Nový život 8. kapitola Medailón

 

Spamätaj sa, Hermiona.

Prešlo mi hlavou, keď som sedela v Slizolinskej spoločenskej miestnosti a dokončovala úlohy. Občas som rukou prešla po medailóne. Znovu sa mi zdal celkom obyčajný a úplne ľahký. Ten zvláštny efekt pominul, keď sme sa vrátili do školy. Neviem, čo to spôsobilo. No trochu ma to znervózňovalo.

V nedeľu sme sa s Tomom veľmi nevideli. Povedal, že by sa mal začať učiť niektoré celky na MLOKy, a tak sme si dali od seba prestávku. Bola som kvôli tomu akosi rozhodená, aj keď mi nebolo jasné prečo. Mala by som byť rada, že ho nemám pri sebe, no opak bol pravdou.

Cítila som ľahké záblesky príťažlivosti, akoby som bola na prahu lásky. A to bolo znepokojujúce aj desivé zároveň.

Okrem toho... dobre sa bozkáva. Je trochu chladnejší, ale mne to očividne nevadí. Inak by som mu s takou vervou neoplácala bozky.

Snažila som sa sústrediť na učenie, no myšlienky mi stále utekali k nemu. Hral sa s mojou mysľou alebo čo? Už vie, kto som? Preto si drží odstup, aby si rozmyslel, čo so mnou urobí?

Nie... to by sa asi ani neobťažoval odprevadiť ma do hradu. Ale čo ak áno?

Tie myšlienky mi nedali pokoj. Boli stále intenzívnejšie.

Ešte nikdy som nebola v situácii, že by som sa kvôli niekomu nedokázala učiť. Viem, že som už VČÚ robila, ale mala som pocit, že si nič nepamätám a že okruhy budú trochu iné. A tak či tak mi to nezaškodí.

„Hermiona, ty ešte stále sedíš nad úlohami?" opýtala sa Olivia trochu prísne.

„Áno... asi to tak je. Neviem to dokončiť," povzdychla som si a odsunula pergameny.

„Riddle ti teda riadne poplietol hlavu. Normálne ťa nespoznávam."

„Aj predtým som asi bola z neho hotová, všakže?"

Na chvíľu sa zdalo, akoby ju to zarazilo.

„Hej... vlastne ty si prišla o niektoré spomienky. Nuž, predtým si dosť zatvrdilo tvrdila, že pre teba nie je dosť dobrý."

„Ja?" Nevedela som si predstaviť, že by sa moja osoba až tak otvorene postavila budúcemu Pánovi zla. No spomienka na triediacu ceremóniu... nebola som k nemu dvakrát milá.

„Nuž, skôr si sa mu vyhýbala. Ale to asi vieš. Alebo ani to si nepamätáš?"

„Len veľmi matne," hlesla som ticho.

„Naozaj sa ti po tom páde nevrátilo takmer nič?"

„Nie. Skoro nič," priznala som znepokojene.

„To ma mrzí. No možno sa to ešte spraví. Neprišla si o pamäť kvôli kúzlu. Aspoň si to nemyslíme."

„Asi nie. Ale neviem. Na nič si poriadne nespomínam z tej noci."

Vlastne som si pamätala na jednu vec. Bola som rozhorčená a Ron to opäť zľahčoval. Harry sa samozrejme pridal na jeho stranu. No muselo sa stať niečo viac. Nie je normálne, aby som len tak prešla do iného obdobia.

Musela som niečo urobiť. No z toho večera som si spomínala len na to, že som si rozhorčene niečo opakovala. Potom som šla spať. A keď som sa prebudila, ocitla som sa tu. Na inom Rokforte, než ten, kde by som mala byť.

„Dobre, nebudem ťa ďalej trápiť. Ale daj si už pauzu. Nemusíš sa všetko naučiť hneď. Nesnaž sa byť stále lepšia ako Tom Riddle. Aj tak sa to nikomu nepodarilo. Ty si bola blízko, ale aj tak..."

„Asi máš pravdu," hlesla som ticho, aj keď som jej chcela oponovať. No nemala som záujem ďalej rozvíjať diskusiu.

Zajtra sa vráti Dumbledore.

Ešte to skúsim. Možno to nie je také zlé. Možno mi predsa len aspoň k niečomu bude.

„Neviem ako ty, ale ja si už idem ľahnúť," dodala Olivia ticho.

„Jasné, aj ja čoskoro prídem," odvetila som a znovu sa sklonila nad pergameny. Aj keď sa mi vôbec nechcelo, ešte som sa mohla pokúsiť dokončiť aspoň posledný odsek. Nechávať si úlohy na ráno nikdy nebol môj štýl.

Olivia spokojne prikývla a nechala ma samú. Počula som už len škrabanie brka. Miestnosť sa postupne vyprázdňovala. V krbe blkol slabý oheň. Niekto prešiel cez portrét.

Zdvihla som hlavu. Konečne som dopísala a chystala sa zvinúť pergamen.

„Ty si ešte tu?" zaznel do ticha Tomov hlas.

„Áno, dokončovala som úlohu," priznala som ticho.

„Ja som bol na obchôdzke. To vieš, prefektské povinnosti sú tento rok intenzívnejšie. No som rád, že som ťa ešte zastihol."

Ponúkol mi ruku a ja som sa jej chytila.

„Chcem ti ukázať jedno úžasné miesto."

„Ale teraz, Tom? Je predsa takmer po večierke."

„Budeš s hlavným prefektom. A to sa počíta. Nikto ti trest nedá, neboj sa."

Chcela som namietnuť, no on si ma jemne pritiahol k sebe.

„Neboj sa. Nebudeš ľutovať."

Nechala som sa uniesť tým pocitom, ktorý si stále uzurpoval moju pozornosť.

Tom ma odviedol na miesto, ktoré som poznala. Prešli sme tadiaľ už párkrát a snažila som sa nemyslieť na to, že ma zrejme vezme do Núdzovej miestnosti.

Keď sa pred nami otvorila, vyzerala podobne ako slizolinská klubovňa. Až na pohodlnejší a väčší gauč uprostred.

„Moja fantázia nie je až taká dobrá, ako by som si prial," pripustil trochu znepokojene, akoby očakával, že to, čo uvidíme, bude zaujímavejšie.

„Aj tak je to tu pekné. Naozaj."

Sadla som si na gauč a chvíľu sledovala plamene preskakujúce v krbe. Tom si sadol ku mne.

Jeho ruka sa dotkla môjho medailónu.

„Bol to len dočasný efekt, ale aj tak vyzerá napokon lepšie, než som čakal."

Na chvíľu ho podržal v rukách a niečo zašepkal. Cítila som, ako ním prešla mágia.

„Vždy, keď ma budeš chcieť nájsť a hovoriť so mnou, tento medailón ma privolá. Vo vrecku budem mať galeón, ktorý ma na to upozorní."

Ukázal mi ho.

„Ak by si čokoľvek potrebovala, vždy ma nájdeš. To je dočasný darček. Ten skutočný bude omnoho lepší, ver mi."

„Ďakujem, Tom. To je od teba veľmi milé."

„A bez ohľadu na to, čo budeš potrebovať, ja ti vždy pomôžem."

Vyslovil to ako záväznú prísahu.

Trochu som sa však odtiahla, keď medailón pustil z rúk. Boli sme sami a príliš blízko. Nechcela som veci uponáhľať. Hlavne nie teraz.

Keď som si uvedomila, ako veľmi ma priťahuje, až mi to zatemňuje myseľ a zabúdam na to, kto je.

„Znepokojuje ťa niečo? Zrazu si sa začala tváriť tak vážne," jeho ruka prešla po mojej tvári.

Strhla som sa.

„Stalo sa niečo, Hermiona? Včera si bola spokojná a uvoľnená. Dnes sa mi zdá, že ti na pleciach znovu sedia starosti. Odstránim ich. Stačí povedať."

„Nie... to ja len... robím si starosti. To kúzlo Patronus."

„Neboj sa. Máme čas. Verím, že sa mi to vďaka tebe podarí. Ty si moja prvá šanca za posledné roky."

Naklonil sa bližšie ku mne a naše pery sa takmer dotkli.

Tomu som sa chcela vyhnúť.

Vášeň, ktorú som cítila naposledy, keď ma pobozkal, bola ako neprekonateľné more. Akoby sa za mnou zatvárala akákoľvek šanca, že budem chcieť, aby ma prestal bozkávať.

A to nesmiem.

„Podarilo sa ti sústrediť na učenie?" opýtala som sa v snahe nemyslieť na nič romantické.

„Nie, ak mám pravdu povedať, myslel som na ten náš bozk. Na to, aké to bude, keď ťa budem mať len pre seba."

Povedal to, no pritom sa trochu odtiahol.

„Znepokojuje ma to. Nemal by som niečo také prežívať. Povedali mi, že to nedokážem."

„Kto ti to povedal?"

„To nie je dôležité," odvetil o niečo odmeranejšie než predtým.

„No mám šťastie. Spriaznené duše dokážu prekonať aj účinky elixírov... či čokoľvek iné, čo som si priniesol so sebou."

Tentoraz som mu ja jemne prešla rukou po dokonalej tvári.

„Prekáža ti to?"

„Myslel som si, že bude jednoduchšie nič necítiť, Hermiona. Nič, čo by mohlo skomplikovať moje plány. Ale pri tebe si nemôžem pomôcť. Nedokážem to."

Objal ma okolo pása a privinul si ma bližšie. Oprela som sa o jeho hruď.

„Chcem ťa len chvíľu držať. Netuším, čo sa stane v budúcnosti, ale viem, že ten sľub, ktorý som ti dal, dodržím za každú cenu."

Nechala som ho, aby ma držal, a zavrela som oči.

Nie. Nemôžem dovoliť, aby som k nemu skutočne začala niečo cítiť. Je to nemožné, ale...

„Naozaj ma ochrániš?"

„Iste. Nikomu nedovolím, aby ti ublížil. Ty nie si služobník. Považujem ťa za seberovnú. Jedinú osobu, ktorú takto môžem prijať."

Šepkal mi to a ja som sa strácala v pocitoch, ktoré som doteraz nepoznala. V pocitoch, ktoré mi chceli vziať pokoj.

Nechcel by ma, keby vedel, kto som. Nenávidel by ma.

Opakovala som si to. No keď sa naše pery znovu stretli, všetko zmizlo.

Jemne som klesla na gauč a nechala ho, aby ma bozkával. Mala som pocit, že moja myseľ je zvláštne prázdna a zároveň uvoľnená. Akoby som to ani nebola ja.

Pevnejšie som ho objala okolo krku. Chcela som len zavrieť oči a na nič nemyslieť.

No prebudil sa vo mne aj malý vzdor, keď som jemne ukončila náš posledný bozk.

Tom sa mi díval do očí a ja som uhla pohľadom, akoby som sa bála, že bude skúmať moje myšlienky.

Zamračil sa.

„Sľúbil som, že to nebudem robiť. Vieš, že sa vždy snažím dodržať svoje slovo."

„Snažíš... to je fakt pekné?"

Znovu ma pobozkal. Tentoraz sa jeho bozky rozbehli po mojom krku. Dych sa mi zrýchlil.

Ale nesmiem. Nemôžem dovoliť, aby som sa pri ňom cítila až príliš dobre.

„Kvôli tebe sa budem snažiť viac, Hermiona."

Náhle ma jemne zdvihol a potom si ma znovu posadil na kolená. Bol to zvláštny pocit, no cítila som sa bezpečne.

Znovu som sa k nemu pritisla. Jeho ruky sa okolo mňa pomaly ovinuli.

„Len kvôli tebe," zopakoval ticho a prstom mi prešiel po pleci.

Aj cez habit som cítila ten oheň. Ten oheň, ktorý ma mohol spáliť.

Tak veľmi som ho chcela.

Prvý raz som niekoho skutočne takmer neovládateľne potrebovala. A práve preto som si to nemohla dovoliť.

Položila som ruky na tie jeho, aby som mu zabránila v ďalších dotykoch.

Poslúchol. Neprotestoval. Len ma nechal držať jeho ruky vo svojich.

Pohodlne som sa oňho oprela a zavrela oči.

Musím sa ovládnuť. Musím.

Opakovala som si to znova a znova.

No v jeho náručí som sa cítila len bezpečne a chránená. Aj keď som vedela, že nechráni mňa... ale osobu, ktorou som tu.

A predsa som sa ho nedokázala pustiť.

Ani keby som chcela.

Nemohla som odísť z jeho pevného objatia.