prejdú veľmi rýchlo. A potom budeme bývať spolu. A bude to jedno."

Prekvapilo ma, že so mnou počíta až takto. Berie ma skutočne až tak vážne?

No neodvážila som sa na to opýtať. Nesmiem sa tým teraz nechať opiť. Nebudem tu tak dlho. Nemôžem s ním plánovať budúcnosť, ktorá sa nestane.

„Vieš, Tom, nič nie je celkom isté. Možno na mňa zabudneš, keď budeš mimo Rokfortu. Ale aj ako profesor sa ti otvoria nové možnosti. A možno sa ti už nebude páčiť tráviť čas s niekým ako som ja... a čakať na mňa, kým skončím školu."

„Bude," odvetil okamžite. „Nikdy som si nebol istejší."

Pozrel sa mi do očí celkom vážnym pohľadom.

„To skôr ja sa obávam, že na mňa zabudneš a opustíš ma, keď sa stanem absolventom. Bolo by pre teba jednoduchšie chodiť so študentom, než čakať na mňa... alebo dodržiavať dekorum, ak by som sa náhodou stal profesorom."

„Nie, to nie. Čakala by som na teba. Aj keby si bol profesor."

Neviem, prečo som to vlastne povedala. No tak som to cítila.

Jeho úsmev sa mi v tej chvíli zdal úprimný. Dokonca si trochu odpil z čokolády, tak spokojne zrazu vyzeral.

„No mám aj iné plány," dodal napokon tichšie. „Tie menej príjemné. Ale to sa ťa netýka. Problémy sa od teba budem snažiť držať ďalej."

Vyšli sme von a zastavili sa pri plote, blízko jedného z bohatších domov. Sledovala som okná, v ktorých sa pomaly začali rozsvecovať svetlá. Mali by sme sa vrátiť. Už je dosť neskoro.

„Bol to príjemný deň, Hermiona," skonštatoval Tom Riddle zľahka pobaveným tónom.

„To je pravda. Veľmi príjemný," pripustila som. Čas mi zbehol rýchlo a cítila som sa dobre.

Tom ma objal okolo pása.

„No myslím, že by sme ho mohli zakončiť ešte príjemnejšie..." pošepol mi.

Jeho pery sa len zľahka dotkli tých mojich. No mala som pocit, akoby sa ma dotkol oheň. Na tejto strane nebol nikto. Len voľné priestranstvo a plot, o ktorý som sa opierala.

Ochutnala som ich tiež. Neúprosne som si ich vzala len pre seba.

Tomov bozk sa stal intenzívnejším, keď prišiel rad naňho, aby prevzal kontrolu. Srdce mi bilo ako šialené. Bola som úplne mimo seba. Všetko vo mne kričalo, že ho napriek všetkému veľmi chcem.

Privinula som sa k nemu a zmenila bozk na objatie.

Držal ma pevne. Všetko napätie zmizlo, keď bol takýto.